Dôvodom ich návštevy bol výmenný pobyt. Na Slovensko sa dovalil plný autobus nadšených rakúskych deciek a potom o niekoľko mesiacov neskôr išiel podobný autobus, tento krát slovenských deciek, do Rakúska.
Bola to sranda! Po anglicky dievčatá veľmi nevedeli a my doma zase po nemecky. Tak sme sa dohovárali posunkovou rečou.
Rakúske deti sú asi dosť rozhýčkané. Teda aspoň tieto dve. Odmietali jesť našu stravu. Maminka sa snažila, ale oni proste nechceli. A to sme im neponúkali klasické slovenské jedlá, ale medzinárodné. Také, čo by im mohli chutiť. No, keď sa pozriem na to z druhej stránky, aspoň sme ušetrili. :-)
Hneď po ich príchode ma zarazila jedna vec - ich veľké napchaté kufre na kolieskach. Prišli len na pár dní, ale doniesli si toho toľko, akoby chceli zostať na pol roka, ba i viac. No to by som nedovolila. :-) Neskôr som pochopila, prečo to tak bolo.
V mojej izbe, kde sme ich ubytovali, boli porozsýpané po koberci samé chipsy a kadejaké iné paprikové, slaninové a ešte neviem aké chrumky (možno ak klobásové, ak také existujú J:-), ktoré do seba tlačili po večeroch od hladu. Za posteľami boli napchaté obaly z týchto pochutín a k tomu sa kde-tu povaľovala aj nejaká fľaša od coca-coly či fanty.
"Fajn, dievčatá! Držíte si štíhlu líniu, ale nie veľmi zdravým spôsobom!" myslela som si.
Cez víkend sa konal v našej dedine každoročný turíčny jarmok. Dievčatá tam strávili skoro väčšinu času, čo nám domácim vlastne aj vyhovovalo, lebo sme sa mohli po dome slobodne pohybovať. Viete, keď bývate v rodinnom domčeku šiesti a ešte sa pridajú ďalší dvaja, je to na nervy. Doslova sa potkýnate jeden o druhého.
Jeden deň sa naše dve návštevníčky vrátili domov z jarmoku o dosť skôr. Priniesli si darčeky, ktoré kúpili pre svojich najbližších, prezliekli sa a opäť pálili do dediny. Ich časté prezliekanie sa do nových kusov oblečenia bolo ďalším vysvetlením, prečo mali také plné batohy. Ale poďme radšej k tým darčekom.
Keď som mala tú česť na ne nahliadnuť, zachvátil ma taký smiech (a nielen mňa), že som ho potom niekoľko minút nevedela „rozchodiť". Medzi nakúpenými vecičkami boli aj dva medové perníčky. Asi každá kúpila domov, do Rakúska, po jednom. Boli v tvare srdiečka, krásne vyzdobené, ale s hrôzostrašnými nápismi. Veď si len predstavte, že by ste domov priniesli svojej mamičke srdiečko s nápisom PRE DEDKA! alebo BEŤÁROVI! Oni síce nevedeli, čo je na nich napísané, ale mohli sa spýtať. Veď im robili spoločnosť deti zo Slovenska. Ale asi im to bolo jedno...
Nevadí. Každý má právo pomýliť sa. Veď aj mne by sa to mohlo ľahko stať...
Dôvod, prečo som začala vtipnou historkou z mojej nie až tak dávnej minulosti, bol iný, ako sa len pobaviť. Uvedomila som si, že je veľmi dôležité, čo si kupujeme. Čo si dávame na seba, do čoho sa zaodievame, s čím sa zaoberáme. Tak, ako tieto dve Rakúšanky, aj my mnohokrát manipulujeme s vecami, o ktorých nemáme ani poňatia. Tak napríklad tričká s nápismi. Slováci si ich obzvlášť radi kupujú, ale veľakrát ani len netušia, čo na svojej hrudi alebo chrbte nosia, pretože je to napísané v cudzom jazyku, ktorí oni neovládajú. Niekedy to nie je nič zvláštne, taká obyčajná potlač bez akéhokoľvek významného obsahu ako úsmev (smile), láska (love), bozk (kiss) atď. Ale niekedy sú to nápisy, za ktoré by sa veľmi hanbili, keby tušili, čo znamenajú.
Stalo sa vám už, že ste sa stretli s veľmi slušným človekom, ale jeho „popísané" oblečenie vyvolalo zvláštny výraz na vašej tvári? Taký kyslý. Zrazu ste nevedeli, ako sa máte k takému človeku správať. Robí si z vás srandu? Alebo len vy ste tí, čo nepochopili? Nadávky, perverzné slová, ponižujúce výrazy a kadečo iné ľudia veľmi radi nosia na sebe, bez toho, aby poznali ich obsah. Viem, sú aj takí, ktorí priam vyhľadávajú takýto tovar. Ale oni sú iná kategória, o ktorej teraz nepíšem. Oni vedia, čo si kupujú.
A ďalšia vec je hudba. Nejaký vodič si pustí vo svojom aute nahlas techno, do ktorého spieva niekto s priškrteným hlasom (nič nemám proti technu :-) a potom vypáli po meste stovkou a myslí si aký je frajer. V pohode, mám rada "imidžákov", až na to, že nie každý chce počúvať ich hudbu a nie každý chce skončiť pod kolesami ich voza. Ale háčik je v tom, že taký človek mnohokrát nemá poňatia o tom, čo vôbec počúva. Možno mu anglické nadávky nevadia, je to jeho bežný spôsob vyjadrovania sa aj v slovenskom jazyku, ale v piesňach súčasní umelci veľmi radi skrývajú a niekedy ani len neskrývajú prekliatia. Svojou hudbou preklínajú poslucháča a on si naivne myslí, že mu tá hudba prospieva. Že mu pomáha uvoľniť sa.
Teraz by mi možno chcel zase niekto vyčítať, že pchám do svojich príspevkov opäť tú protivnú vieru. No aj satanista vám potvrdí, že prekliatia fungujú a že majú veľmi negatívny dosah na osobu, ktorá je preklínaná...
A tak si myslím, že by bolo fajn, keby sme sa predsa len zaujímali o obsah vecí, s ktorými sa dostávame do styku. Nie vždy je možné odhaliť to, čo sa snažil niekto pred nami skryť, ale vo väčšine prípadov to ide. Keď človek naozaj hľadá, tak aj nájde. PRETOŽE NEVEDOMOSŤ NÁS NEOSPRAVEDLŇUJE! :-)
annieMERCY©2010
