S obavami, spoteným čelom a kamarátkinou pomocou sme sa snažili vyložiť kufor do priestoru nad sedačkami. Už som myslela, že nám skončí na hlavách aj s tou provízornou poličkou, keď prísediaca pani zrazu odložila háčkovanie a pomohla nám. Zvládli sme to a unavené sme klesli na sedačky. "A kamže cestujete dievčatá?" spýtala sa pani a vyzeralo to na dlhšiu diskusiu. Zbystrila i jej mama a prehodila si pravú nohu cez ľavú."Do Istanbulu, teta," odvetila Lívia a usmiala sa na mňa. "Jáj, tam sme boli aj my, ale asi pred pätnástimi rokmi," obrátila sa na mňa," aj moja známa je blondína a všetci Turci ju chytali za vlasy, dávajte si tam pozor, dievčatá." Dostali sme ešte niekoľko rád na cestu i s rýchlokurzom háčkovania.
Cesta na letisko ubehla rýchlo. Po malej prechádzke s presnými inštrukciami a jasným cieľom po duty free obchode sme sa spokojne usadili v odletovej hale tak, aby sme mali prehľad o tom, čo sa deje. Sledovali sme skupinku deciek a tipovali sme, ktorá z dievčat sa prvá odváži a prisadne si bližšie k tomu vyčesanému chlapcovi. Čas sme si krátili stávkami, odkiaľ a kam ide ten pán sediaci vedľa a nenápadne sme nakŕkali do jeho pasu. Keď už mi tá plastová stolička poriadne liezla na nervy a Lívia sa asi už po tretí raz vrátila zo záchodu, vyhlásili otvorenie našej brány.
Let ubehol veľmi rýchlo. Rýchlejšie ako zvyčajne. Až tak, že kávičkárka Lívia sa rozčuľovala, že nestihne dopiť svoju kávu. Lietadlo bolo prázdne. Žiadne uplakané a hlučné deti, otravní samocestovatelia, chrápajúci pán či natešení mladomaželia s tvárami nalepenými na malé okrúhle okno. Len teplé jedlo, mäkké vankúše a vínko.
"Psst, pozri na toho kapitána," drgla do mňa Lívia a mykla hlavou smerom k východu pri čakaní na pasovej kontrole. "Že je fešák," poznamenala a myslím, že som zahliadla aj slinu v jej pravom kútiku úst. Keď už Lívia povie, že niekto je fešák pri jej nedosiahnuteľne postavených ideáloch zarastených fotografov, cestovateľov s dušou dobrodruha a romantika zároveň, je už čo povedať. A ja ako odborník na fyzimóniu, maskulárnu výbavu a zadné sedacie svalstvo som si musela tú slinu utrieť aj ja. "Myslíš, že je ženatý? Pozri sa či má prsteň," poverí ma kamarátka a ja zaostrujem ako najlepšie viem. "Ale poviem ti veru, je to riadny nabiják," poznamená Lívia a oprie sa o dlhú rúčku svojho kufra. Zrazu sa spoza našich chrbtov ozve tlmený smiech. Otočíme sa a vysoký štyridsiatnik v okuliaroch drží v ruke pas s dvojkrížom na prednej strane.
Deň prvý
Myslela som, že rozlepím oči približne o jedenástej pred obedom a že Lívia takisto poľaví z jej vyhrážok skorého vstávania. Slnko sa už pomaly predieralo cez tenké sklo. Pozriem na hodinky. Sedem hodín miestneho času. Pretriem oči a pozriem ešte raz. Sedem. Prekvapene hodím pohľad na posteľ vedľa. Lívia sa už vrtí, prehadzuje zo strany na stranu. Nahnem sa a vykuknem z okna. V diaľke spoza niekoľko starých červených striech vytŕča Galatská veža. Bosými nohami vybehnem na chodbu. Nikoho nikde. Umyjem si tvár a vrátim sa späť do izby. Lívia už listuje vo svojom zošite a študuje v poznámkach, čo máme dnes na pláne. Vždy ma fascinovalo, ako sa zodpovedne pripravuje a naplánuje všetko do posledného detailu. Pri nej som dokonca zistila, koľko možných farieb zvýrazňovačov existuje. Zaleziem do postele a zapnem televízor. Samé turecké seriály. Zrazu prepnem na hudobnú stanicu a zrovna po pódiu behá muž mojich snov. "Zavri si tie ústa," rehoce sa Lívia a s kefkou v ruke pochoduje k umývadlu. Zase fantazírujem. Predstavujem si, ako pijem horúcu čiernu kávu na priestrannej terase s tým drahým záhradným nábytkom, teplý vietor vanúci od Bosporu sa mi pohráva s vlasmi, predo mnou Istanbul ako na dlani, z kuchyne je cítiť vôňu pripravovaného menemenu a počuť tichý spev sporo odetého Tarkana...Ben aklımı senle bozdum, hiç kimseyle işim olmaz, na na nanaa..."No hýb sa už," okríkne ma Lívia a prepne na nejakú rozprávku. No a už som dosnívala.
Z tých nekonečných a stočených schodov sa mi až hlava zakrútila. Ešteže ten výhľad z najvyššieho poschodia stojí za to, lebo inak by som sa zložila v kuchynke pod televízorom. Na recepcii sa od ucha k uchu usmieva Mustafa a praje nám dobré ráno. "Aj tak si myslím, že nie je teplý," zastavím sa pred dverami nášho hostela a lapám po dychu. "Ale je. Nepočula si jeho hlas?" "Dobre, ale to nič neznamená. Máš dôkaz?" Lívia sa na mňa pozrie ponad plece a ja som pochopila, že mám pridať do kroku."Veď ja ti dokážem, že nie je teplý"
Pred Hagiu Sofiu sme dorazili ešte pred otvorením. Rad siahal až do stredu Sultanahmedu. Zaradili sme sa a Lívia vytiahla fotoaparát, že urobí zopár fotiek. Poobzerala som sa okolo seba. Čakala som vymaľované Rusky a vodkou zapáchajúcich Rusov v havajských košeliach ako je to v Turecku zvykom. Namiesto nich tu však stála armáda drobných ryžožráčov s klobúkmi, s mapami a turistickými sprievodcami v rukách. So svojimi fotoaparátmi, tým čudným jazykom, s detskou zvedavosťou a chutným cupkaním za svojim sprievodcom mi prídu sto ráz milší ako milovníci ruskej rulety. Sem tam okolo nás prebehol turecký sprievodca s identifikačnou kartičkou hompáľajúcou sa na krku a ponúkal svoje služby za celkom prijateľné ceny. Konečne otvorili a my sme pomaly postupovali dovnútra. Pri vstupe sme si ešte kúpili múzejnú kartičku a už som sa nevedela dočkať, kedy ten skvost uvidím na vlastné oči.
Úprimne, Hagia Sofia je nádherná, ale na fotkách zavesených na internete vyzerá byť oveľa väčšia. Ale na jej kráse a tajomnosti to vôbec neuberá. Aspoň sa menej nachodím. Celkový dojem trochu rušilo lešenie po pravej strane chrámu. Bolo tu dosť chladno a napriek niekoľko stoviek ľudí presúvajúcich sa v húfoch po jednotlivých častiach stavby aj pomerne ticho. Z vysokých stien hľadel okrídlený anjel a na múroch spájajúcich jednotlivé kopuly akoby prilepené viseli obrovské ploché kruhy s menami Boha Allaha a Proroka Mohameda, prvých štyroch kalífov a Mohamedových dvoch vnukov. Na tmavo zelenom podklade zlatá arabská kaligrafia pôsobila veľmi honosne. Keď som vybehla na balkón kruhy boli naozaj veľké a vyrobené z masívneho dreva. Dokonca som zahliadla aj podobizeň Ježiša Krista sediaceho na kolenách Panny Márie. Po ľavej strane Márie bol zobrazený Konštantín Veľký a napravo cisár Justinián, ktorý dal postaviť túto majestátnu stavbu s odkazom pre kráľa Šalamúna. Najkrajšie na tom celé je, ako tu v tichosti a pokoji existuje kresťanstvo s islamom. V týchto studených kamenných múroch driemu tiché modlitby pokorných kresťanov a bázeň s rešpektom pred Allahom početných moslimov. Veriaci dúfajúci v jedného Boha. A my dnes môžeme s obdivom hľadieť na históriu, šikovnú prácu rúk architektov a umelcov ukrytú v tomto jedinečnom diele.
Urobili sme asi 75 fotiek. Teda Lívia aj viac. Pre mňa to bola celkom náročná a vyčerpávajúca prehliadka. Fotiť, obzerať sa dookola, aby mi nič z tej krásy neuniklo, pozerať sa popod nohy, nech sa niekde nepotknem a nerozpleštím na zemi, a ešte aj sledovať kde je Lívia, lebo tá bola tak zahĺbená do fotenia, že by si ani nevšimla, že ma stratila. No a potom by to bolo naozaj zaujímavé. Ešte sme sa pristavili pri slávnom Plačúcom stĺpe. Strčila som prst do otvoru. Podľa legendy som si mala niečo priať a potočiť ním. Ak som mala po vytiahnutí mokrý prst, želanie sa malo splniť. Nemala som. Asi sa niekde stala chyba.
Teraz neviem či ma viac zaujala Hagia Sofia alebo oproti stojaca Modrá, Sultan Ahmedova mešita. Šesť minaretový symbol Istanbulu prekoná asi už len Veľká mešita v Mekke. Prešli sme popri niekoľko lavičkách smerom k jej vchodu. Chceli sme vstúpiť dovnútra, ale jeden zavalitejší pán nás zastavil a tvrdil, že ju otvoria až neskôr. Lívia si ho premerala od nablýskaných poltopánok až po tmavé strapaté vlasy. Pravdaže bola otvorená, len si myslel, že mu skočíme na jeho where are you from. V strede štvorcového nádvoria mešity bola kamenná fontána. Na schodoch v tieni ťažkej strechy posedávalo niekoľko starších Turkov premŕvajúc v rukách mishabu a mačky sa obtierali o dlhé studené stĺpy. Skupinka detí sa naháňala okolo fontány. Keď nás zbadali hneď k nám bežali a s radosťou pózovali Lívií pred fotoaparátom. Na kraji nádvoria bola umiestnená sklená vitrína a v nej uložená miniatúra mešity. Cez obrovskú zelenú bránu sme vstúpili do mešity so šatkami na hlave a igelitovými vreckami natiahnutými na topánkach. Neskutočne veľký priestor. Zo stropu viseli široké lustre s tisíckami žiaroviek. Pripadali mi tak nízko spustené, že niekto vyšší do nich určite zavadí hlavou. Steny zdobené farebnými kresbami oživovalo svetlo prenikajúce cez rad okien uložených po obvode kupol. Sadla som si na červený mäkký koberec a nevedela sa vynadívať na tu krásu. Mramorové stĺpy vykladané modrými kachličkami podopierali vysoký strop detailne pokrytý maľbami. Vedela by som tu sedieť hodiny. Ten pokoj, veľkosť, ticho- to len tak niekde nezažijete.
"Ešte vládzeš?" pozrela na mňa Lívia. "Jasné. Čo máme ďalej na pláne?" odpijem si z fľašky trochu vody. "Cisternu," pozrela na hodinky a rezko zabočila doľava. Počkať...Cisternu? To akože takú ako máme u nás za mestom? Nadrozmernú plechovku na vodu?
Pred malou budovou s nápisom Yerebatan Sarnıcı a pravidelnými červenými pásmi po obvode fasády stála taká dlhá rada, že niektorí turisti čakali skoro až na električkových pásoch. Postavili sme sa nakoniec a mne stále nešlo do hlavy, ako sa tam toľkí pomestíme. Dostali sme sa konečne ku dverám a zaplatili za vstupenky. Pomaly sme zišli po drevených schodoch a ja som zostala stáť v nemom úžase. "Chceš ma počkať tu?" drgne do mňa Lívia a kráča dole. Obrovský podzemný priestor so stovkami mramorových stĺpov uložených v radoch podopierali vysoké klenby vyskladané z červených tehál. Tlmené svetlo a tichá hudba ešte viac umocňovali celú atmosféru. V priezračnej plytkej vode sa leskli pohádzané mince snáď zo všetkých kútov sveta a tučné ryby si spokojne plávali pomedzi pevne stojace stĺpy. Drevené mólo so zábradlím nás priviedlo až na koniec a najväčšej atrakcii celej cisterny. Obrátená hlava Medúzy. Obkolesená turistami v striedavom blýskaní blesku fotoaparátov. Z akého dôvodu je tu a prečo je obrátená nikto nevie. V malej brožúrke, ktorú som si vzala z podstavca pri vstupe, som sa dočítala, že Basilica Cistern alebo Potopený palác, ako ho volajú Turci, bola vybudovaná za cisára Justiniána v 6.storočí a jej primárna funkcia bola zásobovať palác. Vodu k nej privádzal akvadukt z 20 kilometrov vzdialeného Belehradského lesa. Dokonca tu bola natočená jedna z bondoviek s názvom From Russia with love z roku 1963. Kto by povedal, že takéto tajomstvá ukrýva podzemie neďaleko hlavného námestia?
Nedalo mi a musela som sa dotknúť jedného zo stĺpov. Tento bol však celkom odlišný od ostatných. Bol sfarbený do zelena, povrch nemal hladký, ale nepravidelne zdobený malými kruhovými útvarmi. Tak som ho teda pohladkala. Bol veľmi vlhký a ten pocit, ktorý mi zostal na prstoch mi pripomenul, ako som ešte na základnej škole po daždi zbierala slimákov do dlaní a potom som dostala výprask, lebo počas noci cez balkón preliezli k ostatným susedom.
Napriek celému dňu strávenému chodením a fotením som vôbec necítila únavu. Slnko už bolo pomaly schované za kopcami, len lenivé tiene vysokých minaretov ležali na chodníku. "Dáme si jedného,nie?" Hodím kabelku na posteľ a zapnem televízor. "Aj dvoch," odpovie Lívia a podáva mi papierový pohárik od pomarančovej šťavy, ktorú sme si kúpili po ceste do hostela. Nadelila som nám rumu s trochou koly. "Poďme von," dopijem a vyberám z kufra šedý sveter. Lívia si sŕkne cez slamku trochu rumu a neveriacky sa na mňa pozrie. "Dobre, ale musíme kúpiť plastové poháriky, lebo tento môj už celý premočený."
Napriek večerným hodinám Galatský most bol rušný. Pozdĺž zábradlia stálo natesno pri sebe niekoľko rybárov a vo vedrách vedľa nich sa trepali malé rybky zmierené so svojim osudom. Žlté taxíky sa doslova naháňali po ceste a ich trúbenie neprehlušila ani električka preplnená do prasknutia. V diaľke veselo hrali svetlá všetkými farbami a hladina zvlneného mora odrážala ich tancujúce tiene. Z jedného brehu na druhý sa premávali lode a na mólách čakali skupinky ľudí ponáhľajúce sa domov z práce alebo za priateľmi na pohárik čaju. Rybárske lode zakotvené pri brehu sa kolísali v rytme vĺn a zaneprázdnení kuchári grilovali jednu rybu za druhou. Spoza niekoľkých domov vidno vysvietenú Galatskú vežu. V 17. storočí miestny obyvateľ Hezarfen Ahmed Çelebi uskutočnil z jej vrchu prvý let cez Bospor do ázijskej časti Istanbulu. Potom bol však vyhnaný do exilu, pretože vtedajší sultán Murat IV. sa obával, že bude uctievaný pre jeho nadprirodzené schopnosti. Tam aj Çelebi zomrel zo žiaľu za vlasťou. Podľa neho je i pomenovaný svetovo známy holding poskytujúci služby na niekoľkých letiskách. Úzkymi uličkami lemovanými malými obchodíkmi so suvenírmi, čerstvými šťavami, šperkami a občerstvením sme sa dostali až k samotnej veži. Bohužiaľ už bola zatvorená. Najväčší zážitok a najkrajší výhľad z nej je údajne pri západe slnka. Tak potom zajtra. Už ma celkom tlačili aj topánky od toľkého chodenia, ale prvý deň v Istanbule stál za to. Napriek únave som nechcela zatvoriť oči a spať. Každý kút Istanbulu je iný, krásny a i v noci je tu čo objavovať. "Už nekecaj a spi. Zajtra nás čaká ďalší deň, " zahriakla ma Lívia. Tak som ju poslúchla.
