Pozriem sa na moje tmavé sako a čierne tesné nohavice. "Však ale mala som si obuť tenisky? To by sami k tomu nehodilo." "No tak teda trp. A to sme ešte len na začiatku," mykla plecami a odhryzla si zo svojho syrového simitu. Stála som tam, nepochopená, sklamaná Líviinou ľahostajnosťou k módnemu priemyslu, v jednej ruke leukoplast, v druhej simit. Ale čokoládový. Môj obľúbený.
Námestie Sultanahmet bolo v raňajších hodinách ešte celkom prázdne. Len predavač s presklenou vitrínkou na červených kolieskach si naťahoval igelitové rukavice a chystal sa na prvých zákazníkov. Na ceste kúsok od radu lavičiek zastal veľký biely autobus a po chvíli sa z neho vyrojilo niekoľko turistov. Staršia pani so smiešnymi slnečnými okuliarmi si popravila hnedý batoh a spolu s ostatnými vykročila za svojim sprievodcom držiacim modrú vlajku na dlhej palici.
"Si si istá, že sme nastúpili na správny autobus?" Neveriacky pozriem na Líviu a trhne ma do pravej strany. Autobus prudko zabočil a zrazu zastal pri kraji cesty. "Poď, vystupujeme," potiahne ma za rukáv a už sa derieme medzi nákupné tašky plné čerstvých baklažánov a uhoriek.
Ešte sme kráčali hodnú chvíľu. Po ceste sme míňali dlhé Carihradské Theodesiánske hradby zo štvrtého storočia dlhé asi 6 km. Zastavila som sa na moste, ktorý sa ťahal ponad osem prúdovú diaľnicu a urobila som si jednu fotku pre dedka ako dôkaz, že Turci už dávno nejazdia na koňoch a ťavách.
Prišli sme do štvrti Edirnekapı, ktorá patrí do dištriktu Fatih známeho ako jedného z konzervatívnejších častí Istanbulu. Dnes nám Lívia naplánovala prehliadku Kostola Svätého Spasiteľa, Kariye Camii, skôr známej pod menom Chora Museum, jedného z najkrajších byzantských kostolov. Áno, kostol v Turecku. A ešte aký. Už budova kedysi bývalého kostola a mešity vyzerá veľmi zaujímavo. Neusporiadaná, ako keby pozliepaná z rôznych častí. Jedna dominantná kupola s typickým zlatým polmesiacom a s oblúkovými oknami po celom obvode trčí nad ostatnými menšími kupolami. Kostol je postavený z červených a bielych tehál striedavo poukladaných v pozdĺžnych pásoch. Na kraji stavby sa do výšky dvíha štíhly minaret.
Pred vstupom do Chory stál menší útlejší strážnik v zelenej uniforme a kontroloval vstupenky. Podali sme mu naše múzejné plastové kartičky a vykročili dovnútra. "Ty vole," nemohla som si odpustiť aj napriek tomuto posvätnému miestu."Pst," zahriakla ma Lívia," hovor tichšie." Toľko Svätých na jednej stene musí oceniť aj najväčší hriešnik a neznaboh. Určite by sa aj pomodlil za požehnanie pracovitých a šikovných rúk neznámych umelcov, ktorí jeden kúsok po druhom vyskladali tak nádherné a fascinujúce mozaiky. Jedna z najkrajších zobrazuje ako Theodor, básnik, ktorý tu financoval niekoľko mozaík a fresk, ponúka kostol Kristovi. Budova dnešného múzea pozostáva z piatich častí. Všade prevláda zlatá farba. Väčšina interiéru je vyzdobená výjavmi zo života Ježiša Krista a Panny Márie. Na strope jednej z kupol je v strede zobrazená Mária na rukách s malým Ježiškom obkolesená ich predkami. Zachovalé fresky zobrazujú niektoré časti Starého zákona. Zaujala ma freska s Ježišom Kristom. Adam a Eva sa z hrobov za ním načahujú a on ich ťahá z horúcich pekiel.
Už ma celkom bolel aj krk z toľkého vyvracania hlavy a hľadenia vysoko na stropy. Poobzerala som sa okolo seba. Všetci naokolo mali ten istý problém. Hľadala som Líviu a na chvíľu ma chytila panika, keď som ju nikde nezazrela. Už som si v hlave predstavovala, ako behám z jedného rohu kostola do druhého a za mnou niečo kričiaci strážnik sa potkýna o vyčnievajúce kamene z podlahy. A potom, ako po niekoľko neúspešných pokusoch zistiť, kde vlastne som a na ktorý autobus mám nastúpiť, roním slzy na najbližšej lavičke a čakám, kedy pre mňa príde moja maminka. Zase fantazírujem.
Aha, zbadala som ju učupenú pri jednej zo stien. Oko nalepené na fotoaparáte, postoj, ako keď sme ako osem ročné chodili cikať za krík a maximálne sústredenie. Raz sa jej ten fotoaparát pricucne na tvár a potom sa už ozaj nevydá. To som nemohla dopustiť a musela som zakročiť. "Už som hladná," zohnem sa k nej a poťukám ju zľahka po pleci. Toto väčšinou funguje. Ale tentoraz ju ani nehlo. "Lívia, počuješ, poďme sa najesť," zvýšim trochu hlas. "Zase?" pregúli očami a vstane. "Ešte spravím zo tri fotky a môžeme ísť," nestihnem ani protestovať a Lívia ako zhypnotizovaná kráča do druhej časti kostola.
Deň sa celkom vydaril. Slnko príjemne hrialo a na oblohe sa túlalo len niekoľko menších oblakov. Prišli sme do židovskej štvrti s názvom Balat. "Júj, pozri sa na tú chutnú mačku, ako si tam spokojne sedí," zastavím sa pred úzkym domov zasadeným medzi dlhou radou ďalších farebných príbytkov, ktoré lemujú ulicu mierne klesajúcu smerom k moru. Staré okná jednotlivých domov vyčnienavajúc vo výklenkoch ešte viac zužujú dlhé uličky stáčajúce sa, stúpajúce a vedúce nevedno kam. Niektoré zábradlia na balkónoch sú obrastené brečtanom a sem tam pomedzi zelené listy nakúkajú zvedavé oči malých obyvateľov. "Dnes majú tuším prací deň," obzerám si napnuté šnúry s čerstvo vypraným prádlom natiahnuté od jedného domu k druhému. "Vyzerá to tak," povie Lívia, zrazu uberie zo svojho rezkého tempa a zahľadí sa smerom k starému drevenému domu, ktorý vyzerá, že sa každú chvíľu zrúti na zem. Pozriem taktiež tým smerom. Foťák nalepený na oku, zarastená brada, mierne naklonený postoj snažiaci sa zachytiť ten správny moment, slamený širák na hlave, ruksak na chrbte určite plný ďalších objektívov a všetkých možných sklíčok, trekingové tenisky. Vtedy mi to doplo. Toto je jej typ. "Hybaj bližšie za ním a tvár sa, že tam chceš niečo odfotitˇ," pribehnem k nej s mojimi ubolenými pätami. "Šibe ti? Ideme ďalej," odvrkne a rozbehne sa dole uličkou.
Míňajúc rôznofarebné schátralé, ale i stále obývané domy stretávame miestnych. Podaktorí z nich si nás so zvedavosťou obzerajú, iní bez mihnutia oka pokračujú vo svojej činnosti. "Kde to len bolo a kadiaľ sa tam dostaneme?" mrmle si Lívia popod nos. "Aha, on nás špehuje!" vykríknem a prstom, ako malý škôlkár, ukazujem na toho záhadného dobrodruha so širákom. "Myslíš?" zvedavo sa obzrie Lívia a zamyslí sa. "Už viem, musíme isť smerom hore," rozpráva sa sama so sebou s očividne strateným záujmom o nášho prenasledovateľa a ja len poctivo kráčam za ňou. "Kam vlastne ideme? Alebo čo hľadáme?" "Vydrž, už tam budeme," pridá do kroku a ja ledva fučím. Zrazu zbadám medzi strechou polorozpadnutého domu a modrým igelitom zakrývajúcim podkrovie betónovej budovy vytŕčajúcu kupolu. Ako sme kráčali bližšie postupne sa pred nami objavila obrovská červená stavba so zdobenými stenami. Vysoké múry ukončené útvarmi pripomínajúce hradby chránil murovaný plot s ostnatým drôtom. Na priečelí budovy boli vsadené veľké hodiny a vo vetre viala turecká vlajka zapichnutá v strede nad hlavnou bránou s gréckym nápisom. Trošku mi to celé pripomínalo gýčovo prezdobené väzenie. Lívia to celé uviedla na pravú mieru. Táto budova je najstaršou zachovalou gréckou ortodoxnou školou v Istanbule, ktorá sa nachádza na hranici štvrti Balat a gréckej štvrti Fener. Počas obdobia Osmanskej ríše bola prestížnou školou, ktorú navštevovali prominentné grécke a bulharské rodiny. Škola, vďaka hradbám, je často nazývaná aj ako piaty najväčší hrad v Európe. Ako som sa neskôr dočítala, horná časť budovy slúži ako astrologické observatórium s niekoľko sto rokov starým ďalekohľadom a dnes v škole učia prevažne grécki učitelia. Pri pohľade na zamknutú bránu som však trochu zapochybovala o tom, či v posledných rokoch prah tejto školy prekročil nejaký pár nôh.
Konečne sme dorazili takmer na koniec zálivu Zlatý roh, do najsvätejšej časti Istanbulu, štvrte Eyüp, ktorá je pomenovaná po Ayyub al-Ansariovi, Turkami nazývanom Eyüpovi. Údajne tento blízky priateľ proroka Mohameda tu padol, v rokoch 674 až 678, keď Arabi obliehali Konštantínopol. Dnes na toto miesto putuje množstvo pútnikov skláňajúcich sa k jeho hrobke a uctievajúcich jeho pamiatku.
Hlavné námestie Eyüp Meydanı so striekajúcou fontánou umiestnenou neďaleko mešity Eyüp Camii je preplnené oddychujúcimi ženami zahalenými v dlhých nikáboch a veselými deťmi pobehujúcimi všade naokolo. Kúsok od námestia sa do výšky dvíhajú štíhle minarety, z ktorých sa zrazu ozve ezan. Jednou z mohutných brán sme vstúpili na nádvorie mešity. Poobzerám sa dookola. Žiadni turisti. Sem tam z davu pretŕča urastený postarší Nemec. Zahliadla som aj jedného Japonca s rúškou na ústach. "Dám si radšej šatku," pozriem na Líviu a zapnem si najvrchnejší gombík na saku.
Aj nádvorie bolo preplnené. Hlavne bočná strana nádvoria, kde sa nachádza mauzóleum s hrobkou spomínaného Eyüpa. Predok tejto hrobky je citlivo zdobený farebnými dlaždičkami s tulipánmi a úryvkami z Koránu. Do očí mi hneď udrela obrovská zlatá mreža v spodnej časti prekrytá sklom. Niekoľko veriacich, doslova natlačených pri tomto skle, sa ticho modlilo s roztvorenými dlaňami a pohľadom upierajúcim do nich. Tejto prekrytej časti mreži sa hovorí Hâcet penceresi, okno prosieb. Chceli sme sa aj my nakuknúť a aspoň na chvíľu zazrieť sarkofág uctievaného Eyüpa, ale dokiaľ by sme predrali cez dav veriacich, asi by sme omdleli od smädu i hladu. V mojom prípade určite.
"A teraz sa ako dostaneme von?" Pozriem bezradne na Líviu. Mešita je plná do prasknutia. Ledva sme sa dostali studenými točivými schodmi na poschodie s nádejou, že aspoň tam bude trochu viac miesta. Márne. Nevidím nič. Predo mnou veľká hlava, vedľa mňa dlhá noha zúfalo hľadajúca trošku miesta na vystretie. A vedľa mňa Lívia. Aj keď je učupená, vidím, ako sa ošíva a ako v nej pomaly rastie nervozita. Už to tu nevydržím. Jednoducho som sa postavila a mešita nemešita, potkýnajúc sa o nohy sediacich, som vyšla von. Aj keby bol koberec ešte červenší, nádherné lustre ešte viac posiate žiarivými svetlami a hlas imáma ešte prenikavejší, musela som ísť na vzduch. A Lívia spokojne odcupkala za mnou.
"Počkaj, nakúpim nejaké suveníry," zastavila som sa pri jednom zo stánkov, kde predavač ponúkal kľúčenky s kovovou mešitou a magnetky. Dlhú ulicu lemuje jeden farebný stánok za druhým. Obchodníci pokojne sedia na nízkych stoličkách opretí o jedno koleno premŕvajúc v rukách mishabu. Žiadna nervozita či netrpezlivé vyčkávanie na zákazníkov. "Hádam nakupuješ suveníry pre celé Nové Mesto? Poď už konečne, ešte budeš mať dosť času na nákupy," postrčila ma Lívia. "Veď už idem," odvrknem a podám predavačovi 5 lír za krásne maľovanú magnetku. "Ako je to ešte ďaleko k tomu lanovkovému nástupišťu?"
"Myslíš, že ak napíšem nejaký článok o Turecku, tak aj po mne pomenujú kopec?" Pozriem na Líviu a sŕknem si trochu horúceho čaju. Obráti sa na mňa a podvihne obočie. "Tak inak," vystriem sa na tvrdej stoličke, "ak vydám dychberúcu knihu s najmenej 200 stranami a presťahujem sa do Istanbulu, vtedy už áno?" Aj Lívia sa vystrie."Čo máš na mysli?" pomieša si čaj v sklenom pohári. Para z horúceho čaju pomaly stúpa a mizne v slanom vzduchu. Zvuk lyžičky udierajúcej o steny pohára vytvára akúsi príjemnú symfóniu. "No, veď ako ten Francúz Pierre Loti, po ktorom je pomenovaný tento kopec a tiež kaviareň." Opriem sa o stoličku. " Napíšem zopár kníh o Osmanskom štýle obliekania, presťahujem sa sem, uctia si ma občianstvom a možno ešte aj sám prezident Erdoğan mi pošle nejaký ďakovný veršovaný list." Lívia sa začne smiať a neprikladá mojim plánom žiadnu vážnosť. "Už ťa netlačia tie tvoje balerínky? "Čo tam po mojich balerínkach, keď mám pred sebou nádherný výhľad na Bospor. Dokonalý obraz. Zdá sa, akoby to more bolo nekonečné. V mäkkom opare sa prediera niekoľko mešít a červené strechy domov so zelenými stromami vytvárajú v diaľke pestrú mozaiku. Malé loďky ťahajú za sebou dlhé pásy zarývajúce sa do rovnej hladiny mora a sem tam škrekot čajky prehluší mravu miestnych užívajúcich si slnečný deň ešte pred tým, ako prídu suché mesiace s neznesiteľnými horúčavami.
A s nohami vyloženými na bielom zábradlí, Líviiným nesmiernym strachom z prevalcovania nášho trajektu gigantickou výletnou loďou, mojimi mozoľmi na pätách, s dvesto fotkami a osemnástimi kľúčenkami s mešitou a so zapadajúcim slnkom nad Istanbulom ukončujeme druhý deň nášho výletu.
