"Au!" prebudí ma náraz do bočného skla autobusu. Studenou rukou si pošúcham čelo a natiahnem na seba šoférovu bundu. Ani si nevšimol, že som si ju požičala. Chladný vzduch mi fúka na plecia niekde zvrchu a v celom autobuse je zima ako v ruskom filme. Doslava. I s ruským obsadením. Obzriem sa za seba. Zo sedadiel za mnou sa ozývajú hlboké nádychy a monotónne chrápanie. Z niektorých miest vytŕčajú unavené hlavy a do červena opálené tváre svietia v ľahkom šere. Miestami je počuť tichý bľabot v ruštine. Pri pohľade na holé nohy v krátkych sukniach a odhalené plecia ruských slečien ma zmrazí až na kosť a spokojne sa pohladím po dlhých nohaviciach. Možno ich hrejú ešte zvyšky vodky.
Slnko pomaly vystupuje spoza vysokých vrchov a pretína svojimi lúčmi lenivé šero. V diaľke, ako na dlani, sa rozlieva striebristé more. Niekoľko rybárskych ľodí zdobí rovnú hladinu a zanechávajú po sebe biely spenený pás. Úzka cesta, miestami stúpa a potom zrazu klesá, vlní sa ako had a prudké zákruty prerušujú pohľad na ďalší slnečný deň prebúdzajúci sa z tmavej hviezdnatej noci.
Z hlavnej cesty odbočíme na užšiu prašnú. Prechádzame popri malých domoch so záhradami. Niektoré sú pozbíjané z bledého dreva, iné múrované. Pri jednom z nich malé ufúľané chlapča s palicou v ruke zaháňa tri ovce. Pri ďalšom nám veselo máva staršia teta s farebnou šatkou na hlave a na malom stolíku ponúka čertvú šťavu z granátových jabĺk za päť tureckých lír.
Zrazu sa popri ceste objavia dlhé sklenníky s presvitajúcimi zelenými listami rastlín. Tiahnu sa i po okolitých kopcoch a nemajú konca kraja. Z výšky, z lietadla pripomínajú biely sneh usporiadaný v akýchsi tenkých tunelových pásoch. V týchto sklenníkoch a fóliovníkoch sa dopestováva všetko od zeleniny až po banány a pomaranče.
Autobus zastaví. Úzka ulička lemovaná obchodíkmi s rôznymi suvenírmi ma doviedla až k vysokým skalným vrchom a úchvatnému divadlu. Očami som prešla po výsokých skalách a môj pohľad padol na vytesané vstupy do hrobiek, ktoré boli stupňovito a nepravidelne umiestnené. Kde- tu boli vidno rôzne rieliéfy, zobrazujúce výjavy zo života mŕtvych. Pristúpila som bližšie a nakukla do jedných kamenných dverí. V tme sa toho nedalo veľmi veľa rozoznať. Kedysi sa v nich nachádzali oltáre s darmi pre zosnulých.
Môj pohľad upútalo i divadlo ležiace napravo od skalnatých hrobiek. S kapacitou asi dvanásť tisíc divákov a s 35 radmi po stáročia toto divadlo slúžilo na divadelné, neskôr gladiátorské hry. Na priečelí sa zachovalo ešte niečo z vyobrazení bohyni Tyché a večného zabávača boha Dionýza. Na niektorých sedadlách sa dokonca nachádzajú nápisy s menami.
Mesto Demre, kedysi známe ako Myra, leží v starom významnom kraji Lýkia. Okrem hrobiek, ktoré sú staré viac ako 2000 rokov, mesto je známe pôsobením u nás veľmi známej postavy. Len málokto vie, že asi 60 km od Demre, v meste Patara, sa narodil sv. Mikuláš. Predtým, ako som toto miesto navštívila a započúvala sa do výkladu staršieho, trochu na pohľad nepríjemného ruského sprievodcu, som si aj ja myslela, že ten milý deduško so sladkosťami pochádza odniekiaľ z Nórska alebo Ruska. Vďaka Nikolaj.
Nastúpime do autobusu a po pár kilimetroch zastavíme na veľkom parkovisku, Šofér autobusu šikovne manévruje medzi ďalšími asi dvanástimi autobusmi a konečne nakrivo zaparkuje. Už z okna vídim zástupy oblejších ruských dám, ako si vo veľkom nakupujú dlhé biele sviečky a sošky sv. Mikuláša. Prederiem sa cez zástupy Rusov so štrngajúcimi mincami v spotených dlaniach a otravnými turkyňami, ktoré mi ponúkajú ikony, ružence a kadečo iné.
Konečne sa dostanem cez dav pred kostol zasvätený svätému Mikulášovi. Aj tu je mnoho ľudí nervózne čakajúcich pred vstupom. Zo všetkých strán sa ozýva výklad sprievodcov, jeden druhého sa prekrikujú a dynamicky ukazujú na zachovalý kostol. Nenápadne predbehnem skupinku zvedvých turistov a vchádzam dolu schodmi do kamennej miestnosti.
Dnešná stavba kostola pochádza zo siedmeho storočia. Práve bahno spôsobilo, že kostol klesol o štyri až päť metrov pod zem. Poobzerám sa dookola. Na stenách a strope je vidno farebné maľby s postavami sv. Mikuláša, námorníkov, koncilu biskupov. Postupne prechádzam jednotlivými časťami až sa dostávam k hlavnej časti kostola, kde sa tlačí niekoľko ľudí. Postavím sa na špičky. Nepomohlo. Pomedzi plecia zbadám veľkú sklennú tabuľu a za ňou sarkofág zo vzácneho svetlého mramoru. Niekoľko žien s čelami opretými o sklo a rukami pritláčajúcimi úzke sviečky na sklennú tabuľu sa ticho modlia. Mikuláš, ktorého pozostatky sú údajne uložené v tejto hrobke, zomrel šiesteho decembra v roku 343. Je patrónom námorníkov a ochrancom detí. Dnešný zvyk ukladania vyčistených čižiem pod okno pochádza z legendy o troch chudobných dievčatách, ktoré nemali peniaze na výbavu a tak sa nemohli vydať. Jedna sa pre druhú chceli obetovať vydaním sa do otroctva. Avšak sv. Mikuláš počul ich nárek a cez komín spustil vreco s peniazmi, ktoré spadlo priamo do ponožky.
Dnes je sv. Mikuláš uctievaný najmä v pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi.. Demre sa stalo pútnickým miestom. Ročne sem prúdi niekoľko sto tisíc turistov aby sa dotkli hrobky tohto svätého.
Cestou okolo pobrežia míňame menšie polia a úseky zarastené dlhou zelenou trávou. Sem tam vidno niekoľko domov učupených medzi menšími kopcami. V diaľke sa v slnečných lúčoch bliští more. Popri ceste na prašnej zemi je zaparkovaná stará prehnitá rybárska loď. Prichádzame do prístavu, kde už čaká niekoľko výletných lodí so starými kapitánmi a ich posádkou, ktorá nedočkavo vyhliada mladé turistky. Zvuk vĺn narážajúcich na kamenné mólo prehlušuje krik predavača, ktorý ponúka pražené mandle. Nastúpim na jednu z lodí.
Pomalým tempom sa ticho plavíme po hladkej hladine. Hojdáme sa zo strany na stranu a niekoľko párikov sa stavia na okraj lode a necháva sa fotiť miestnym fotografom. Postupne sa približujeme k skalným útesom a pod vodou sa začínajú rysovať dlhé kamenné múriky. Kekova. Neobývaný ostrov v Stredozemnom mori, v okolí ktorého ležia potopené zvyšky starého mesta Simena. Pod hladinou možno zahliadnúť schodíky, hrobky, obrysy budov. Je to celé pekné, čarovné a zaujímavé, ale úprimne, čakala som trochu viac. Ani kapitán ma nedostal tým, že odkryl drevené dvierka na spodu lode a cez sklenné okno bolo vidno až na dno mora.
Po ceste naspäť som si všimla malú dedinku s názvom Kaleköy so stredovekým hradom týčiacim sa na vrchole nad dedinou. Pri brehoch sa mihajú plávajúci ľudia a menšie jachty. Mali sme šťastie. Niekoľkokrát sme zahliadli zvedavé hlavy chránenej korytnačky carreta carreta vykukujúce nad hladinu. Avšak lietajúce ryby, ktoré robia túto oblasť ešte o čosi lákavejšiu, sme však nevideli.
O pár tureckých lír ľahšia si sadám na svoje miesto za šoférom do poriadne vychladeného autobusu a vo fotoaparáte prezerám zopár fotiek, ktoré som urobila. Slnko pomaly zapadá a ja premýšľam, čím som si zaslúžila, že mi Mikuláš každý rok nadelí uhlie a veľkú drevenú varechu. Asi si musím lepšie vyčistiť tie čižmy.
