Jeden môj priateľ, moslim, mi raz povedal: "V Koráne je napísané, že moslimovia majú zakázané piť alkohol. Moja mama a otec veria v Alaha. Večer, po práci, prídu domov, sadnú si na balkón a niekedy si nalejú za pohárik dobre vychladenej raki. Po dlhom dni im dobre padne spoločný rozhovor. Potom si spoločne ľahnú. Na tom nie je nič zlé a ani tým nikomu neškodia. Alah zakázal piť alkohol, pretože otupuje zmysly, navádza k najhorším skutkom a ľudia po ňom robia zlé veci. Čo však robia moji rodičia zlé? Komu tým ubližujú?"
Islamofóbia, každým dňom narastajúci počet moslimov v Európe, presadzovanie svojich práv- to všetko vyvoláva obavy. I v poslednej dobe sa všade hovorí o moslimoch, ich konaní, správaní, terorizme, ktorý automaticky všetci spájajú s islamom a vyvraždovaní, čiernych vdovách, atentátoch či samovražedných útokoch. Nedávne udalosti vo Francúzsku vyvolali oprávnený strach, globálny odpor voči všetkému v súvislosti s islamom.
Pustíte si televízor o siedmej večer a v správach dávajú reportáže z východu. Zájdete do knižnice či kníhkupectva a na poličke medzi najčítanejšími titulmi zbadáte malé hrubé knižky. Obrátite knihu a očami prebehnete po krátkom pútavom úryvku. Držal ma pod zámkom, modriny, výčitky, príkazy a zákazy, tajný útek, psychické vydieranie, zlomené srdce, smrť. Otvoríte internetovú stránku a dočítate sa o nútenom zahaľovaní, dievčati po uši zamilovanom do Araba a jej nešťastnej matke, nútených vydajoch, rodinných pomstách, vraždách zo žiarlivosti. Hodíte do vyhľadávača slovo moslim a objaví sa niekoľko fór, kde sa dočítate ako si zúfale dievčatá vylievajú srdce pre moslima, ktorý sa zmenil na nepoznanie. Staré mamy, po prečítaní knihy Bez dcéry neodídem, zalamujú rukami a zamykajú dvere za svojimi vnučkami. Mamy vystríhajú svoje dcéry a otcovia hromžia s vystretým ukazovákom.
Treba sa však trochu zamyslieť. Nie je moslim ako moslim. Turek nie je Arab a Sýrčan nie ja Afgánec. Nie je Európan ako Európan. Každý z nás je formovaný vlastnou kultúrou, spoločenstvom, v ktorom žije, rodinnými tradíciami dedenými z pokolenia na pokolenie. Náboženstvo a kultúra nie je to isté. Facka od Slováka možno bolí takisto ako facka od Araba. I medzi Európanmi sa nájde hneď niekoľko mužov, ktorí položili ruku na svoju partnerku. Nemožno všetkých hneď hádzať do jedného vreca.
Iná krajina. Iná kultúra. Človek však ťažko pochopí súvislosti, kultúrne vzory, správanie jednotlivcov a ich každodenný život, keď v televízií vidí hrozivo vyzerajúcu postavu so zahalenou tvárou a zbraňou v ruke vykrikovať Allah Akbar. Nie všetci moslimovia patria do teroristických skupín a ozbrojených atentátnikov, ktorí sa vyhrážajú smrťou všetkých neveriacich.
Verte alebo nie, ale keď sa pravidelne po pol roku vraciate späť domov z moslimskej krajiny a vidíte, ako všetci naokolo súdia podľa jedného hlupáka, ktorý v plnom autobuse na sebe odpálil bombu, cítite sa ako v nejakej tragikomédií. Nie, nemám klapky na očiach a ani som neni oblbnutá nejakým Turkom či omámená orientálnym vzduchom. Niekedy už mám naozaj dosť poznámok o tom, ako moslimovia Slovákom kradnú pekné Slovenky, akí sú Turci špinaví cigáni a aké sme my dievčatá sprosté, že tam vôbec chodíme. Najradšej by som si zapchala uši, zakryla oči a tvárila sa, že som to všetko prepočula. Už som pochopila, že je zbytočné niečo vysvetľovať. Človek, ktorý nežil v krajine, kde miesto krížov sa do výšky ťahajú úzke minarety s polmesiacmi, to nikdy nepochopí. Pravdaže, nie všetci majú dobré skúsenosti. Po svete chodia zlí i dobrí ľudia, ale nie je správne odsudzovať všetkých podľa jedného.
Premýšľam niekedy aj nad tým, čo si myslia oni o nás. Nám je možno smiešne, že žena nosí na hlave šatku a je oblečená v dlhej sukni a bez výstrihu a potom sa čudujeme, ako sa moslimovia nevedia nabažiť turistiek, ktoré si na dovolenku priniesli výstredné kúsky, ktoré by si možno ani doma nikdy neobliekli. Nahota, škandály a zvrhosti cirkevných predstavených či obyčajný dešpekt a neúcta voči starším u nich možno vyvolávajú podobné pocity, ako u nás slovo moslim. Ovplyvnený západnou kultúrou často zabúdame na základné piliere spoločnosti ako je rodina, spolupatričnosť, empatia a ochota pomáhať.
Poznám smutné osudy dievčat, ktoré boli krivo obvinené z nevery, upálené či ukameňované zaživa alebo zavraždené vlastným bratom pre zachovanie cti rodiny. Počula som o moslimkách, ktoré túžili študovať, žiť svoj život a tak sa vzoprieť po stáročia zaužívanej rodinnej tradícií sedieť doma a starať sa o deti a manžela. Takisto poznám príbehy dievčat, ktoré sa bezhlavo zamilovali do moslima, ktorý im nasľuboval vernosť a oddanosť a nakoniec skončili ako jeho tretia žena bez pasu a možnosti ísť späť domov. Tiež mám veľa kamarátok, ktoré šťastne žijú v manželstve s moslimom dokonca v jeho krajine.
Zámerom môjho článku nie je niekoho kritizovať, poúčať, obhajovať či priklánať sa na niekoho stranu. Sú to postrehy, pocity založené na osobnej skúsenosti.
