Chcem napísať niečo o hudbe a jej zmysle a postavení v mojom živote. Mám dvadsať rokov a keď som asi v trinástich začínal viac spoznávať hudbu a zaujímať sa o ňu, tak k môjmu srdcu najviac prirástli kapely ako Limb Bizkit, Linkin Park, The Offspring, Nickelback, Gorilaz, P.O.D, Guano Apes, Metalica, Apocaliptica, Blink182 a ešte Eminem, ktorý síce celkom nezapadá do štýlu ostatných kapiel, ale vtedy ma tento biely raper zaujal. Z domácej scény som počúval Iné Kafé, Horkýže Slíže a Desmod. Tvrdší štýl hudby som počúval pravdepodobne ako určitý druh rebélie voči poriadku a rádu v našej kresťanskej rodine. Keď som musel byť poslušný chlapec, vyhľadával som slobodu a protipól poslušnosti aj v tvrdej hudbe.
Keď som mal 17, obrátil som sa, stal sa kresťanom a našťastie jednoznačne pochopil aká je všetka tá tvrdá rocková hudba zlá a odvtedy počúvam len jemnučké krásnučké gospelové chvály a neviem si vynachváliť keď si môžem zanôtiť v kostole spolu s postaršími tetuškami nejakú tú pecku z JKS spevníka.
Znie to hrozne? Ono to aj je hrozné, ale čítal som veľa svedectiev s podobným cieľom, videl stovky kníh s danou tématikou a o internete a web stránkach ani nehovorím, tam sa to priam množí. Nie, ja som takto nedopadol. Nidky som nezanevrel na rock´n´roll, punk alebo metal napriek tomu, že som spoznal Ježiša a jeho pohľad na život. Moje obrátenie neznamenalo vyhodenie tejto hudby pod nálepkou DIABOL a dodnes si za týmto rozhodnutím stojím. Prečo je ale v Cirkvi, taký silný boj proti podobnej hudbe? Prečo sa toľko energie míňa na písanie kníh, svedectiev a tvorbu webstránok? Je skutočne samotná hudba taka zlá?
Nepoznám dokonale celé pozadie za týmto prúdom proti “diabolskému” rock´n´rollu, preto tu nejdem robiť jasné závery, ale ponúknem len svoj pohľad a svoj život.
Ja chápem a vnímam hudbu samu o sebe ako neutrálne umenie, ktoré sa samo v sebe nedá priradiť k žiadnym ideológiam. Sú to ľudia, ktorý dávajú danej hudbe zaradenie a cieľ. Takto môže existovať satanistický gospel, ako aj kresťanský black metal.
Osobne mám rád stredoveký problém s organom, ktorý danú myšlienku pekne vystihuje. V určitom obodbí bol cirkvou organ z istých dôvodov považovaný za satanov nástroj a dokonca intenzita rôznych tónov mala väčšie, alebo menšie démonické pôsobenie. Dneska môžeme vidieť, kde sa daný nástroj najviac uchytil.
Veľký problem, ktorý spôsobuje nepochopenie v tejto oblasti je paušalizovanie. Osobne som si všimol, že najviac zastávaju v cirkvi negatívne názory na danú hudbu ľudia, ktorí prežili v rodine, alebo s priateľmi negatívnu skúsenosť s tvrdou hudbou, ktorá “obete” spojila s drogami a až sebevražednými myšlienkami, čím daní ľudia vydedukovali, že problém musí byť práve v hudbe. Človek vždy potrebuje problémy zaradiť a pomenovať ich pričom väčšinou volí tú najjednoduchšiu cestu, v tomto prípade napr. slepotu voči vlastným chybám vo výchove nahradí obvinením hudobného štýlu.
Aj vďaka tomuto je cirkev považovaná za tmársku a spiatočnícku, keď nedokáže komplexne vidieť problémy a tak sa k ním aj postaviť. Keď začali v osemdesiatich rokoch v cirkvi prvé protesty proti rozširujúcej sa kultúre rock´n´rollu, cirkev sama dala diablovi veľkú zbraň, ktorú veľmi dobre využil. Diabol hudbu nestvoril, len ju využil a znetvoril jej zmysel. A k tomu mu veľmi dopomohla aj vtedajšia cirkev svojimi radikálnymi postojmi. Keby sa vtedy kresťania chytili kormidla a cirkev by to podporila a dokázali by vytvoriť skupiny konkurujúce kapelám ako AC/DC alebo IRON MAIDEN, svet by získal ďaleko iný pohľad na kresťanov a ich posolstvo. Skončilo to bohužiaľ nálepkou démonické a zatvorením akéhokoľvek vývoja v tejto brandži, čím priam podsunuli ľudom, ktorí chceli rebelovať, cestu akou majú ísť, lebo väčšina rebélií a revolúcií, ktoré sa udiali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch boli nasmerované proti tomu, čo cirkev puritánsky zakazovala. Spiatočne môžeme vidieť ovocie tohto činu.
A teraz, len v krátkosti o mne a hudbe v mojom živote. Hudba je pre mňa vždy prostriedok k niečomu väčšiemu. Niekedy je to len uvoľnenie, príjdenie na iné myšlienky, alebo vybitie stresu a nervozity, inokedy prostriedok na zaspanie, ale veľa krát je to v mojom prípade aj cestou k Bohu. Nech sa pohorší kto chce, čo chce, ale pre mňa aj tvrdá hudba ako punk, hardcore až po všetky odoše metalu slúži ako moja modlitba a vnímanie Boha. Veľa krát keď som duchovne upadal, a strácal pôdu pod nohami mi nepomohla ani spoveď, ani omša, ani úprimná modlitba kamošov, ale práve extrém a brutalita škandinávskeho death metalu, v ktorom dokážem cítiť dokonalú harmóniu v neuveriteľnom chaose. A práve táto tvrdosť dokázala vyburcovať moje srdce a myseľ z temnoty v ktorej sa nachádzali a zároveň mi dať silu a energiu žiť a bojovať proti nespravodlivosti v tomto svete daľej.
Ďakujem Bohu, že dneska je aj na kresťanskej hudobnej scéne mnoho dobrých kapiel, ktoré sa nehanbia za svoju vieru a šíria ju práve týmto štýlom hudby a pomáhajú tým meniť pohľad jak na kresťanov, tak na celé kresťanstvo a prosím aj týmto malým svedectvom o zmiernenie slepého fundamentalizmu o diabolskosti tvrdej hudby. Kľudne ju nazývajte hrozná, nevkusná, neslušná a nepočúvateľná, na to máte právo, ale držte svoj jazyk pokiaľ ju chcete nazývať zlou a diabolskou. Hudba je vždy prostriedok a len ľudia rozhodnú k čomu.
P.S. Osobne ďakujem kapelám ako Crimson Moonligt, Antestor, As I lay Dying, Underoath a Demon Hunter za ich hudbu ktorá môže smelo konkurovať sekulárnym bratom v ich hudobnej brandži a hlavne za to, že ich hudba ma posúva a burcuje nielen do života, ale aj bližšie k Bohu. Vďaka chalani!! YOU ROCK!!
METAL EVER, GOD FOREVER!!
PAX!
