Skoro každá bolesť a utrpenie pôsobí spočiatku deštruktívne, rozkladom a neskôr až hnilobne. Táto prvá fáza bolesti zasiahne každého a podobá sa mi na melancholickú vlhkú jeseň kedy nie je ani zima, ani teplo a dážď spolu s vlhkou klímou spôsobujú rozklad a hnilobu popadaného lístia. Táto prvá rana je, ako pád do mláky plného blata a lístia pričom nedokážeme vstať. A neustále opakované kvapkanie vody na našu hlavu nás privádza do plaču a zúfalstva. Neustále pripomína v čom sme.
Kto sa dokáže vzoprieť tejto fáze prichádza do obodbia zimy. Zima v sebe v prvom rade skrýva neuveriteľne tajnú krásu. A sú len dve veci, ktoré dokážu vstúpiť do ľudského srdca, krása a bolesť. Tá prvá podstata zimy svojim spôsobom vstupuje do nášho vnútra a lieči. Lenže druhá podstata zimy je tá, že liečenie spočíva v zamrznutí a v zabudnutí. Mláka, blato a lístie zamrznú, my zabúdame, musíme zabudnúť a toto všetko prikryje perina bieleho snehu. Je to určitá maska, ktorú sme si museli nasadiť, aby sme dokázali vôbec normálne fungovať a žiť v tomto svete. Zvonku je to krásne, ale vnútri zostáva bolesť zamrznutá.
Prichádza jar. Prvé lúče slnka najprv roztopia našu masku a potom znova otvoria tú zamrznutú bolesť. Spčiatku to vyzerá akoby sme sa znova vrátili do toho istého, ale v skutočnosti sme už niekde úplne inde kvôli novým podmienkam. Teplo slnka a jemný vánok najprv vysušia mokvajúce prostredie nášho srdca a čerstvý jarný dážď prečistí a ovlaží všetky rany vodou, ktorá mu dá rast a vyliečenie.
Je tu leto a my môžeme po strasti plnej ceste liečenia našej bolesti opäť cítiť, radovať sa, milovať. Toto všetko, ale nadobúda nový rozmer kvôli bolesti, ktorú sme prežili. Už nikdy nebudeme rovnako cítiť, rovnako sa radovať a rovnako milovať. Všetko toto dostáva nový rozmer. A dá sa povedať, že je to krok v pred v prežívaní vlastného života.
Takto vnímam naše fázy bolesti. To v čom sa, ale líšime od prírody je to, že dané obdobia v nej prebiehajú deterministicky presne a rovnako každý rok. V našom prípade máme sami v rukách voľbu, kde zostaneme a ako dlho tam zostaneme, pričom mnoho ľudí zostáva v hnilobe a rozklade a ešte viac končí v studenom chlade zimy, kedy to na prvý pohľad vyzerá v poriadku, ale všetko je v skutočnosti len schované a zabudnuté, ale nie vyliečené.
Len málokto má silu a odhodlanie čakať jar. Spočiatku je veľmi bolestivá, lebo rozmrazí to, čo sme už konečne zabudli, ale zároveň svojou mocou všetko lieči. Keď sa otvára rana znova plačeme, ale tento plač je už iný, tento plač má v sebe ozveny novej nádeje.
Kiež by každý z nás mal dostatok viery a síl tú jar dosiahnuť. Každým obdobím si musíme prejsť a žiadne sa nedá preskočiť a je len na našej vnútornej sile, ako dlho zostaneme v každom období a či vôbec nejaké prejdeme.
