
Spôsob akým ma od mala viedli kňazi, spovedné zrkadlá a rôzne "kresťanské" knihy v spracovaní svojich myšlienok bol princíp úteku a potláčania. In fuga salus môže byť niekedy riešením, ale v tomto prípade je veľmi deštruktívny. Učili ma, že veľa mojich myšlienok je hriešnych a zlých a treba ich vykoreniť, potlačiť a ujsť pred nimi.(alebo pred sebou?) Nazval by som to umelým znásilňovaním toho kým v skutočnosti sme a vytváraním akejsi umelej idei nepoškvrnenej mysľe.
A nešlo iba o obľúbenú cirkevnú tému sexuality, ale aj o bežné emócie ako hnev, závisť alebo chtíč a myšlienky, ktoré doprevádzajú každého zdravého človeka. Akonáhle sa nejaká myšlienka, ktorú ego s palicou označilo za nesprávnu vynorila z podvedomia do vedomia bola okamžite zatlačená späť. A keď to robíte často získate v tom prax. Niektoré rady tiež pozostávali z toho začať sa v takých chvíľach rýchlo modliť, ale v princípe to spôsobuje to isté, t.j. odsunutie problému do nevedomia.
Aký bol výsledok tohto prístupu? Záhadne sa v spovediach opakovali najviac práve tie veci, ktoré som najviac potláčal. Všetko to čo som umelo potláčal sa mi 10 násobne vracalo a stal sa z toho začarovaný kruh potláčania, zlyhania a spovedania. Bol to absolútne regresívny stav osobnosti bez rastu.
Týmto spôsobom sa stávali z mojich myšlienok strašidlá o ktorých som nič nevedel a práve preto mali nadomnou takú moc. Bojíme sa nepoznaného, lebo v tej oblasti má strach najširšie ramená.
Z istých osobných dôvodov som nekôr prestal chodit na spoveď a bol konfrontovaný s novou skutočnosťou a novým spôsobom riešenia vnútorných problémov. Veľkým pomocníkom bola pre mňa amatérkska záľuba v psychológií a v tom akým spôsobom vlastne pracuje naša psychika a ako reaguje a spracováva jednotlivé podnety. Kým som sa o to nezačal zaujímať ani som nevedel, že existuje niečo ako nevedomie a považoval som každú svoju myšlienku za dôsledok vedomej činnosti. Najviac ma zachytili Freud, Jung a Victor Frankl. Nie som znalec, ale základy som pochytil.
Nový spôsob akým som začal pristupovať k problémom bola taktika spoznania "nepriateľa". Všetky myšlienky, ktoré sa mi vynárali som nechal pôsobiť a hladal ich zdroj, príčinu a to čo ich živilo. Neskôr som zistil, že nejde o žiadneho nepriateľa, ale len mňa samého ovplyvneného v tom čase mnohými vnútornými i vonkajšími podnetmi a faktormi, ktoré zapríčiňujú dané stavy.
Vedieť toto bolo tak oslobodzujúce, že to čoho som sa nevedel zbaviť niekoľko ročným spovedaním som odhalil a samo prirozdene zaniklo už vo vedomí v priebehu niekoľkých týždňov. A keď som nechal niekedy myšlienky pôsobiť a pozorovali ich nestranne bez nároku na ich hodnotenie, už len to bolo mnohokrát riešením aj bez potreby nájdenia zdroja a pôvodu problému.
Nepriateľov v nás si robíme my sami pokiaľ sa dobre nepoznáme. Nepotláčajte v sebe ani neutekajte pred ničím čo sa z Vás vynára, ale naučte sa to pozorovať a hľadať príčinu toho prečo k tomu došlo bez nároku to morálne hodnotiť. Pre mňa to bolo tak oslobodzujúce myslenie, že by som ho prirovnal k vynoreniu sa na hladinu po dlhom pobyte pod vodou a nadýchnutia sa čerstvého vzduchu.
Nebojme sa samých seba a prestaňme už byť konečne ovládaní ideológiou strachu.
PAX!