reklama

Krátka história diabla

Keď sa povie diabol, alebo satan, každý si hneď vybaví hada, zlého padlého anjela, poprípade rôzne bytosti s rohmi, capou hlavou, krídlami a s trojzubcom. Jednoznačne ide ale o ducha alebo osobu, ktorá stelesňuje zlo, a tá osoba je reálna. Teda reálna je minimálne pre veriacich, ateisti v diabla zrejme veriť nebudú no daný obraz sa vybaví aj im. Viera v reálne personifikované zlo, teda viera v diabla patrí medzi základné dogmy kresťanstva. Na prvý pohľad vyzerá, že toto učenie je kresťanské, je v biblii a v diabla verili aj židia. Keď kresťania počujú niekoho uvažovať o tom, či je diabol naozaj reálny, ihneď začnú poznámky s liberalizmom a odpadnutím od viery a samozrejme základným argumentom, že víťazstvom diabla je aby presvedčil ľudí, že neexistuje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Môže to skutočne vyzerať, že takéto špekulácie sú len zlým plodom osvietenstva, racionalizmu a prenikajúceho materializmu posledného storočia a skutoční kresťania v diabla vždy verili rovnako ako ich predchodcovia židia. Týmto článkom sa pokúsim pozrieť na vec z trochu iného hľadiska a ukázať, že pri bližšom pohľade veci nie sú až také jasné. Nechcem týmto článkom dokázať a tvrdiť, že diabol neexistuje, ani sa nechcem dotknúť náboženského cítenia veriacich ľudí. Ja sám sa k tomu či diabol existuje alebo neexistuje vyjadrovať nechcem, pretože sám hľadám. Chcem len poskytnúť alternatívny pohľad o ktorom možno nepočulo mnoho kresťanov, a určite stojí za zamyslenie. Či je presvedčivý, alebo pravdivý, to sa už nechám na čitateľa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pôvod slova Satan/Diabol

Niekedy sa pôvodné slová Biblie nechávajú nepreložené. „Satan" je nepreložený hebrejský výraz pre „odporcu", zatiaľ čo „diabol" je gréckym prekladom slova „diabolos", ktoré v preklade znamená klamár, alebo nepriateľ. Slovo „satan" bolo nepreložené rovnako ako mnohé iné výrazy v Biblii ako 'Sabaoth' (Jakub 5:4), 'Armageddon' (Zjv. 16:16) a 'Hallelujah' (Zjv. 19:1-6). Ak je správny predpoklad, že satan a diabol sú nadprirodzené bytosti mimo nás, ktoré spôsobujú hriech, potom kdekoľvek v Biblii, kde sa tieto slová vyskytujú musia označovať práve túto bytosť. Biblické použitie týchto slov ale ukazuje pravý opak. Tieto slová sa používajú ako bežné podstatné mená, označujúce obyčajných ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj dobrý človek môže byť „odporcom" (satanom) ako napríklad Peter v Mt. 16:21-23 a dokonca sa to slovo používa na samotného Boha, ktorý môže byť „odporcom" (satanom) v 2 Sam. 22:4. Ďalej sa môžeme dozvedieť, že Dávid a jeho dynastia bola ovplyvňovaná „odporcami"(satanmi). Toto slovo je znova použité na označenie ľudí, ktorí mu odporovali ako v 2 Sam. 19:22 alebo v 1 Kráľov 5:4,18; 11:14-22,25 a v Žalmoch 109:6,20. Dávidovi nepriatelia boli nazvaní slovom ישטנוני v Žalmoch 38:20 a rovnako slovom שטן v Žalmoch 71:13 a slovom שטנוני v žalmoch 109:4. Všetky tieto slová sa významovo viažu k slovu „satan". Taktiež si treba všimnúť, že Boh sám pohol ľudí aby boli „odporcami"(satanmi) Dávida a Šalamúna. Nech už máme akékoľvek predstavy o „satanovi", jednoznačne je pod priamou kontrolou Boha a nie je nezávislý protivník konajúci proti Bohu. Tento fakt odporuje predpokladu, že tieto slová označujú bytosť zlého ducha, ktorý je mimo nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Satan v Judaizme

Pôvodný Judaizmus hovoril o ľudskej náchylnosti ku zlu [yetser ha-ra] a náchylnosti k dobru [yetser ha-tob]. Zásadne odmietal myšlienku, že došlo k rebélií anjelov a špeciálne odmietal myšlienku, že had v Genezise bol satan. V pôvodnom židovskom náboženstve bol židovský diabol alegorickou inklináciou ľudstva k zlu. Ani Talmud ani Midraš (interpretácie Mojžišovho zákona) ani len nespomínajú satana ako padlého anjela. Dokonca aj v diele Zohar, kabalistickej knihe z 2.storočia je sitra ahra, alebo temná stránka prezentovaná ako aspekt samotného Boha, ktorý nie je od neho oddelený a ktorý sa prejavuje na zemi ako dôsledok ľudského hriechu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Judaizmus a Peržania

Najväčší vplyv na Judaizmus mal Perzský Zoroastrizmus. Zoroastrizmus bola filozofia, ktorá vznikla v Perzií asi 600 rokov pred našim letopočtom a najväčší rozmach zažila práve v časoch keď bol Júda v Babylonskom zajatí. Zoroastrizmus učil, že existuje dobrý boh svetla -Mazda a zlý boh temnoty - Ahriman. Známa pasáž z Izaiáša 45:5-7 je jasným varovaním pre židov v zajatí o nesprávnosti tejto filozofie dualizmu. Boh jediný je tvorca svetla aj temnoty, dobra i zla.

„Ja som Pán a iného niet, okrem mňa nieto Boha. Opásal som ťa, hoci si ma nepoznal, aby vedeli od východu slnka i od západu, že okrem mňa nieto nikoho, ja som Pán a iného niet. Formujem svetlo a tvorím tmu, spôsobujem blaho a utváram nešťastie, ja som Pán, čo robím toto všetko." Izaiáš 45:5-7

Izaiášov výrok o Bohu, ktorý tvorí svetlo aj tmu, zlo aj dobro nie je len kritikou Babylonského dualizmu ale aj samotných židov, ktorý v Babylone tento pohanský systém začali začleňovať do svojej viery a ktorý sa neskôr stal rovnako súčasťou kresťanstva.

Podľa tejto filozofie Ahriman začal závidieť Jupiterovi/Ohrmazdovi, a následne spravil vzburu v nebesiach. Táto mytológia bola horlivo adaptabovaná židmi v zajatí do ich mýtu nebeskej rebélie, ktorú neskôr rovnako horlivo prebrali samotní kresťania, napriek tomu, že ide o pohanskú filozofiu a biblia sa o nej nikde nezmieňuje.

Ahriman, pán temotny je v perzskej kultúre znázorňovaný s krídlami. To je ďalší prvok ktorý neskôr dostal satan, aj keď biblia o tom nemá opäť žiadnu zmienku.

Práve počas obdobia zajatia v Babylone, židia zmenili svoju ortodoxnú vieru na dualizmus, teda vieru v oddelenú entitu, zodpovednú za zlo vo svete. Rabínske spisy do Babylonského zajatia nespomínajú žiadneho osobného Satana. Myšlienka, že démoni sú zodpovední za všetko morálne a fyzické zlo prenikla hlboko do judaizmu práve v spomínanom čase Babylonského zajatia ako dôsledok vplyvu perzského zoroastrizmu.

Židia začali špekulovať o pôvode anjelov, ktorý roznášali pohromy, a na základe perzského vplyvu vytvorili myšlienku, že títo anjeli konali nezávisle od Boha. Zašli dokonca ešte ďalej keď tvrdili, že: „deštruktívna časť Boha sa oddelila od tej dobrej a je známa ako Diabol." Tak vznikali židovské legendy o Satanovi(Sammaelovi) z 12 krídlami, ktorý vyzerá jak cap a je zodpovedný za všetky choroby a smrť. Židia boli ale samozrejme monoteisti, takže tieto legendy boli upravené do takého šatu aby mohli zároveň veriť v jedného Boha, a aj v jeho dualistickú opozíciu v podobe Satana. Tým že nechceli vytvoriť ďalšieho boha, jednoducho z diabla spravili „len" veľmi mocného padlého anjela. A presne táto legenda bola rovnako horlivo prevzatá kresťanmi, ktorí takým istým spôsobom zapracovali do svojej viery vieru okolitých pohanských systémov.

Sú historické dôkazy, že kniha Deuteronómium a niektoré z historických kníh Biblie boli židovskými prepisovateľmi upravené počas Babylonského zajatia do súčasnej podoby. Táto tzv. deuteronomická história špecificky prehovára k potrebám a slabostiam Júdu v Babylonskom zajatí. Apokryfné židovské spisy z toho obdobia spomínajú osobu akéhosi Beliala, ktorý reprezentuje personifikované zlo. Židovská biblia používa výraz synovia/deti beliala na označenie zlých ľudí, ale v úplne inom význame ako apokryfné spisy. Podľa Strongs Hebrew lexicon, „Belial" doslova znamená „nič" alebo „zlyhanie". Zlí ľudia sú teda označovaní ako synovia „ničoho" alebo „prázdnoty". Toto priamo nadväzuje na Pavlove listy, kde pohanských bohov/démonov označuje ako „prázdnotu" alebo „nič". Apokryfné židovské spisy označujú Beliala ako hlavného zvodcu, ktorý zviedol Izrael od poslušnosti Bohu. Biblia niečo také ale nikde nespomína. Naopak zdôrazňuje že izraeliti sú sami plne vinní za svoju neposlušnosť a musia niesť za ňu následky. Mnohé z Kumránskych zvitkov spomínajú ako Belial môže ovplyvniť morálne centrum ľudskej bytosti, tak že potom koná zlo. Pritom je to ale presný opak toho, čo hovorí Biblia - že je to ľudské srdce samotné, ktoré je zdrojom pokušení, a že ľudia sú plne zodpovední za hriechy ktoré spáchajú.

Zlý duch v iných kultúrach

Treba si uvedomiť, že Peržania neboli prvý národ ktorý si osvojil dualistický pohľad na svet, ktorý má dobrého boha ktorý požehnáva a robí dobré veci a zlého boha, ktorý prináša utrpenie. Egypťania mali dobrého Osirisa a zlého Typhona. Domorodí indiáni z Peru mali dobrého Karnaka a zlého Cupaia. Eskimáci mali dobrého Ukouna a zlého Ouikana. Sumérsky epos o Gilgamešovi je postavený tiež na rovnakej myšlienke. Gilgameš a Chuvava si stáli v opozícií. Toto zmýšlanie je radikálne ľudské a vyskytuje sa v každej známej kultúre, preto aj nám príde podvedome prirodzené, že práve tento model je univerzálnou pravdou.

Iné štúdia histórie a vývoja náboženstva ukázali, že náboženské systémy začínajú bez špecifickej osoby „satana", ale postupom času jak sú ľudia vystavení nespravodlivosti a zlu, ktoré je vo svete, končí ich teológia vytvorením osoby „satana". Je to dôkazom toho, že ľudia majú v sebe hlbokú psychologickú potrebu preniesť svoje hriechy a hriechy druhých na niečo čo je mimo nich. Tento mechanizmus zabezpečuje psychologické zbavenie sa vlastných problémov a viny a problémov ktoré sú vo svete.

Judaizmus a Gréci

Posledným vplyvom na formovanie Starozákonnej viery v diabla boli Gréci. Ich viera že existuje Tartarus (miesto temnoty pod zemou kde sú zlí ľudia), Polia Asfodelu (očistec) a Elysiánske polia (niečo ako nebo pre spravodlivých) ovplyvnilo myslenie samotných židov, ktorý túto formu prevzali napriek tomu, že odporovala starozákonnému zjaveniu o hrobe/ghena(„pekle"). Gréci mali taktiež mnoho legiend o kozmickom zápase bohov, ako napríklad Ophioneus, ktorý si vzal podobu hada, a často tieto zápasy končia rebéliou a vyhostením z neba ako napríklad Prométheus a Zeus. Tieto grécke myšlienky sa zmiešavali so všetkými ostatnými myšlienkami o osobnom Satanovi, s ktorými sa židia stretli. Rohy a chlpaté rysy gréckeho boha Pana, trojzubec Poseidóna a krídla Hermesa, všetky tieto prvky sa zliali do nového židovskej figúry osobného satana, ktorú prebrali neskôr aj kresťania. Niet divu, že Origenes a mnohí iní cirkevní otcovia prvých storočí boli kritizovaní napríklad rímskym pohanským vzdelancom Celsusom za lacné napodobenie a prevzatie pohanských legiend o diablovi.

Bohovia zla mali aj v ostatných starovekých kultúrach rohy, čo vysvetľuje dôvod prečo my dnes poznáme rohatého diabla. Nikde v Biblii nie je písané, že diabol má rohy, ba práve naopak, bol to práve Mojžiš, ktorý mal podľa Biblie rohy, ktoré znázornil aj Michelangelo na svojej soche Mojžiša. To že diablovi začali pripisovať rohy je jasný vplyv a prebranie prvkov z okolitých pohanských kultúr.

Forma dualizmu, ktorá ovplyvnila Judaizmus a neskôr Kresťanstvo skutočne vytvára dve protichodné božstvá s menšími úpravami. Biblia ale jasne hovorí od začiatku až po koniec, že Boh je len jeden a to nenecháva žiadne miesto pre druhého boha, alebo zlého boha, alebo démonov. Ak tomu veríme, príjame rovnakú vieru aká je vo filozofii samotného satanizmu, ktorý je dokonalou syntézou pohanských systémov, ktorá sa spája v osobnej postave diabla, ktorý je protipólom kresťanského Boha. Paradoxom je, že mnoho kresťanov verí v presne rovnakého diabla ako je popisovaný v satanizme.

Satan a Nový Zákon

V Novom zákone satanovi venuje najviac pozornosti Jánove evanjelium a jeho listy a samozrejme Pavlove listy. Ján ale nikdy nezobrazuje satana ako nehmotnú bytosť a nezávislú nadprirodzenú osobu. V Jánovi sa takáto myšlienka diabla nenachádza. Otec Raymond Brown, popredný rímskokatolícky exegét, ktorý sa zameriaval na Jánovo evanjelium tvrdil, že výraz „satan" sa nevzťahuje na konkrétny charakter nejakej bytosti, ale je to titul, ktorý sa používa na označenie skupín ľudí, ktorí vystupujú ako „odporcovia" alebo „pokušitelia".

Pokiaľ ide o Pavlové listy je potrebné ich chápať v kontexte apokryfnej židovskej literatúry jeho súčasníkov, inak často dochádza k nepochopeniu jeho myšlienok. Vo svojich listoch často používa odkazy práve na apokryfnú literatúru dobre známu vtedajším židom, aby dané myšlienky opravil a uviedol na správnu mieru. A toto je najvýraznejšie práve pri židovskom chápaní „satana". Pavlovi súčasníci verili v učenie, ktoré hovorilo o dvoch vekoch, kedy prvý vek je pod kontrolou „satana" a jeho anjelov, ktorí budú zničení v druhom veku, kedy príde mesiáš a obnoví kráľovstvo nebeské. (viď. 1 Enoch 16.1; 18.16; 21.6; Jubilees 1.29; T. Moses 1.18; 12.4)

Pavol často používa presne citované výrazy zo spomenutých židovských spisov, aby ich vložil do kontextu kresťanskej viery. Keď v liste Hebrejom 2:14 píše, že Kristus zabil diabla svojou smrťou na kríži, je to jasný odkaz na to, že nastala druhá doba. Jasnejšie ako v Gal. 1:4, Rim 8:38 a 1 Kor 3:22 to už napísané byť nemôže, keď spomína, že „Kristus zomrel, aby nás oslobodil z tohto zlého veku". To znamená, že ak prvý vek skončil, „satan" už nemá kontrolu nad svetom ako verili židia. V knihe Enoch sa píše: „satan a jeho duchovia budú škodiť zemi až do veľkého súdu, až kým nepríde koniec vekov.." (1 Enoch 16:1, cf. 72:1). A Pavol hlása, že koniec vekov prišiel v Kristovi. (1 Kor 10:11).

Daľej apokryfné spisy Pavlovej doby spomínajú kniežatstvá(archê), mocnosti(exousia), sily(dunamis) a panstvá(kuriotês) tohto veku, ktoré sú nástrojmi satana a jeho démonov. V Efezanoch 1:20-22 Pavol píše že každé kniežatstvo (archê) mocnosť (exousia) sila (dunamis) a panstvo (kuriotês)....všetko mu(Kristovi) položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým. Znovu použil presne tie isté výrazy aby zvýraznil, že ich moc skončila a už neexistuje.

V Kolosanom 2:8 Pavol jasne píše aby sa kresťania nenechali zlákať filozofiou a prázdnym mámením založenom na „živloch sveta" ( ta stoicheia tou kosmou). A znova je presne tento výraz používaný v židovských spisoch na označenie satana a jeho démonov vládnucich svetu. To isté v Galaťanoch 4:3, kde Pavol píše, že veriaci už nie sú viac v područí „živlov sveta"( ta stoicheia tou kosmou). Pavol tvrdí, že Galaťania žili v područí „živlov sveta", ktoré v „skutočnosti nie sú bohmi" (tois phusei mê ousin theois, Gal 4:8), pričom lepši preklad znie, že sú „ne-existujúce"(no-gods). A daľej pokračuje, že tieto „živly sveta" sú „slabé a bezmocné živly" (ta asthenê kai ptocha stoicheia ,Gal 4:9). Hierarchia satana, padlých anjelov a démonov, v ktorých židia verili Pavol označuje ako „ne-existujúce elementy", ktoré sú „slabé a bezmocné". Pavlov prístup implicitne naznačuje, že filozofia viery v satana je falošná a snaží sa ukázať, že keď aj niekedy existoval, teraz je „mŕtvy" a „bezmocný". Je to presne rovnaký prístup s akým k tejto otázke pristupoval sám Ježiš.

Téme diabla sa venovala aj analytická psychológia a fenomén, ktorý popisuje Pavol v liste Rimanom kedy spomína „hriech, ktorý prebýva v mojom vnútri" (narážka na starožidovské yetzer ha-ra) analytická psychológia popisuje ako „autonómny komplex , tieň, ktorý jedná v nás a skrze nás proti našej vôli."- „No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli." (Rim 7,20) Z tohto hľadiska by našu pozornosť mala tiež zaujať epilepsia, alebo morbus sacer, teda svätá choroba, ktorá bola v minulosti často považovaná za uchvátenie božským, alebo démonickým duchom.

Bolo by dobré tiež spomenúť , že mnoho významných kresťanov vieru v personifikované zlo, teda vieru v diabla odmietali. Boli to osobnosti ako John Milton,Johan Wolfgang von Goethe, Issaac Newton, Fjodor Michajlovič Dostojevskij a Lev Nikolajevič Tolstoj. Títo a mnohí ďaľší nezávislí kresťanskí myslitelia stáli v opozíciíí silnej tradície a katolíckych a protestantských dogiem. V poslednej dobe stále viac akademikov a uvažujúcich kresťanov nasleduje túto líniu chápania podstaty zla a diabla a hlbším štúdiom sa ukazuje, že práve toto bolo pôvodné ortodoxné učenie židovstva aj kresťanstva a zosobnenie diabla bolo prvkom, ktorý sa do týchto náboženstiev vmiešal vplyvom okolitých pohanských kultúr a neschopnosti pochopiť zlo vo svete.

Zdroje:

Duncan Heaster, Real Devil - A Biblical Exploration(England:Carelinks Publishing,2009)

Joshua Trachtenberg, The Devil And The Jews (New Haven: Yale University Press, 1943) str. 19.

A. Cohen, Everyman's Talmud (London: J.M. Dent, 1949), str. 55.

Roy A. Stewart, Rabbinic Theology: An Introductory study (Edinburgh: Oliver and Boyd, 1961), str. 81-5, 88.

H.C. Kee, Medicine, Miracle And Magic (Cambridge: C.U.P., 1986) str. 70.

Geza Vermes, Jesus The Jew (London: S.C.M., 1993) str. 61.

E. Urbach, The Sages: Their Concepts And Beliefs (Jerusalem: Magnes Press, 1975) Vol. 1 str. 471-483.

Kersey Graves ,The Biography Of Satan (Chicago: Frontline Books, 2000) str. 63-66.

Martin Noth, The Deuteronomistic History (Sheffield: JSOT Press, 1981);

Terrence Fretheim, Deuteronomic History (Nashville: Abingdon Press, 1989).

M. Weinfeld, Deuteronomy And The Deuteronomic School (Oxford: Clarendon Press, 1972).

Qumránske zvitky 1QH-a 2[10].16, 22; 4[12].12-13; 4[12].12; 6[14].21-22; 7[15].3; 10[2].16-17; 14[6].21

Michal Horňák

Michal Horňák

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  5x

introvert.intuitivny.mysliaci.pozorujúci. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáKatolícka CirkevKresťanstvoEvolúciaSexualitaživotný štýlMyšlienky

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu