Bojovať, ale za každú cenu? alebo Hlavou proti múru?

Doposiaľ každý jeden deň bol výnimočný. Vždy úplne iný a vždy nádherný. V meste sme prešli všetky ulice. Všetky miesta, ktoré sme vôbec nepoznali. A ten pocit, pocit z každej jednej vychádzky bol úžasný. Taktiež posedenie v tráve, a vnímanie života okolo nás. Starý zvalený strom, kde sme sedeli a bláznili. Pohľady na mesto, kedy sa nám zdalo, akoby tam žili mravčekovia, a pritom tam patríme aj my. Jednoducho a skrátka, ako by sme mali dlhodobý vzťah a pritom netrvá ešte ani len mesiac. Aj napriek tomu však v tomto nemôžeme pokračovať. Nemôžeme preto, lebo sa týmto vzájomne ničíme. Vždy keď dojde na lámanie chleba, zostávame potom doma so slzami v očiach. A spomíname, aké krásne to bolo. Bolo, vravím preto, lebo byť nemôže. Ak ho totiž naozaj miluje, tak toto už nemôže pokračovať. Záleží mi na tom, aby bola šťastná, ale ak má byť šťastím zároveň utrpenie, tak to asi nebude vhodná kombinácia.

Záverom: Bojovať sa dá, ale iba dočasu. Každý sa raz vyčerpá. Ja mám síce sily dosť, ale nechcem vysíliť aj ju. Mám ju totiž veľmi rád. A preto vlastne bojujem s najtvrdším múrom aký existuje. A bojujem aj napriek tomu, že viem, že nemám šancu vyhrať. Ja len viem, že aj keď existujú mračná, vždy niekedy neskôr vyletia aj lúče slnka, ktoré sa budú pomedzi ne časom predierať. A verte mi, že budú.