Dalo bysa hovoriť o náhode. Pohľad mi na nej spočíval spočiatku len sporadicky.Vlastne som vtedy ani nerozmýšľal, prečo sa vždy rád obzriem práve za ňou. A tak to bežalo oveľa dlhšie. Prvý rok,druhý a vždy úplne náhodou, zrak sa mi zastavil práve na nej. Nebudemhovoriť, že som sa neobzrel aj za inými, veď krásnych žien je tu na východeviac než dosť a ja som aj naďalej bol na voľnej nohe. Navyše nie jehriechom pozrieť sa. Obdobne to robia aj ženy. Je to iba jednoduchékonštatovanie. Ten alebo tá je pekná. Ale toto bolo úplne iné. Nikdy som tonevedel okomentovať. A vlastne som o tom nikomu nehovoril.
Dva rokyubehli a prišiel ďalší. Nečakane, ale s radosťou a prekvapenímsom prijal zostavu triedy. Vlastne som sa potešil hlavne tomu, že konečnespoznám osôbku, ktorá ma svojim spôsobom tak priťahovala. To, že to teraz píšemtak otvorene je spôsobené asi najskôr tým, že človek niekedy musí vypustiť ajtie najskrytejšie myšlienky a už pomaly ale isto prestáva dúfať, že ichmohol niekedy rozprávať práve polovičke. Práve slová, tak takto sa tou mňa začalo, by zostali iba vo mne, a tak radšej nechávam voľnýmprúdom tiecť to, čo by človek v inom rozpoložení možno nikdy nepovedal,respektíve zvolil by si iba jedného človiečika, ktorému to rád povie. Možnomálo odvahy, alebo len jednoducho slaboch. Takto sa to nazvať určite môže.Možno kebyže všetky tie krásne myšlienky nezostávali iba v mojej hlavealebo maximálne v zúfalom pohľade s otvorenými ústami všetko terazmohlo byť úplne inak.
Prečo je tak ťažké povedať niekomu čo k nemu cítiš?Zistil som si o nej všetko čo sa dalo. Aj obyčajne rozhovory, a čorozhovory, aj samotné pohľady mi hovorili veľa. Ale ja som bol neustále blázon.Len takto sa dá pomenovať človek, ktorý nevie povedať to čo cíti. Možno sa užopakujem, a kydám na seba kade tade, ale určite tým nechcem na čitateľazapôsobiť alebo ho nejako obmäkčiť. Je to iba môj osobný pohľad na vec, teda naseba. Chcel som jej toho povedať takveľa. Si úžasná, vábivá, nádherná,príjemná, plná elánu, nadšenia, pohody. Citlivým prístupom k všetkémupodstatnému a s nadľahčením k tomu nie prívetivému. Citlivý to človiečikto určite áno. Veď koho by netrápilo tak ťažké ráno, keď vstane a zistí,že samému sa nevstáva najlepšie. A to som práve chápal. Ja som chcelpomôcť, ale môj hlas, moje myšlienky sa zastavili. Možno pôsobím troškusuverénne ale to len skrývam v sebe svoje city a problémy. Vždy keďsom sa snažil nadviazať zmysluplný rozhovor, skončil som iba na nezmyselnýchslovách, či vetách. A tiež sa stávalo, že keď som už bol odhodlaný povedaťresp. začať nejako to čo by som rád povedal, nastalo pre mňa malé sklamanie.Mál som postupne pocit, že už skôr otravujem. Že s určitosťou sa užv mojej spoločnosti táto moja „žienka“ prestáva cítiť dobre. Takéto bolimoje pocity a tak postupne som sa začal uťahovať viac a viac.
Už somto nemohol vydržať. Mával som ju pred sebou aj vtedy, keď som vlastne aninedúfal, žeby sme sa mohli stretnúť. Tu tam a zase tu a tak som sachcel uistiť nejakým rozumný spôsobom, že to ako sa to medzi nami vzďaľuje jeuž určité. Avšak z jej slov som vydedukoval, že som to asi pochopil nie úplnesprávne a trošku som sa aj potešil, že tu možno ešte nejaká nádej je.Skúsil som to písomnou formou. Viac menej nevinne, ale čisto zo srdca. Možno žeto ňou aj pohlo, ale ja slepý som si nevšimol náznaky. Prišla ďalšia ponuka,a tú som s radosťou prijal. Keď som ju opäť videl, bola úžasná, aleopäť smutná. Nechcel som sa jej pýtať, čo sa stálo. Aj keď to popísala slovamia myslím, že úplne presne, nevedel som ako odľahčiť situáciu. Ale vlastnemi ani nebolo súdené. Neviem prečo, ale vždy sa do situácie, kedy by človek rádpomohol alebo porozprával sa, vrypne niečo, čo sa stáva vždy v čase kedyje to najnevhodnejšie. V jeden deň hneď 3x. Trúfalo som sa ešte obzrel,smrk, ale šiel som. Mala inú spoločnosť, a predsa je to jeden z jej najkrajších dní, takprečo jej ho strpčovať. A vôbec, bolo už zrejme aj tak neskoro. Mojaslabosť sa prejavila znovu a šiel som sa vyrozprávať, vyrozprávať sám sosebou. Navonok silný, vo vnútri možno jeden z najslabších. Aj keď som sa ďalejzabával v kruhu priateľov, mysľou som bol úplne niekde inde. To však užzostáva navždy iba u mňa. Tak ako aj ruža. Malatotiž patriť jej.
Zadaná.
