Cez pootvorené okno prúdiaci vzduch rozfúkava jeho dlhé, tmavohnedé, mierne kučeravé vlasy. Čím bližšie je k svojmu cieľu, tým širší je jeho úsmev. Po celom povrchu tela sa rozlieva teplo. Už čochvíľa sa stane jedným z nich. A začlení ho jeden z najstarších. To znamená ohromnú moc. Muž zaparkoval v lese a sklonil sa k svojej vstupenke do lepších čias. Letmo ju prešiel rukou a usmial sa na ňu. Vystúpil a zamieril k starému a hrubému stromu. Ako mu bolo povedané. A ako sa neopovážil ani na chvíľu o tom zapochybovať, tak tam na našiel postavu odetú v plášti a kapucňou na hlave. Dýcha sťažka. „Ty?“ Jeho hlas priam trhal mužove uši. Ale nevšímal si to. To, že je tu. To, že konečne bude patriť k nim. „Áno.“ „Priniesol si?“ „Áno.“ „Čerstvé?“ „Najčerstvejšie. Ešte žije.“ Spoločne pristúpili k autu. Vodič otvoril dvere auta. Mladá žena sediaca na sedadle spolujazdca vyľakane hľadí na oboch mužov. V úteku jej bráni jediný fakt. Vozíček je v kufri. Ako keby jej to mohlo pomôcť, podvedome sa prikrčila. Vie, že sa s ňou stane niečo zlé. Vie, že už domov nikdy neuvidí. Nevie však, ako veľmi zle na tom je. Nevie, aké muky ju túto noc čakajú. Nevie, že polícia zmetie jej prípad zo stola so sústrastným výrazom tváre pred očami jej rodičov. Keby vedela... Keby bola vedela...
Volám sa Marcel. Pred nedávnom mi zmizla moja sestra. Rodičov to zlomilo. Polícia tvrdí, že robia všetko, čo je v ich silách. Ale ja viem, že sú to lži. Mám totiž nejakých známych. Aby som sa od nich ešte niečo niekedy dozvedel, nezverejním ich mená. Viem len, že toto nie je prvý krát, čo prípad nezvestného človeka zakopli pod nie koberec, ale rovno pod budovu polície. Nik nevie naisto, čo je vo veci. Jeden detektív chcel tomu prísť na kobylku. Onedlho jeho rodina nahlásila, že zmizol. Ale oni nevedia, čo ja som zač. Nemajú potuchy, s kým majú dočinenia.
Prichádza noc. Čas, keď boli nezvestné osoby videné naposledy. Predsavzal som si, že budem čakať do rána. Avšak čo teraz? Čo môžem robiť v tejto chvíli, keď noc je už tu? To, na čo som čakal a ja neviem, ako to využiť. Nasadám do auta a jazdím po meste. Čo vlastne hľadám? Niečo podozrivé. Omámene sa tváriace ženy, zločinecky vyzerajúcich mužov... Povedzme, že som únosca. Kde by som čakal? Kde by som striehol? Parky nie, sú monitorované. Možno nočné kluby či bary. Áno. To by šlo. Začal som v bare Štrngni si. Presedel som tu celú noc. Sústredil som sa hlavne na pozorovanie jednej obzvlášť peknej ženy. Tá sa postavila a sadla si vedľa mňa pri barovom pulte. Objednala si akýsi koktail. Aký, to neviem. Niečím ma zvláštne priťahovala. Odišla hodinu predo mnou.
Ďalšiu noc som striehol v tom istom bare. I keď viem, že som tu kvôli tej žene, presviedčam sám seba, že mám väčšiu pravdepodobnosť niečo zistiť, ak budem striehnuť na tom istom mieste. Neprišla a ja som z toho na nervy. Už by som dávno odišiel, nebyť faktu, že musím nájsť moju sestru. Ak ešte žije, nájdem ju a odsťahujeme sa niekam preč, mimo dosah ľudí, kde môže na všetko zabudnúť. Ak ale nežije, nájdem ju, pochovám a pomstím.
Túto noc sa už zjavila. Nikdy som nebol v týchto veciach príliš smelý. A tak som na ňu len sem-tam pozrel. Vždy, keď sa na mňa obzrela, začal som si prezerať zbytok podniku. Boli mi všetci podozrivý. Každý jeden čudný a potencionálny násilník. Odišla.
Už je to mesiac. Vzdal som sa nádeje, že nájdem sestru. Chodím už do tohto baru len kvôli tej žene. Polícia, ako som predpokladal, odmietla niečo urobiť. Ani sme poriadne nenahlásili jej zmiznutie a už nám hovorili, že je nemožné ju nájsť. Neviem, kto to má na svedomí. Ale musím uznať, styky má nanajvýš ideálne.
Žena sa zdvihla a rozhodla sa odísť. Vybral som sa za ňou. Keď som sa k nej blížil plný odhodlania niečo povedať nech už by to bolo čokoľvek, pristavila sa pri nej akási dodávka, z otvorených dverí sa vystrčil pár rúk a žena zmizla. Kým som stačil niečo urobiť, neostalo mi iné ako pozerať sa na vzďaľujúci sa zadok dodávky. Ďalšia obeť. Avšak teraz môžem aj niečo urobiť. Všimol som si poznávaciu značku a zapamätal si ju.
Stojím pred domom bývalého spolužiaka a búšim na dvere. Tie sa pomaly otvorili a zjavila sa v nich strapatá, rozospatá ženská tvár. Jej manžel má nočnú službu. Spýtal som sa, či smiem prečkať noc tu. Privolila.
Prvé, čo som si ráno uvedomil bolo, že neležím vo svojej posteli. Odniekadiaľ sa ozývali hlasy, párkrát sa spomenulo moje meno. Otváram oči. Ležím na gauči a rozhliadam sa po izbe. Až teraz som si plne uvedomil, čo sa deje a prečo som tu. Ako blesk som vstal z postele a rozbehol sa za hlasmi do kuchyne. Spolužiak ma privítal. Zjavne unavený, ale ochotný pomôcť a ustarosteným hlasom sa ma pýta, čo sa stalo. Všetko som mu vysvetlil a požiadal ho o informáciu. Nadiktoval som mu písmená a čísla poznávacej značky. Povedal, že riskujem. Detektív, ktorý kvôli tej istej dodávke zmizol, bol jeho starý priateľ. Nemusí mi tu značku zisťovať, to meno mu ostalo v mysli dodnes. Ba čo viac, podľa všetkého sa únoscovia nesnažia tajiť. Je presvedčený, že ich styky sú natoľko spoľahlivé, až nemusia robiť nič, čím by sa chránili pred zákonom. Ani jeden z nás tomu nerozumie. A ja som tomu rozumel o to menej, keď som sa dozvedel to meno. Len náhodou viem, že ten muž, ktorému patrí dodávka sa považuje za mŕtveho. Nikto ho nevidel posledných sedem rokov. A on náhodou vie, že na jeho „dvor“ sa len tak niekto nedostane. Spolužiak by sa však stavil, že tu problém nevidí. Na môj ironický úsmev dodal, že keby mal hľadať niekoho uneseného, hľadal by ich v starej továrni bohvie načo. Už sa tam nevyrába, ale ten detektív zistil, že cesta k nej je frekventovanejšia než najvychytenejší obchod s najnovšími módnymi úletmi. Nuž, tam začnem.
Nevedel presnú adresu, nuž som si ju zistil na internete. Bol to trochu problém, ale dostal som sa k tomu. Nevidím nič. Plot, miestami s medzerami. Jedna veľká budova, zopár menších okolo. Nikde ani živej duše. Je možné, že by som za iných okolností napred premýšľal čo urobiť. No teraz som celý natlakovaný adrenalínom a to spôsobilo moju chybu. Bežím po ceste priamo k továrni. Minul som dve menšie budovy a narazil by som do dverí, keby mi niekto nezastal cestu. Moja sestra. Stojí predo mnou. V tvári sa jej zračí prežitý strach a nepokoj. Ba čo viac, nepotrebuje vozíček. Objala ma. A potom prišla ostrá bolesť v krku.
