Ak si si niečo z predchádzajúcej noci pamätala, zrejme tá noc nestála za to. Nevidela alebo skôr si vidieť nechcela pohľady tých, čo ťa milovali. Opovrhovala si radami. Zaujímal ťa len najbližší víkend. Nové zážitky. Nové dobrodružstvá. Milovala si tých, ktorým si bola ľahostajná. Až kým neprišiel tvrdý budíček.
Bol to ON. O niečo starší muž. Visela si na každom jeho slove. Nemohla si sa ho nabažiť. Bol vtipný. Bol šarmantný. Dobre oblečený. Mal v sebe niečo tajomné. To všetko ťa priťahovalo. A to auto! Zoznámili ste sa v podniku. Bolo to prvýkrát po dlhom čase, čo si si z tej noci pamätala všetko. Život s ním ťa napĺňal. Verila si, že vám zazvonia zvony. Chcela si ho zoznámiť s rodičmi, ale ako správny podnikateľ nemal čas. Spýtala si sa ho vôbec, v čom podniká? Samozrejme, že nie. Nosil ti dary, venoval ti pozornosť, boli ste spolu vždy, keď sa to dalo. Na ničom inom nezáležalo. Rodičom sa to nezdalo. Nabádali ťa k opatrnosti. Ale ty si na ich rady nič nedbala. Tvoji priatelia na teba už dávno zabudli. Oni naďalej vymetali podniky, kým ty si sa už pripravovala na žiarivú budúcnosť. Ale ON to všetko odkladal. Podľa teba pridlho...
Už aj tebe sa zdá podozrivé, že sa On tvojej rodine vyhýba. Prečo? Vari to s tebou nemyslí vážne? Alebo horšie – čo ak už má rodinu? Si pre neho len rozptýlenie? Rozhodla si sa ho konfrontovať. Zavolala si mu, že ho chceš čo najskôr vidieť. Odpovedal, že aj on teba. Dohodli ste si miesto a čas. Keď si k nemu prichádzala, videla si jeho široký úsmev. Objal ťa, pobozkal a spýtal, či sa už tešíš. Na čo sa ale máš tešiť? Predsa na spoločnú dovolenku. Zvýskla si od radosti. Začali sa letné prázdniny, ty už máš osemnásť a toto by mohol byť krásny narodeninový darček. Takmer okamžite ti však na myseľ sadli chmáry. Čo ak ťa nepustia? A čo tam po nich! On ti práve ponúkol, že až sa vrátite, môžeš u neho bývať. A tak čakáš.
Je tu ten veľký deň. Rodičia odišli do práce a ty sa rýchlo balíš. Nechávaš im na posteli odkaz. Odchádzaš a už sa nevrátiš. Ako opúšťaš izbu, obzeráš sa za listom a v duši cítiš doposiaľ neznámy chlad. Zrýchlil sa ti dych. Každá bunka tvojho tela kričí, aby si nikam nešla. Už – už sa chystáš vziať list do rúk a roztrhať ho. Tie pocity prešli. Vzala si si batožinu, všetky darčeky (sú predsa drahé, nenecháš ich tam) a utekáš z domu. Sotva za sebou zamkneš dvere, zastavuje pri tebe auto. Hádžeš všetko na zadné sedadlá, sadáš si a vyrážate. Hovorí, že cestou sa ešte musíte niekde zastaviť. Potrebuje niečo odovzdať a následne vašej dovolenke nebude nič stáť v ceste. Mykla si plecami, veď je ti to jedno. Váš spoločný život práve začínal a ty si pripravená poskytnúť takúto drobnú obeť.
Cesta trvá celú večnosť. Nechápeš, prečo chcel ísť autom, ale nehodláš ho kritizovať. Na to budeš mať dosť času po svadbe. Pozeráš sa von. Sleduješ mestá, dediny, určitú... „rázovitosť“ áut a ich majiteľov. Lesy, lúky, polia i stromy sa zjavujú i strácajú a ty si prvýkrát uvedomuješ, že svet je vlastne krásne miesto. Začala si si jazdu užívať. Zavrela si oči a vnímala si každé preradenie rýchlosti, zákruty, brzdy či rozbehy. Zaspávaš...
Keď si sa zobudila, bola už noc. Auto stálo. Vedľa teba je prázdne sedadlo. Tvoj priateľ stojí pred kapotou. S rozpráva sa s Niekým. Niekto mu práve podáva peniaze. On ich preberá a otáča sa k autu. Všimol si, že už nespíš. Usmeje sa na teba a gestom ti naznačuje, aby si išla von. Poslúchla si. Vysvetľuje ti, že neznámy je jeho obchodný partner. Vďaka nemu má život, aký má. Cudzinec rozpráva len po nemecky, vôbec mu nerozumieš. Po nemecky vieš akurát pozdraviť a vypýtať si drink. Pozval vás dnu, do domu.
Usadili ste sa v kuchyni k stolu. Položil pred vás chlebíčky. Evidentne očakával, že sa tu zdržíte. Tvoj pohľad však upútal pohár plniaci sa červeným vínom. Okamžite ti vyschlo v ústach, najradšej by si sa na ten pohár hneď vrhla. Uvedomuješ si však, že by to bolo vzhľadom na okolnosti nevhodné. A tak si len po troche odpíjaš popri chlebíčku. Cítiš, ako sa ti otupujú zmysly. A to si len v polovičke pohára. Chváliš ročník, ale pohár už nechávaš na stole. Nebudeš si ďalej odpíjať, zrejme je to víno silnejšie, ako si čakala. Točí sa ti hlava. Chlapi sa na teba usmievajú. Oči ti obostiera tma....
Príšerne ťa bolí hlava. Nevieš si utriediť myšlienky. Otváraš oči. V momente ich však zatváraš, otáčaš hlavu bokom, krivíš tvár. Do očí ti totiž vnikla svetelná čepeľ. Chceš si pretrieť tvár, ale nemôžeš pohnúť rukami. Akoby ti v tom niečo bránilo. Takisto to máš aj s nohami. Cez pery sa ti derie ston. Premýšľaš, čo sa stalo. Snažíš sa spomenúť si, čo bolo naposledy. Bola si doma. Chcela si vziať a roztrhať list. Takže si doma? Nie moment... sedíš v aute. Áno, vycestovali ste! A ty si pila víno... silné víno. Uzemnilo ťa. Takže... kde teda si? Pomaly znovu dvíhaš viečka. To oslepujúce svetlo je vlastne ledva svietiace slnko vnikajúce do miestnosti skrz malé pivničné okienko tvorené sklobetónom. Dvihla si zrak k svojim zápästiam. Si spútaná. Takisto i nohy. A čo je horšie, nemáš na sebe nič... V panike si začala kričať. Tvoj vresk trval možno dve, tri sekundy. No uvedomila si si, že to bola chyba príliš neskoro. Možno o minútu neskôr sa otvorili dvere na vrchu schodiska. Zjavila sa v nich tmavá postava. Muž pomaly schádza dolu. Uľavilo sa ti. Je to ten cudzinec. Nech už sa stalo čokoľvek, našli ťa. Pýtaš sa, či On je v poriadku. Myslela si si, že ste s priateľom odišli. Že vás prepadli a teba zdrogovali. Áno, bola ti podaná droga. Ale v minimálne jednej základnej veci sa mýliš – dom si nikdy neopustila. To tvoja zahmlená myseľ začína pomaly chápať. Zvlášť, keď si cudzinec vyzlieka tričko, rozopína a sťahuje nohavice. Keď si na teba líha, prosíš o pomoc všetkých, ktorí ti prichádzajú na um. Svoju rodinu. Svojich priateľov. Jeho. Si presvedčená, že až sa On vráti, ukáže cudzincovi, ako sa nakladá s takýmito ľuďmi. Nedochádza ti, že to On ťa sem priviedol. Nevieš pochopiť, že tie peniaze dostal za teba. Ty si ten tovar, čo mal On doviezť. Plačeš, kričíš a voláš o pomoc. Ale je neskoro. V čase, keď to bolo možné, si radami a pomocou opovrhovala. A teraz, keď niet tej možnosti, žobreš a ľutuješ všetky príkre slová. Bola si mladá. Bola si krásna. Celý svet ti ležal pri nohách. Dnes máš štyri steny, trochu svetla, dve oči a v nich milión sĺz. Takto sa to opakuje každý deň. Niekedy viackrát denne. Dokonca za tebou chodia i iní muži. Nie je výnimkou, ak sú viacerí. Po čase si prestala plakať. Prestala si kričať. Prehrala si. Zlomili ťa. Cudzinec ti putá zloží len na to, aby si sa mohla umyť a najesť. Samozrejme, všetko pod dozorom. Včetne potreby. Tvoja chôdza už ani nepripomína chôdzu ženy. Si len tieň. A ak si si myslela, že si našla dno... zistíš, že to tak nie je.
Už niekoľko dní máš pokoj. Cudzinec schádza dolu, hádže ti handry. Stále naivne veríš, že On príde a zachráni ťa. Keď si oblečená, cudzinec ti dáva na ruky i nohy putá. Ledva kráčaš, no nehodlá silou mocou riskovať. Na hlavu ti nasádza náhubok, aby si nemohla kričať. Poslušne kráčaš a nastupuješ do dodávky. Okrem teba sú tam ešte dve ženy. Usadili ťa na provizórne zvarenú lavicu a tvoje putá zaistili o madlo visiace zo stropu. Cudzinec odchádza, vás tri tam strážia ozbrojení chlapi. Všimla si si, že na odokrytých rukách majú tetovanie. Všetky sú rovnaké. Také isté má i cudzinec. I On. Do očí ti vhŕkli slzy. To, čomu sa tak dlho brániš. Predstava, ktorú si chcela považovať za nemožnú. Je to tak. Zapredal ťa. A ty si to konečne pripustila. Než dodávka odišla, cudzinec priviedol ďalšie ženy. Chlapi zabuchli dvere. V priestore bez okien okamžite nastala tma. Tvoja cesta sa tu síce nezačala. Avšak to jej na nekonečnosti neuberá.
Tvoj život sa zmenil na šmuhu. V nohách máš kilometre chodníkov. Stála si na tisíckach rohov. V krvi drogy. Už si ani nepamätáš svoj predchádzajúci život. A hodina tvojho terajšieho má hodnotu 50 eur. Vzdala si sa nádeje, že sa to niekedy skončí. Čakáš, kým príde jedna z dvoch vecí. Smrť a ďalšia dávka. Zrazu sa však niečo stalo. Niečo, čo zmenilo úplne všetko. Dobre, úplne všetko nie, no oslobodilo ťa to z nekonečného kolotoča spotených tiel. Si tehotná.
Okamžite ťa premiestnili do izolovanej miestnosti v nemocnici. Tam mal k tebe prístup len jeden jediný lekár. Jeho úlohou bolo dozerať na bezpečný priebeh tehotenstva a podávanie látok tlmiacich abstinenčný záchvat. Nerozumieš, prečo ti zrazu venujú toľkú „starostlivosť“ ale nehodláš sa sťažovať. To lôžko je tá najpohodlnejšia vec, na akej si kedy ležala. Minimálne ti tak pripadá. A čo je hlavné – je len pre teba. Nemusíš sa oň s nikým deliť. Väčšinu času si tu po tme. Svetlo máš len vtedy, keď ješ, piješ, vykonávaš potrebu. Všetko pod dozorom. Keď sa ti podarilo zozbierať sily, bola si zvedavá, kde si. V akej krajine. A tak si sa snažila počúvať rozhovory mužov. Angličtina. Jednoznačne. Takže si buď v Anglicku alebo v Amerike. Moment, myslíš, že aj v Austrálii hovoria anglicky. Síce im nerozumieš, ale pár výrazov poznáš. To si pekne ďaleko od domova...
Bruško sa ti pekne zaguľatieva. Pristihla si sa, že si ho zvykneš hladkať. Látka, ktorá ma odbúrať záchvaty zároveň otupuje tvoje zmysly. No v mysli máš kút, ktorý kričí a varuje ťa, aby si sa na nový život príliš netešila. Látka je však príliš silná a ty ten krik temer nepočuješ. Myslíš len na to, že dieťa dáva tvojmu životu smer. Neuvedomuješ si, kto sa o teba stará. Nevieš, čo vás čaká...
Ešte si neporodila, no čas sa kráti. Uprostred noci ťa vzali z nemocnice, spútali na zadnom sedadle auta a odviezli na heliport. Tam prišli ďalšie dve autá a v nich ďalšie budúce matky. S helikoptérou vás previezli na ostrov. Tam si asi do týždňa porodila. Keď ťa konečne pustili z akejsi drevenej chalupy, videla si, že sa nachádzaš na kraji osady. Osada bola plná žien a detí rôznych vekových kategórií. Chlapci i dievčatá. Muži držali v rukách zbrane a neváhali kohokoľvek udrieť. Trestal sa každý priestupok. Keď bola tvoja dcéra dostatočne stará, skončilo sa ti voľno. Bola ti pridelená práca. Niektoré ženy varili. Iné sa starali o deti. Medzi povinnosti a možné práce tiež patrila starostlivosť o políčka či sady. Všetko, čo ste tu mali na jedenie, ste si produkovali samé. A i v tom vám dávali určité množstvo drog. Pestovali sa i marihuana, koka, konope. Takisto nechýbalo ani laboratórium na produkciu heroínu. Laboratórium bolo, ako jedna z mála primitívnych budov, so zavedenou elektrikou. Pracovalo sa veľa a dlho. Na slnku i v daždi, vždy v neúprosnom tempe. Svoju dcéru si videla len ráno, na obed a večer.
Medzi občasné „spestrenia“ patrili návštevy každé tri mesiace. Keď si nadriadený prišiel pozrieť svoju farmu, poprípade rovno zozbierať časť „úrody“. Spolu s ním vždy prišla aj skupina ľudí, ktorí si prezerali deti a diskutovali medzi sebou. Padali mená, čas od času si počula aj nejaké číslo. Vďaka rôznorodosti svojich spoluväzenkýň si sa naučila základy z rôznych cudzích rečí. Vďaka tomu dokážeš lepšie porozumieť tomu, o čom sa bavia. A ty konečne vieš s istotou, kvôli čomu tu ste. Preplakala si kvôli tomu pár nocí. A nebola si jediná. Vzlyky zneli odvšadiaľ. Nezáležalo na dennej či nočnej hodine. Raz takto prišli za tvojou dcérou. Okomentovali ju ako pekné ryšavé dievčatko so sladkým úsmevom. Rozhodli, že sa bude vyhýbať slnku a o tri roky ju odvedú. V tú noc si nezažmúrila oka. Ležala si na chrbte, bola si vydesená. Nocou zazneli výkriky. Strhla si sa a postavila. Spolu s ďalšími ženami bežíš k oknu. Z detského domu ozbrojenci vytiahli ženu. Šaty mala od krvi. Nedokázala si povedať, či je jej ale myslela si si to. Vonku ju pripútali o stĺp provizórneho vodojemu. Onedlho jeden z chlapov vyniesol von aj mŕtve telo chlapčeka. Znechutene ho hodil na zem. Veliteľ stál opretý o dom. Jeho ustarostený výraz hovoril za všetko. Kvôli tomu sa budú lámať kosti. A na zozname budú i tie jeho.
Z domu vás vyhnali o niečo skôr. Nechali vás nastúpiť priamo pred vodojemom, kde bola spútaná žena. Vysvetlili vám, že sa v noci vkradla do detského domu a zabila svojho syna, ktorý mal o mesiac odísť s ďalším tovarom. Aby ste videli, že nič také sa tolerovať nebude, bude vrahyňa náležite potrestaná. Každý jeden ozbrojenec si ju vzal kvôli. Trvalo to večnosť. Chlapov bolo veľa a všetci boli pri chuti. Keď ste sa večer vracali, žena tam už len visela za ruky. Otvorené ústa, prázdne oči, v tvári des. Máte zákaz s telami manipulovať. V tom podnebí všetky procesy prebiehajú rýchlo. Nemohli ste v noci spať, keďže telá ste mali prakticky pod oknami a bolo ich cítiť takmer po celom ostrove. Mnohé z vás si siahli na život. Niektoré prehltli jazyk. Iné si prehryzli zápästia. Veliteľ bol šialený od zúrivosti. Obmedzil... prístup chlapov k ženám. A tak na seba ďalší problém nenechal dlho čakať. Traja chlapi sa podgurážili, vošli do detského domova a čo im bolo odopreté, to si vynahradili tam. Veliteľ ich osobne bodol nožom do slabín a nechal v mláke krvi na zemi. Ďalší zákaz odstránenia tiel. Hrozil sa dňa, až prídu jeho nadriadení. A ten deň sa blížil. Postihnuté deti boli premiestnené do domu matiek. Pri najbližšom prevoze pôjdu preč. A ty? Stále myslíš na telo toho chlapčeka. Uvažuješ, či to, čo spravila jeho matka bolo prejavom sily alebo slabosti. Nevedela si si predstaviť, že by si zabila vlastnú dcéru. No smrť by bola rozhodne lepším osudom, než to, čo ju podľa všetkého čakalo. Než to, čo čakalo vás všetky. Na tom už ale nezáleží. Stráž bola posilnená. Už sa nič také stať nemôže. A tebe opäť ostali len oči pre plač.
Čas plynie. Tvoja dcéra je belšia než krieda. Kučeravé, ryšavé vlasy jej dodávajú nádherný kontrast. Má 15. A čochvíľa vás odvezú. Bojíš sa. Nie však o seba. Tebe už nijak ublížiť nemôžu. Bojíš sa o ňu. Nemôžeš sa na ňu vynadívať. Je tak čistá. Tak smutná. A čo je najhoršie – iný život nepozná. Spútali vás, spolu s ďalšími ženami a deťmi zaviedli do podpalubia jachty. Cítili ste, ako sa jachta hýbe. Vlny vami natriasali. Čo asi polovica z vás žalúdočne nezvládla. Ty sama si bola rada, že si veľa nejedla. No zašpineniu si sa nevyhla. Stála si v tej hnusnej kaši, cítila žalúdočný smrad. Brala si to však ako niečo vedľajšie. V noci ste prišli do prístavu. Tam vás preložili na loď a podľa toho, čo si počula, vás previezli do Európy. Cesta trvala večnosť. Zakotvili ste v Holandsku. Odtiaľ vás previezli do Nemecka, kamsi do lesov. Tam na vás čakali tri budovy. V nočnom svetle pôsobili ako z hororu. Najprv odviedli vás, matky. Zamkli vás v najbližšej budove. Nechali vás tam v tme, smrade, občasnom skríknutí a piskote hlodavcov. Bála si sa sadnúť a tak si tam stála. Nevieš, ako dlho to trvalo. Nerozprávali ste sa medzi sebou. Čakali ste, čo sa bude diať a ani jedna z vás nenašla toľko síl, aby niečo povedala. Počuješ plač. Ty sama by si sa najradšej rozplakala. Ale akoby si už v sebe žiadne slzy nemala.
V miestnosti zasvietilo svetlo. Akoby ti vypaľovali dieru do hlavy. Chvíľa zmätku a opäť tma. Niekto len šeptal – odviedli ju. Stále dokola. Veľmi rýchlo sa ten šepot rozniesol po celej hale. Takto sa rozsvietilo ešte niekoľko krát. Povedala by si, že v nepravidelných intervaloch. Vzali aj teba. Vonku ťa čakali dvaja chlapi a tvoja dcéra. Naložili vás do dodávky. Okrem teba a tvojej dcéry tam bolo asi sedem detí dievčat, jeden chlapec a matka. Po zabuchnutí dverí nastala tma. Dodávka sa dala do pohybu. Kolesá lížu cestu. Vodič vôbec nepatrí k šetrným a tvrdé pérovanie vám všetky nárazy preposiela priamo do krížov. Keď ostala dodávka stáť, otvorili sa dvere. Chlap si pozerá nejaké papiere. Ukazuje na teba a dcéru. Všetci ostatní boli vyvedení von. Vy dve pokračujete v ceste. V tichu, v nervozite, v strachu. Dodávka po dlhých hodinách zastavuje. Dvere sa otvárajú a ty vidíš členov policajného zboru. Na uniformách majú štátny znak tvojej krajiny. Si zachránená! Policajt povedal – šťastný to človek. Dvere sa zavreli a po chvíle dodávka pokračuje v ceste. Si zhrozená. I keby ste nejakým zázrakom ušli, nič vám to nebude platné – títo ľudia... tieto monštrá... majú svoje prsty úplne všade. Nikto vám nepomôže.
Stojíte pred dverami vily. Otvárajú sa a ty sa mi dívaš priamo do očí. Na tvári sa mi zračí chladný úsmev. Obe som si vás premeral. Boli ste kúpené spolu, aby ste sa mohli striedavo pozerať. Chlapi vás zaviedli do miestnosti určenej špeciálne pre vás. Všimla si si, že mám reznú ranu na ruke, ktorou zatváram dvere. Pôsobí čerstvo a ty nechceš vedieť, ako som k nej prišiel. Tiež si videla tmavé symboly, ktorými sú moje ruky posiate. Nechceš vedieť, čo vás čaká. Objímaš svoju dcéru. Máš v tvári jej vlasy a ty si sa rozhodla. Nebudeš len tak čakať, až sa vrátim a ublížim jej. Nič nie je stratené. Keď sa dvere začali otvárať, celou silou si do nich vrazila. Práca na farme ti prospela, získala si síl na rozdávanie. Bol to pre mňa nečakaný vývoj udalostí. Reflexívne som ťa zasiahol päsťou a ty si omdlela. Keď si sa prebrala, opäť si bola spútaná na zadnom sedadle auta. Toto malo aspoň pohodlnú sedačku. Cítila si sa ako na obláčiku. Tvoja dcéra spútaná nie je. Nemal som dôvod ju spútať. Stačilo trochu pohroziť a nespravila by ani pohyb bez môjho výslovného povolenia. Odviezol som vás do malého, nenápadného domčeka na samote. Tu vás hľadať nebudú. Nikto nevie, že by vás mali hľadať zrovna tu. Odviedol som vás dnu. Najprv som poslal do sprchy tvoju dcéru. Zatiaľ som ti oznámil svoje úmysly. A tvojou úlohou je dosiahnuť moju spokojnosť. Máš za sebou roky skúseností. A vďaka nim môžem dosiahnuť to, čo chcem, o niečo skôr.
Dnes tu stojím pri tvojom hrobe. Zomrela si pred rokom. Ak by si žila, možno by si sa ma opýtala, prečo ti to všetko hovorím. K tomu sa dostanem. Mrzí ma tvoj osud. Vlastne ma mrzí osud každej osoby s takýmto životom. Roky drogovej závislosti, stresu, strachu a bolesti ťa dohnali vo veku 37 rokov. Nebola si tu s nami dlho, no dovolím si povedať, že si bola šťastná. On je mŕtvy. Asi ťa to neuteší, ale chcem, aby si vedela, že trpel. Trpel tak, ako si to nevieš predstaviť. Aspoň dúfam. Tvojej dcére som dal vzdelanie. Detstvo som jej už nahradiť nedokázal a i napriek mojej značnej snahe, minulosť bude navždy tvoriť neoddeliteľnú súčasť jej snov. Ale je spokojná. A teraz – prečo ti to všetko hovorím? Odchádzam a neviem, či sa vrátim. Tvojej dcére som odkázal jednu vetvu spoločnosti. Na základe tvojich informácií som našiel farmu. Odtiaľto idem rovno tam. Prisahám, nenechám tam kameň na kameni. Ale neboj sa, nejdem tam sám. Pridalo sa ku mne pár... spoločníkov. Oni majú s takýmito vecami skúsenosti. Pevne verím, že to nepotrvá dlho a zrazím k zemi hlavu, ktorá to celé vedie.
Na záver by som povedal len toľko – som rád, že som vás obe spoznal. Škoda, že to nebolo za iných okolností. Ale potrebujem sa pohybovať v temnote života spoločnosti a vy ste potrebovali trocha svetla. Vzájomne sme si dali, čo sme potrebovali a ja som sa po rokoch necítil sám.
Ďakujem a zbohom...
