To je on! Dočerta, už sa blíži! Ulica sa otriasa pod jeho krokmi. Hviezdy sa ukryli za oblaky, len aby nemuseli čeliť jeho prítomnosti. Vedel som, že sem doliezť je dobrá hlúposť. Napriek tomu som nasadol a nechal sa sem dopraviť. Spolu so svojimi spoločníkmi sa to snažíme rozstrieľať, no na náboje to vôbec nereaguje. A tam, ten tieň čo sa práve odlepil, to je ďalší! Panebože, buď k nám milostivý! Prečo? Prečo som sa musel nechať na toto nahovoriť? Doriti, už sú celkom blízko!
Dámy a páni, už je to tu! Oblohu preťal obrovský kolos Edenex XXII a blíži sa k pristávacej ploche! Okolitý vzduch je vzrušením celý elektrizujúci! Po tridsiatich rokoch na Poladite sa naši hrdinovia vrátili naspäť na Zem, miesto, kde ich čakajú rodiny ktoré tu síce zanechali napospas osudu ale čo na tom záleží, ak donesú výsledky na aké sme tak dlho čakali! Náš ďalší osud je teraz v ich rukách, záleží len od toho, čo prinesú! Kolos pristál a dvere sa otvárajú! A tu ich máme!
Rozbehol som sa im naproti. Ako riaditeľ TPD som položil vláde na stôl vlastný krk a ak je tu čo i len jediná chybička, zablysne sa ostrie sekery a moja hlava sa bude ešte dlho kotúľať. Im nejde o pokrok. Kašlú na pokrok. Chcú sa len nabaliť a toto je jeden zo spôsobov. Drahé kovy, nové živočíchy či rastlinstvo, všetko, z čoho sa dajú vydolovať peniaze. Ale oni sú späť, poprava sa nekoná. Teda ak priniesli čokoľvek, čo by mohlo vládu zaujímať. Desať oskafandrovaných osôb vyšlo z lode. Moja radosť sa razom kamsi stratila. Ani neviem prečo. Oči im zakrývajú slnečné okuliare, avšak tváre bez výrazu je vidno dokonalo. Ochabnuté svalstvo, dohovárajú sa šepotom. Celá skupina astronautov za bujarého potlesku divákov a blýskania fotoaparátov prepochodovala povedľa svojich rodín, ani na nich nepozreli. Ich ženy, deti, rodičia ostali vyjavene pozerať a ja takisto. To si všimli I novinári a hneď do toho začali šprtať. Je možné, že za tie roky si vytvorili silný kruh cez ktorý nepreniknú ani ich rodiny? Nemyslím si. Poznám týchto ľudí už strašne dlhý čas. Nikdy by sa ani len nepohli od lode bez toho, aby na mňa nepočkali a všetko mi dopodrobna nevyrozprávali. No oni bez výrazov prepochodovali preč akoby sme sa ani nikdy nevideli. Takto v šoku som ostal ešte chvíľu stáť, kým nezmizli v hale. Vtedy som sa rozbehol za nimi, hneď po mne niektoré manželky a celý roj novinárov. V behu som požiadal strážnika, aby sa ich zbavil, že niečo nie je vporiadku. V hale som ich už však nenašiel, boli preč. Ani skafandre si nezložili. A dvere neotvorili. Pozerám sa na rozsypané sklo okolo dvier. Prešli skrz ne?
Došľaka! Žiadne výsledky, v lodi nie sú žiadne záznamy, čierna skrinka je tiež v ťahu, astronauti sa vyparili, toto si niekto odnesie! A ešte tí novinári a ich všakovaké teórie! Vraj rádioaktivita! Vraj vírus! Ďalšie noviny a čo nevidím? Predsa fotografiu ustarosteného šéfa transplanetárnej dopravy! Keby sa aspoň usmieval a povedal, že všetko je vporiadku! Ale nie! Budem to musieť na neho hodiť celkom. Podviedol nás, tak to je! Lžou od nás vymámil peniaze, aby sme ho podporili! To je ono! A toto sú čo za noviny! Pche…! No skvelé! Proste úžasné!
Riaditeľ TPD. Želáte si? Našli ste ich? No to je úžasné!… Aha… no to už menej. Čo sa im stalo? Tak tomuto nerozumiem. Veď sme ich včera videli prech… roztrhaní? Akoby niečo vyliez… to snáď nie. Ste si istý že sa nemýlite? To je zlé… Ale povedzte mi jednu vec. Určite sú to oni? Pochopte, že za deň nemohli stihnúť zomrieť a dostať sa do stavu niekoho, kto je mŕtvy už… KEDY? Ale veď to je nemožn… áno, vy vždy. Mohli by ste sa prosím postarať aby sa to nedostalo do novín? Nie, nečítal... Ach jaj...Poďakoval by som sa za informácie, ale mám pocit, že fakt nie je začo… Dovidenia. (A je po mne.)
„Spi moja malá. Nemusíš sa báť, budem hneď vo vedľajšej izbe...“ Vychádzam z detskej a vchádzam do obývačky. Moja žena sa tvári nesmierne ustarostene. Obávam sa, že sa nemám čo čudovať. Situácia je len o čosi vážnejšia ako neskutočne vážna. Preberáme udalosti posledných dní. To, čo sa deje vo svete, je bláznivé. Bláznivé a hrozné. Vieme o celých obciach, z ktorých sa po jednej noci už nik neohlásil. Nevieme však, čo sa tam odohralo. Našli sa síce odvážlivci ochotní riskovať a zistiť to, no nik z nich sa nevrátil. Posledný týždeň sme poriadne nespali a ja, ako člen civilnej obrany obzvlášť. Strážime hranice mesta a dúfame, že nech je za nimi čokoľvek, nikdy sa to nedostane sem. Ako vieme, vyberá si to hlavne menšie obce. Jeden z dôvodov, prečo sa až tak veľmi nebojím skorého útoku na nás. Alebo tak aspoň len ukľudňujem svoju rodinu a priateľov. Tak či onak, tu neostaneme. Čím skôr sa bude dať, tým skôr sa odtiaľto odsťahujeme. A nielen my, ale i celé mesto. Odídeme do iného, väčšieho. Tam, kde nám bude hroziť nebezpečie najneskôr. Dúfam.
Prechádza sa mi to nad hlavou. Som ukrytý v pivničnom priestore a ten kolos sa mi jednoducho promenáduje nad hlavou. Snáď o mne nevie. Snáď to nemá röntgenové oči, termopohľad, supernos či inú mojou osobou neželanú vlastnosť. Pomedzi betón a okraj poklopu steká krv. Snažím sa nemyslieť na to, komu patrí. Viem to až príliš dobre. Prišli sem a všetko zničili. Najprv mi zabili rodinu na juhu. Potom rodinu v susednom štáte. A posledné zvyšky mojich krvou spriaznených zomrelo tu. Už nie je nič čo by ma na tomto svete držalo. Vôbec nič, čo by mi bránilo zomrieť... Túžim vyskočiť odtiaľto von, zabiť ich, koľko budem vládať. Lenže čo o nich viem? Absolútne nič. Viem len, že ich nezastavili ani výstrely polície a vojakov. Proste za pár minút streľba ustala. Ako poslednú zbraň bolo počuť akýsi automat. Vo vzduchu sa šírili zvuk výstrelov a odrážajúcich sa nábojov. Táto streľba však rýchlo ustala a nahradil ju krik mučeného muža zažívajúceho silnú fyzickú bolesť a strach z nadchádzajúcich momentov. Počkám. Vydržím. Žiadne unáhlené útoky. Počkám, až odídu a potom si nájdem zbraň schopnú prebiť ich pancierové pláty zhrubnutej kože. A potom nech sa mi opovážia skrížiť cestu.
Zas! Už im padlo za obeť vyše tridsať obcí len v tomto regióne! Prečo to vlastne robia? Tentokrát sa aspoň niekto zachránil. Jediný živý, čo môže o nich aspoň niečo povedať. Teda... až sa spamätá. Zatiaľ je pod dozorom lekárov. Všetko znášal celkom dobre, až kým neuvidel ostatky svojej ženy. On deti nemal. Našťastie. Neviem, ako by som znášal pohľad aj na tieto mŕtvoly. Som však nesmierne zvedavý. Ako je možné, že toto je prvá záchranná expedícia, ktorá sa dokázala vrátiť? Kam sa podeli oni? Prečo nás nezastavili?
Funguje to! Samozrejme, chcelo by to zvýšiť kadenciu, pridať chladiaci systém a namontovať i na ostatné autá. Som zvedavý, ako sa vystrábia z tohto. Jediné auto a dokázal som ich zahnať celú skupinu! Asi si dám spraviť aj nejakú ručnú zbraň. Mohli byť len zaskočení. Za prvé nečakali, že sa nájde magor ako ja a za druhé nečakali, že im môj laseromet ublíži. Bolo ťažké dosiahnuť takú laserovú prieraznosť či účinnosť, ale vyšlo to. Sme tu pätnásti automobiloví šialenci ale pri vhodnej taktike ich dokážeme potlačiť skôr, ako sa niečo pokazí. Vlastne... Ako sa tak pozerám na správy, je neskoro... Prvé väčšie mesto. Preskočili o pár levelov vyššie. A ten ich útok... Udreli v čiernych vozidlách, aké svet ešte nevidel. Všetko bolo naživo, v danom momente. No teda o pár chvíľ neskôr. Ale zábery boli v takmer reálnom čase, to je hlavné. A tie ich vozidlá vystreľovali pulzujúce gule zo zbrane na streche. S dlhými prestávkami medzi jednotlivými výstrelmi, ale vynásobte to tisíckou a schopnosťou odpáliť niečo okolo stovky štvorcov. V takomto prípade aj jedna za hodinu je veľa. Všade sa to hemžilo políciou a vojakmi. Strieľali snáď zo všetkým. Bez účinku. Kamera už len tak stojí, zjavne ju nikto neovláda. Budovu vpravo poškodilo čosi vysoko explozívne. Druhá takáto rana zasiahla vozidlo. Už to vyzeralo, že je zničené alebo aspoň zastavené (veď leží na streche), keď sa karoséria „preliala“ čím vozidlo bolo opäť tak, akoby sa nič nestalo. Všetky sa otočili a s poslednými výstrelmi opustili mesto. Odhalili výhľad na väčšie čierne vozidlá nápadne pripomínajúce naše tanky. Z hlavní vyleteli zelené gule a miesto záberov mesta bola obrazovka pokrytá zrnením. Teraz nastane to pravé šialenstvo. Všetci ľudia sa sem nahrnú dúfajúc, že ich veľkomesto uchráni. Veď je tu vláda, preto je určite najlepšie zabezpečené. Musím zvýšiť prieraznosť strely hoci i na úkor kadencie a vytvoriť ručnú strelnú zbraň schopnú rozbiť ich telové panciere...
Situácia je zlá. Dovolím si povedať, že až veľmi zlá. Aspoňže Američania vybudovali tú protiraketovú základňu. Iróniou je, že odrovnala práve tú jadrovú hlavicu, ktorá nás mala vyhladiť. Tak či onak, už sa ďalej nedá tváriť, že niečo robíme. Prišli by sme o veľa voličov. Takže prišiel čas niečo urobiť. Ale čo? Čo môžem urobiť? Ako si nepohnevať ľud? Mám to! Dám popraviť riaditeľa TPD! Ako vinníka, ktorý všetko zavinil, ktorý všetko spôsobil a ako preukázalo vyšetrovanie, ktorý nepriateľa podporuje! Veď kedy inokedy môže náš krajan povedať že je hrdý na to, že je tým čím je? Kedy je najväčšmi hrdí na svoju národnosť? Predsa pri víťazstve v hokeji a verejnej poprave!
A je to tu. Môj ortieľ. Vedel som, že za „moje zlyhanie“ príde trest. Ale nečakal som trest smrti. A k tomu ešte aj verejný! Ja sa na to môžem...!
Tak toto je vážne. Už aby som mal všetko pripravené. Je zjavné, že to na toho chudáka chcú hodiť. Ide im len o to, aby ukázali, že niečo robia. Avšak čo tým dosiahnu? Z tohto pozerá strašný problém. A ja ho v tom nemôžem nechať.
Dnes je ten deň. Mojim posledným jedlom bola len akási žbrnda, v ktorej plávali všelijaké čudesnosti. Z neznámeho dôvodu som si spomenul na stravu mojej ex predtým, ako stratila zdravý pohľad na realitu. Teda... len ho presmerovala na inú realitu. Nikdy by som nebol povedal, že práve toto sa stane dôvodom nášho rozvodu. Začalo sa to nevinne. Jednoducho si najprv posielala maily s kamarátkami, neskôr pribudli chaty, webkamery, komunikačné portály. Až sa v tom celkom stratila. Vo svojej naivite si ani len nevšimla, že nemám záujem o tú ženu, vedľa ktorej sa prebúdzam. A tak som podal žiadosť o rozvod. Zrazu sa všetko dalo. To som si všimol u mnohých žien. Dajte jej všetko, ona vám nedá nič. Prestane dávať a začnite ignorovať, zrazu je možné všetko. Avšak u mojej bývalej to tak nefungovalo. Vydržala mesiac a potom sme sa rozviedli definitívne. Dnes stojím pri múre a trasiem sa zúrivosťou. Kašlem na tento špinavý systém, čo sa snaží vyhnúť akýmkoľvek problémom hodením ich na akéhokoľvek človeka, ktorý nebude nikomu chýbať. Rozčuľuje ma, ako sa na mňa vykašlala, ako ma vymenila za virtuálny „svet“. Oproti mne stoja muži s puškami cez plece čakajúci na príkaz. Ten neprichádza snáď celú večnosť. Ľudia sa na celé toto divadlo prišli pozrieť. Zabudli aj na strach, čo im zväzoval nohy už keď si mali hoci len pomyslieť na aj keď krátku chvíľu. A ja viem, o čo mu ide. Nevydá rozkaz, kým budú prichádzať ďalší. Počká, až ma bude vidieť každý, komu moja smrť za to stojí (blbé, že o môj život sa z nich nezaujímal nik). Zrazu vzduch preťal záblesk, výbuch, na dav predo mnou začala padať omietka z jednoposchodového domu. Až teraz som začul hukot motora a pískanie gúm. Všetci strelci mierili kamsi za utekajúci dav. Strelci spustili paľbu, ale nie nadlho. Takmer okamžite po začiatku streľby prestali a rozutekali sa. Sledujem, ako sa ku mne blíži červené auto s modrým drakom na prednej kapote, čímsi vytŕčajúcim z prednej masky. Auto spravilo hodinky a zastalo pri mne tak, aby som naskočil cez zadné dvere dnu. Nebolo jednoduché otvoriť si spútanými rukami, ale zvládol som to. Zabuchnúť som ich nemusel. Totižto zrýchlenie nespôsobilo len zvýšené zaťaženie môjho organizmu (kľudne by sa toto auto mohlo používať na záťažové testy) ale aj zabuchnutie dverí. Cesta netrvala dlho. Len sme opustili mesto, čo sa mi vôbec nepáčilo, ale skúste sa hádam s mužom, ktorého zbraň pôsobí nebezpečnejšie ako celá námorná flotila. Prešli sme cez most na ostrovček uprostred jazierka a na tom ostrovčeku bolo čosi pripomínajúce hangár pre lietadlá. Zmizli sme v ňom a hurhaji, čo nastal. Všade krik, smiech (ak sa to tak dá nazvať).
Tak toto je pohľad pre bohov! Máme tu živé zábery popravy. Ten muž nepôsobí vystrašene. Skôr je naštvaný. Pohľadom priam vyzýva katov, aby ho zabili. Na múre stojí muž. Už dvíha ruku, o chvíľu ho zložia. Muž sa strhol a pozrel sa kamsi doprava. Takisto i všetci strelci a aj ľudia pod tribúnou. Nakoniec tým smerom zamierila i kamera. Na ľudí dopadajú úlomky budovy a prestrašene ustupujú. Vlastne nie. Zdrhajú. Všetci utekajú a auto sa tlačí dopredu. Zavše sa pretočia zadné kolesá na mieste a zmiznú v tmavom oblaku. Celá táto akcia trvala len pár sekúnd a už si to auto uháňa preč z mesta. Teraz počujeme blížiaci sa motor. Zaparkoval uprostred garáže a vystúpil von. Všetci okolo spustili krik a zverské ručanie. Podľa dohody dvaja hneď priskočili k autu a vytiahli odsúdeného von. Celý zelený postál, kým mu nezložili putá a potom sa rozbehol k blízkemu umývadlu. Jedna vec ma teší – ja nemám dnes službu na upratovanie. Ale aj tak. Ten chlapík vydržal dosť dlho. Málokto zniesol prvú jazdu s vodcom tak, aby mu zanechal suché poťahy. Ak sa niekto taký našiel, tak len preto, aby zašpinil podlahu za dverami. Myslím, že z neho bude dobrý Loony. To sme totiž mi. Loonyťáci. Aj keď nikomu sa môj nápad nepáči. Ani si vravia len tak sucho Jazdci. Ale Loony... To má niečo do seba či nie?
Dobrá jazda. Toto mi chýbalo. Toľko sa kašleme s technickou stránkou veci, až sa zabúdame odviazať od problémov, ktoré sú dôvodom týchto vynálezov. Pribehol ku mne Drobec. Zas trepe niečo o Loony. Ja si myslím, že je to dobrá sprostosť. Nie sme žiadny cvoci, aby sme sa volali Loonyťáci. Nech s tým ide dočerta. Prišiel s tým minulý týždeň a odvtedy sa mu to zdá ako úžasný nápad. A nech. Nech si je, čím chce. Ja ostanem navždy Jazdcom aj keby z celej skupiny bol posledným. Ale v jednej veci má pravdu. Zdá sa, že ten... riaditeľ ma celkom silný žalúdok. Neviem o nikom, kto by zvládol prvú jazdu so mnou a vydržal až po umývadlo. Ak by sme mu dali auto a manuál, možno by to bol dokonalý prírastok do našej „rodiny“. Budeme musieť niečo vymyslieť pre trubirohov z vlády. Inak nám pôjdu po krku a potom sa budú kotúľať hlavy. Moja snáď medzi nimi nebude, na to som príliš šikovný, ale čerthovie ako sa bude situácia vyvíjať ďalší zvyšok života nech už to bude akokoľvek dlho. Ako si ich nakloniť? Ako si ich získať? Dať im zbrane? Tak to asi ťažko. Ale moment... to nie je zlý nápad. Dostanú zbrane. No nie také, aké by očakávali... Sakra, ako je možné že som taký dobrý?
Vraj auto a manuál. Auto je malá raketa, manuálna prevodovka a akcelerácia náboju, čiže až auto odstavím bude zo mňa malý kulturista. A manuál? Tak ten je úplne perfektný – malá knižočka, z ktorej po otvorení na vás vykukne veta „drž sa predo mnou, nespomaľuj, snaž sa prežiť a pamätaj, že ak čokoľvek z toho nedodržíš, osobne ťa zastrelím“. Niet nič povzbudzujúcejšieho.
Zdá sa, že auto na neho urobilo dojem ale manuál mu sprvu pripadal ako vtip. Až keď cvakla zbraň, pochopil, že tu sa nežartuje... niekedy. Tak či onak, dodržuje manuál do poslednej bodky. Sám odpálil dve nepriateľské vozidlá. Tie ďalšie dve nerátam, nech totiž strčil do jedného a to nabralo druhé. Nastal výbuch a bolo. Na všetkých to urobilo dojem, až kým sa nepriznal, že šlo len o náhodu. Vodca len pokrútil hlavou a s úškrnom odišiel. Asi desať minút sme z jeho auta i napriek silnej hudbe počuli smiech.
Toto nie je dobré. Dnes sa mi vzoprel jeden, zajtra ich môžu byť celé stovky. A potom? Už nečelíme len jednému ohrozovateľovi mojej moci. Alebo skôr jednému typu ohrozovateľa. Čo je to zas za humbug? Vybehol som von z budovy aj bez ochranky. Ľudia stoja okolo pódia, nadávajú či pískajú. Sledujem, ako na pódiu kľačí veľký tvor obrnený svojou vlastnou sivou kožou. Za ním stojí muž so zbraňou v ruke. Zaznel zvuk... prirovnal by som to ku krátkemu prehnaniu sa vetra veľmi úzkym priestorom. Ľudí ofŕkala sivá krv a monštrum sa zrútilo s dierou v hlave. Dav stíchol a čakal, čo muž povie. Až teraz som si všimol červené auto pri pódiu a hneď som ho spoznal. Muž prehovoril. A vôbec sa mi to nepáčilo. Ani najmenej.
Keď sa Vod vrátil, jeho tvár prezrádzala spokojnosť. V živote by som si nebol pomyslel, že niečo také uzrie moje oko na jeho tvári. Bolo to ako uzrieť zlato na konci dúhy. Ojedinelé a podľa mnohých nemožné. Podarilo sa mu dosiahnuť vzburu a lynč vládny, plnú poslušnosť polície a armády no a to najdôležitejšie – podporu ľudu. Vod vraví, že teraz predstavujeme nový typ moci. My sme teraz tí, ktorí musia pracovať pre ľud a oni nám za odmenu budú financovať projekty. Myšlienka, že by mal nechať ľud platiť nehorázne peniaze sa mu bridí a preto od nich hodlá brať len prežiteľné minimum. Žiadne zneužívanie moci, hrubej sily či rozumu. Jednanie na rovinu. Vod, akého som vždy poznal a ktorého som si vždy vážil. On bol jedným z tých, čo vravievali, že národná hrdosť nepramení z billboardov, politických reklám, vykúpenej úcty či predvolebných sľubov. Ani zo zneužívania polície na udržanie „poriadku“. Národnú hrdosť spôsobuje niečo celkom iné. Je to ten pocit, keď patríte do tej istej skupiny, do ktorej aj mnohí čo niečo dokázali aj činmi, nie len hlúpymi sloganmi, klamstvami, tunelmi. Národná hrdosť znamená vedieť, že to s nami nie je také zlé, keď práve od nás sa dostalo do sveta mnoho ľudí, ktorí i napriek svojej celosvetovej významnosti či už v športe, kinematografii, vede, maliarstve sa vždy a radi vrátia domov, lebo tu je ich dom, v ktorom sa narodili, dom, v ktorom získali úctu a jednoducho sa tu majú dobre. Neokrádajú ostatných, práve naopak, pomáhajú aj tým menej talentovaným niečo dokázať aj keď je to len na malom piesočku. Takto mi to Vod vysvetlil a ja sa len nestačím čudovať, aké myšlienky sa rodia v tejto horúcej hlave pripravenej kedykoľvek vyslať impulz na skrat a následnú streľbu. Áno. Je trochu šialený. Alebo len pozér. Nech je však, ako chce, viem, že on nás dokáže zachrániť, postaviť na nohy a dopomôcť k prosperite akú by nám mohli závidieť mnohé štáty. Jediný problém u neho vidím v tom, že sa nezastaví len pri našej krajine ale bude sa snažiť zveľaďovať i ostatné krajiny nech to stojí, čo to stojí. Samozrejme, pokiaľ to niekomu neublíži. Nie tým, čo si to nezaslúžia. Ale nechcel by som byť opäť svedkom toho, ako „rozoberá“ úchyla, čo sa opovážil položiť ruku na jeho mladšieho bratranca. To teda bolo...
Je to úžasné. Moc je v mojich rukách ale nesmiem sa ňou nechať opantať. Moc je jedna z najnávykovejších látok a každého, kto to s ňou preháňa, omámi na smrť. Stačí si spomenúť na Cézara. Alebo Napoleona. Alebo Hitlera. Keď sa nad tým tak trochu zamyslím, ani Stalin nedopadol zrovna najlepšie. Musím si teraz dávať veľký pozor. Jedna vec je tým hore pľuť do tváre, druhá sedieť na tej poopľúvanej stoličke a snažiť sa očistiť všetok ten storočný bordel a úctu si zaslúžiť, nie vydobyť. Ja musím byť tým, kto zažne svetlo, nie tým, kto si svetlo zažať nechá. Preto som si vydobyl funkciu, na všetko ostatné musím opatrne. Vybrali sme zopár spoľahlivých policajtov (väčšinou sú to tí najchudobnejší, brali totiž najmenej úplatkov – aspoň v tejto lokalite). Dali sme si strelné zbrane, ale autá nie. Tie si zaslúžia len tí, ktorí už niečo stačili urobiť. Niektorým stačilo dobehnúť k umývadlu, ďalším to, že som ich poznal od detstva (teda ak im práve toto na kvalite neubralo), potom tu máme vrahov všakovakých bastardov. S tými cítim. Sám som čímsi podobným prešiel a chápem ich rozhodnutie. Do pekla pre správnu vec. To sú presne tí ľudia, ktorých hľadám. Medzitým všetky mestá a dediny okolo nás skončili dobyté, ostali sme len my a najbližšie živé mesto je odtiaľto vzdialené asi päťdesiat kilometrov. Ale v tom nevidím problém. Dosť bolo útekov. Mám totiž vypracovaný plán. Z nelegálnych činností sme si odložili pár „drobností“. Drogy, samozrejme, nie. Nie je nič hnusnejšie. Aspoň pokiaľ viem. Raz som s nimi prišiel do styku, aj to, keď sa mi ich snažili neúspešne predať. Nemusím hovoriť, dúfam, čo sa s dílerom stalo. Kratšie by bolo povedať, čo nestalo. Ale to je teraz jedno. Do áut nakladáme trhaviny, bomby, skrátka všetko potrebné. Vyrazili sme do najbližšej, i keď malej dediny. Tanky sme tam nenašli, i keď vozidiel bolo dosť. Spustil som dobytie laserových zásobníkov, kde sa energia nahromadí a potom jediným výstrelom zničí všetko v okruhu desiatich metrov. Vozidlá nemali najmenšiu šancu. Ich pulzujúce gule nám nespôsobili nič. Drobné vysvetlenie, prečo. Do karosérie (priamo do plechu) boli vložené špeciálne vodiče určene extra na odvod energie gule. Tá sa v nich uzavrela až kým sa touto energiou nepreplnili. Zároveň slúžila ako dodatočná energia pre dobýjanie laserometov. Tým sa kadencia o čosi zvýšila. Avšak nie dostatočne, aby sa vodiče nenaplnili. A preto boli vytvorené odvody do pneumatík, z ktorých sa energia proste uzemňovala do zeme cez tvrdé ostne. Nemusím snáď hovoriť, že takéto pokusy nás stali pár áut, ľudí a že najlepšie odčerpanie energie je na nevyasfaltovanom priestranstve. Boli sme prakticky neporaziteľný až do času opustenia auta. Až keď sa nám ich podarilo zahnať, dovolili sme si narýchlo vybehnúť z áut a za neustáleho obzerania, občasného škripotu zubov a niekoľkých planých poplachov i zranení podmínovať dedinu a rozmiestniť kamery. Rýchlo sme sa presunuli do druhej dediny a takto sme pracovali, až kým sa nám nepodarilo vyčistiť priestor okolo našeho stále odolávajúceho mesta a rozšíriť našu moc do ďalšieho nedobytého mesta. Ľudia v ňom už o nás počuli vďaka televízii alebo rádiu. Naša popularita sa pomaly stupňovala, papaláši s nami chceli jednať ale my sme všetko odmietali. Miesto toho sme si uzurpovali vládu nad mnohými ďalšími obcami a zaručovali im bezpečie. Čo sa týka podmínovaných miest, do každého sa dalo vniknúť iba raz. Stačil jediný nesprávny tvor na nesprávnom mieste a jeho ostatky by ste mohli nájsť vo všetkých kútoch obce. Vďaka ďalším spriazneným sme sa dozvedeli čosi viac o tankoch. Dovolili si ich pozorovať. Zistili, že zo všetkých jednotiek sú najpomalšie i keď najnebezpečnejšie. Vždy sa presúvali po najväčších mestách, ktoré zrovnali zo zemou až do obdobia spred dvoch dní. Otočili sa a nezastavujú sa pri žiadnom meste, či len malej dedine. Armáda ani raz neodbočila. Proste sa premiestňujú k nášmu kmeňovému mestu. Podobné správy sme dostávali aj z ostatných oblastí. Nepriatelia zmobilizovali všetky svoje jednotky, aby v jedinom zdrvujúcom útoku rozdrvili práve to miesto, ktoré považujú za isté ohrozenie. Okamžite sme sa otočili a vybrali naspäť. Požiadali sme televíznu spoločnosť, aby odvysielala správy s príkazom na okamžité podmínovanie mesta a útek do iných oblastí. Žiaľ, už bolo neskoro. Stali sme sa svedkami tvrdej výmeny palebných úderov medzi mestom a jednotkami okolo. Práve prichádzali tanky a jeden z nich odpálil dve budovy. Začali sme ich kosiť odzadu. Prvý tank explodoval po mojom výstrele, ďalej viem, že strelil ten nový v strachu že ho Drobec dohliadajúci na riadenie sa manuálom rozstrieľa, no ten mal iné problémy – musel sa vyhnúť výstrelu z tanku. Na zničenie jedného tanku treba asi päť áut, aj to záleží od miesta zásahu. Avšak na zničenie jedného auta stačí štvrtina tanku. Sú stavané na výstrely z vozidiel, no proti tanku by sme nemali najmenšiu šancu. Ďalšia guľa zničila dve autá naraz. Chcelo to rýchlo zmeniť taktiku. Rozptýlili sme sa, aby naša hustota bola čo najnižšia. Veľká časť nepriateľskej armády zaútočila na nás zvyšných a mali sme čo robiť, aby sme prežili. Vtedy som prišiel na to, čo musíme urobiť – nahnať ich do prázdnych zamínovaných miest. Aj keď nahnať nie je ten správny výraz – presnejšie by bolo povedať nechať sa tadiaľ prehnať a až pôjdu oni, odpáliť obec. V skratke som oboznámil s plánom ostatných. Nestretlo sa to s veľkou radosťou. Z toho mesta by sme sa totiž vôbec nemuseli vrátiť. Za prvé budeme mať za chrbtami nepriateľov čo už samo osebe nie je žiadna slasť a ani my sami nevieme presne, kde míny sú.. Neukladali sme ich podľa žiadneho systému. Naše obavy sa, žiaľ, vyplnili. I keď výstrely nám nič nespôsobili uvedomil som si, že potrebujeme vedieť strieľať aj za chrbát. No mesto bolo peklo. Tri autá len tak zasvišťali vzduchom, keď ich výbuch zdvihol do vzduchu. Pribral som jedného raneného no schopného strieľať a aj strieľal. Ostali sme na konci, nakoľko ja odmietam ranených nechať napospas osudu ak je v mojich silách pomôcť. To sa mi už neraz vypomstilo, dvakrát v base než som ostatných naučil strachu. Len ručnou strelnou zbraňou zničil dve vozidlá. Tie sa k nám neustále približovali. To bol úmysel. Niektoré z nich explodovali keď zasiahli mínu. Ostatných to nezastavilo. Stačilo už len jediné – uniknúť z mesta a až prví budú tesne za hranicami, nechať ho vyletieť do vzduchu. Tak sa aj stalo. Tlaková vlna nás popohnala trochu viac dopredu. Po uistení, že nik neprežil respektíve neostal nik z druhej strany ochotný postaviť sa nám na odpor, hnali sme stroje naspäť ku kmeňovému mestu. Počas našej neprítomnosti sa stalo niečo, čomu sme i tak nemohli zabrániť, no prišlo to na nás, akoby sme ich sami zabili. A ja som ostal v silnej morálnej dileme. Ak tam ostal niekto živý je diskutabilné. Aj keby, nepriateľa sami nezaženieme a ten sa môže pustiť do ničenia ostatných miest. Ostala jediná rozumná vec. Prikázal som ostatným, aby zastali a pripravili sa na dorazenie tých, čo prežili. Spustil som lokátor na mobilnom počítači a počkal, až všetky nájdené detonátore budú označené červeným krúžkom. Stačí jediné tlačidlo. Stačí enter a nepriateľ zmizne z povrchu zeme. Ale čo tí, ktorí prežili? Už im nepomôžem. Ale skúsiť to musím! Niet inej cesty. Ale ja som nejakú vždy našiel...
Zacítil som tú zmenu v jeho hlase. Hneď som aj pochopil, o čo ide. V centre mesta je sklad, do ktorého sme natlačili okrem iného aj bomby. Ale trvá to pridlho. Žeby vymyslel niečo iné? Alebo to vôbec nemal v pl...
Udalosti tej noci mi nikdy nezišli z mysle. Pohľad na tony zeme premiestňujúcej sa vzduchom, letiace telá, plamene, ohňostroje v rôznych častiach mesta, ženský výkrik... predsa len niekto prežil... Nik do vysielačky nič nepovedal. Miesto toho zaradili rýchlosť a pustili sa do obchádzky okolia mesta. Myslel som si, že už so mnou nik z nich nikdy neprehovorí. Urobil som jedinú vec, ktorú som v daný čas mohol. Ale čo ak sa dalo urobiť aj niečo iné? Ako väzeň však ťažko niečo zmením na minulosti. Vtrhla sem susedná krajina a všetkých nás zavreli do basy. Sedím na lehátku, krvavou rukou si opieram hlavu a sledujem muža na zemi s vytekajúcou krvou v oblasti slabín. Ku mne sa môžu priblížiť len moji. Oni totiž vždy stáli pri mne, aj keď som... urobil to svinstvo za ktoré tu teraz som. Stále sa mi o tom sníva. Sedím pri počítači a stláčam enter. Po každom stlačení vybuchne jeden človek. Po čase sa to ešte zhoršilo – začali vybuchovať moji blízky. A po samotke som už nebol schopný rozmýšľať. Stalo sa mi to isté, čo všetkým tým, ktorí sa nechali pohltiť mocou? Alebo som len doplatil na vlastnú unáhlenosť keď som sa rozhodol pomôcť tým, čo so sebou nechali točiť a odmietali sa vzoprieť so strachu pred svalovinou vlády? Nech je, ako chce, Vod sa s vami lúči. Čertvie, čo bude zajtra. Možno ma zachránia...
(No booože, tak som sa trochu rozpísal )
