Tento príbeh mi povedal jeden priateľ. Starý priateľ. A jemu to povedal jeho starý otec. Vlastne… ním táto reťaz záhadných úmrtí začala. A budem hovoriť, ako by som to zažil ja.
Stál som na chodbe v nemocnici. Prečo? Mňa i moju ženu napadli dvaja gauneri s nožmi. Chcel som zakročiť, ale bodli ma do brucha. Ona… ja nemôžem… Myslím, že chápete. Jednoducho sa k tomu nemôžem vrátiť… A preto som bol v pomerne zlom psychickom rozpoložení. Pomýšľal som na samovraždu. Mal som len biednych dvadsaťpäť rokov. Život pred sebou. A zmysel môjho života je preč. Prečo vlastne žijem? Prečo ma Boh nepovolal spolu z mojou manželkou? Zabudol na mňa? Odmietol ma? Existuje vôbec? Nechal ma žiť, aby som sa trápil! Ale ja sa trápiť nebudem. Nebudem!
Nenápadne som sa dostal do skladu liekov. Prekvapuje ma, že som nikoho nestretol. Tak či onak, som tam. A čo nevidím? Box s etiketou. A čo na nej bolo napísané? Sám neviem, ale pozdávalo sa mi to. Nuž som ho otvoril. A tam? Fľaštičky plné akejsi čírej kvapaliny. Tak som našiel injekčnú striekačku, natiahol do nej kvapalinu a priložil si ju k ruke. Láska, prestri, už idem! A? Nič. Ihla neprepichla kožu. Ohla sa! Nie jednorázovo, ale pružne.
Vošla sestrička. Jej pohľad bol prekvapený keď ma tu uvidela, vyľakaný keď uvidela ihlu pri mojej paži a taký ostal. So striekačkou som nemohol ani len pohnúť. A keď som ju pustil, ostala vo vzduchu! Celý prekvapený som vykročil k sestričke. Ona hľadela stále rovnako, tým istým smerom. Zastal čas? Odprisahal by som, že áno. Ale to je nemožné! Zrazu…
Ležím na chladnej podlahe. Vstal som a začal sa obzerať dookola. Miestnosť celá z kameňa. A strop? V nedohľadne. Hrozný rachot, akoby mi kladivom mlátili do hlavy! Stena predo mnou sa začala vysúvať smerom ku mne. Vlastne nie, len jej časť. V tvare… keď sa na olympiáde niekto umiestni na jednom z troch prvých miest, dajú ho na stupienok víťazov. Toto bolo čosi podobné. Tie tvary. Jediný rozdiel je v tom, že stupienky na bokoch menili svoju výšku.
Keď pohyb ustal, nad jednotlivými schodíkmi sa zjavili vrchné časti troch obrovských postáv. Napravo sedela osoba odetá v čiernom plášti, bez možnosti nahliadnutia do jej tváre. Postava naľavo je muž. Oblečený v bielom odeve vyšívanom zlatou niťou. Jeho impozantná postava napĺňa človeka posvätnou bázňou, ale zároveň neskonalou dôverou. Zatiaľ čo z tej prvej postavy vychádza len pocit strachu, chladu a zároveň neskonalej beznádeje. A tretí, najvyšší? Neopísateľný. Môžete vedieť ako vyzerá len vtedy, keď ho vidíte, ako som sa neskôr dozvedel od toho vľavo.
Vzniesol sa zo svojho miesta a v každom smere dokonalý a pôsobivý pristal predo mnou. Viem, od chlapa to znie divne, ale musím to povedať. Bol nádherný. Ale keď nestál za svojím stupienkom, tak jeho nohy v roztrhaných a zafúľaných bielych nohaviciach priam bili do očí. No mňa to netrápilo. Zbožne som hľadel do jeho usmievavej, čistej a nádhernej tváre. Chytil mi ruku do svojich dlaní a povedal:
„Neteší ma, že si tu. Tebe smrť nie je súdená. Tvoja žena musela ísť. Jej úloha v živote pominula. Vieš kde si? Samozrejme, že nie. Že sa tak hlúpo pýtam. Ak ti to neprekáža, bol by som rád, keby si sa pýtal. Osud nás vedie z kúta do kúta a ja neviem, čo má s tebou v pláne. Nikto z nás troch to netuší. Preto, než začneš, mal by si vedieť, že to, čo ti poviem, musí ostať medzi nami. Ak o tom niekomu povieš, prídeš naspäť k nám. A už ťa nebude chrániť osud. Nabudúce, keď sem prídeš, bude to posledný krát. Si si toho vedomý? I keby nie, je to vlastne jedno. Ach, ale sa rozširujem! Tak povedz, čo by si chcel vedieť?“
Skutočne čo by som chcel vedieť? Tých vecí, ktoré ma zaujímajú, je skutočne dosť. A ešte k nim pribudlo. Kde som? Čo sú oni traja zač? A...
„Kde je moja žena?“
„Tvoja žena je tam, kde si byť zaslúži. Žije nový život bez teba. Tak ako činila iným, tak jej nová cesta činí jej. „
„Chcem ísť za ňou.“
„Naozaj to chceš? Znamenalo by to obísť zákony staršie ako ty či ja. Možno staršie ako tento svet. Ani ja neviem, ako žije. Či trpí, či si užíva a či je to rovnako ako keď bola s tebou. To nik okrem tých, čo prešli popod naše ruky, nevie. Či však vedia aj o údeloch ostatných je mne i mojim súrodencom neznáme.“
„Naozaj by sa to nedalo?“
Tu sa jeho krásne črty na chvíľu zatvrdili, v jeho modrých očiach sa zjavili plamene.
„Naozaj by som ocenil, keby si sa už nevracal k tejto téme. Nie žeby mi to obzvlášť prekážalo, ale povedal som ti viac ako si sa pýtal. Nie, pardon, ako si si rozkázal. Spýtaj sa ma na niečo iné.“
Je to tvor, ktorého by som podľa všetkého naštvať nechcel. Ale keď život bez nej nie je život!
„Prečo ma musela opustiť? Prečo mi nedovolíte zomrieť? Boh je predsa zástancom slobodnej vôle! A mojou slobodnou vôľou je ísť za ňou!“
„V poriadku, ja ti to teda vysvetlím. Aspoň skúsim. Myslíš si, že keby všetko záležalo od slobodnej vôle, boli by sme potrební? Nie! Ty máš síce slobodnú vôľu. Môžeš vyskočiť. Ale len kým nenarazíš hlavou o strop. Môžeš utekať ako rýchlo chceš, ak ti to vietor dovolí. Môžeš... všetko. Ale musíš len toľko, koľko ti je dovolené. Rozumieš mi? Rozumieš tomu čo hovorím?“
„Takže náboženstvo je jeden veľký omyl? Všetko, čomu som kedy veril, je len jeden veľký humbuk? Lži na podmanenie slobodnej vôle ľudu?“
„Áno aj nie. Ako som povedal, ani my nevieme všetko. Existuje Boh? Alebo Alah? Budha? Šiva? To ti neviem povedať. Možno ani ten, čo je najvyššie nevie, že nad ním už nič nie je. Ale tá myšlienka na podmanenie slobodnej vôle je zaujímavá. Netreba žiadne obmedzenia, stačí len ovplyvniť človeka a presvedčiť ho, že ten nápad je jeho a že je skvelý. Áno, tak by to tiež mohlo byť. A možno aj tento rozhovor vedieme pre to, aby som ovplyvnil tvoju slobodnú vôľu. Jednoducho ti vnútiť myšlienku, že si veľmi dôležitý. Ťahať ti medový motúz popod nos.“
„Ak je to tak prečo by si mi to hovoril?“
„Aby som si získal tvoju dôveru, aby som ťa mohol lepšie ovplyvniť... milión faktorov, ktorými ťa prinútim tancovať na moju hudbu. Moje kroky, moja melódia, môj ty. A možno to s tebou myslím úprimne a možno nemám ovplyvniť ja teba, ale ty mňa.“
„A čo nebo a peklo? Existuje to? Skôr ako opäť zabudnem - kto ste vy traja? Čo ste zač?“
„Nebo peklo... zaujímavá otázka. Otrepaná, ale zaujímavá. Čo povedať... možno len to, že áno. Vidíš to každý deň. Pozri sa na mňa! Horná polovica tela dokonalá, dolná ako všetci žobráci sveta. A prečo? Pretože ja som Život! Je to moje meno a je to i moje... povolanie. Tam je sestra smrť a tá je rovnaká. Ale jej zovňajšok sa od jej vnútra líši. Ja som vnútri taký, ako vyzerám. No a tam? Ani brat, ani sestra. Proste… medzník. Neprikláňa sa na žiadnu stranu. Udržuje rovnováhu. Teraz to nebo a peklo. Ide vlastne o to, že všetko je len uhol pohľadu. Bohatí duševne aj majetkovo sú v nebi, tým nič nechýba. Ale takí ako ty sú teraz v pekle. Ide hlavne o zachovanie rovnováhy tak, ako aj medzi mŕtvymi a živými. Trpia lebo im chýba dôvod na život. Ale nezabúdaj. Môžeš byť sám. Môžeš trpieť ako kôň. Ale už len samotná tvoja prítomnosť je základný ovplyvňovač slobodnej vôle ľudí okolo teba. Ovplyvni ich správnym smerom. A samovražda - to je presne tá správna cesta. To bol sarkazmus. Proste ži a chovaj sa dobre, aby aj svet bol o čosi lepší.“
„Teraz už tomu rozumiem. Žijem aby som zlepšil svet i keby som len ležal pod mostom. Ak budem mať pozitívny prístup k životu... napríklad ak poviem čo som tu zažil, niekoho ovplyvním aby sa stal lepším človekom aby mi pomohol proti smútku. A i keď to nik nebude tak brať, budem hrdina...“
„Nie! Nesmieš to nikomu povedať! To, čo sa tu stalo, musí ostať medzi nami. Pretože keď to niekomu povieš, zomrieš!“
„A si si istý že toto nie je pravý dôvod môjho výskytu na tomto mieste? Tento príbeh udrie na každého, čo za niečo stojí! Zomriem! Ale zomriem so zadosťučinením! Je to len pár slov! Ale sú to slová, ktoré niečo znamenajú, ktoré niečo dokážu! Vzali ste mi dôvod žiť a miesto toho, aby ste ma žiť donútili, dali ste mi dôvod zomrieť!“
A tak som sa opäť ocitol pred sestričkou. Pozrel som sa na ihlu na ruke a s vedomím, že ju viac nebudem potrebovať som ju odložil. Sestrička na mňa sústrastne hľadela a vravela rozumiem vám.
Nuž, máme to tak. Človek by čakal, že sa dá so sestričkou dokopy. Ale život nejde vždy podľa plánu. Mal s ňou dieťa. To áno. Ale nikdy ho nevidel. Stretol sa až so svojim vnukom. Mojim priateľom. A jemu vyrozprával tento príbeh s tým, že musí o ňom počuť ešte niekto ďalší. Vnuk mu to sľúbil, ale neveril mu.Uveril, až starý muž na druhý deň zomrel. Bránil sa tomu, bál sa toho. Ale nakoniec, v pokročilom veku sa s tým zveril mne. Prečo nie svojej rodine? Lebo to bol prefíkaný muž. Radšej zabil mňa. No a ja? Ja som práve odsúdil na smrť vás. A možno ani nie. Možno to nemusíte nikomu povedať. Možno to stačí niekomu inému ukázať. A potom? Potom sa vaše deti môžu tešiť na lepšie zajtrajšky. Vravíte si, ako môže jeden príbeh ovplyvniť milióny? Mňa ovplyvnil. A vy to pochopíte tak ako ja či môj priateľ. Časom...
