Bolo problematické dostať sa k akejkoľvek jeho podobizni. Hlavne preto, lebo za tie roky sa o ňom začali šíriť rôzne povery. Niektorí ho považujú za fantóma, iní veria. Že je stále medzi nami a prispieva do plameňa spaľujúceho populáciu a pripisujú mu všetky boje odohrávajúce sa medzi skupinami. Najväčšie problémy nám však robia tí, čo si ho vyvýšili na boha. Zbierajú všetko, čo sa ho týkajú, zabíjajú pre tieto veci, prispievajú k vymieraniu. Oni boli jediní, o ktorých sme vedeli, že to, čo hľadáme, majú.
Zaútočili sme hneď, ako sa zotmelo. Túto noc bolo preliate množstvo upírej krvy. Je mi zle z toho, ako sme sa do nich pustili. Žiaľ, dobrovoľne by nám obrázok nevydali a až dáme všetko do poriadku, akoby sa vlastne nič nestalo. Teda nič sa nestalo. Trápi ma hlavne jedna vec. Môžeme cúvnuť, opraviť históriu. Lenže v takomto prípade nikto v budúcnosti nebude mať dôvod meniť históriu a tak skončíme opäť tu, vrátime sa v čase, napravíme čas až sa ocitneme v časopriestorovej slučke vedúcej k ničomu.
Teraz si prezerám fotku. Je výnimočne zachovaná. Zaliali ju totiž do skla, obrúbili zlatom. Zospodu sklenenej kocky trčí hrot. Ešte teraz sú na ňom krvavé fľaky. Používali ho na obetovávanie. Na jednej strane básnia o svornosti a na druhej robia takéto svinstvá. Tak či onak, tento tmavý muž sa nesmie nikdy narodiť.
Ja i moji dvaja druhovia sme cúvli v čase. Ocitli sme sa na púšti, blízko malého ošuntelého obydlia. Vnútri kričala žena. Vošli sme dnu. Po chvíle krik stíchol. Stojíme na mesačnom svite a užívame si chuť dobre vykonanej práce. Už tak dlho som nemal v ústach ľudskú krv, až som zabudol, aká je jej opojnosť silná. Vinník je odstránený. Žiadny boh, žiadna skaza. Ostáva nám už len dúfať, že sme sa nemýlili a nedôjde ku časovej slučke. V konečnom dôsledku, teraz sme v prítomnosti. Ale my sme z budúcnosti. Nemali by tieto udalosti ovplyvniť naše spomienky? Ja si myslím, že áno. V konečnom dôsledku, nemôžeme si pamätať na veci, čo sa nestali. Spolu so svojimi druhmi sa na seba pozeráme a mračíme sa na seba. Zdá sa. Že im v hlavách rotujú rovnaké myšlienky ako mne. Niečo nie je správne, niečo je inak, ako by malo byť...
Tisícky kilometrov pár rokov neskôr sa v jednej nemocnici narodilo dievčatko. Trvalo ďalší rok, než sa prišlo na to, že nebude nikdy chodiť. Príkazy z mozgu totiž nie sú schopné dôjsť do nôh. Doktori sú bezradní. Teraz rodičia dúfajú, že chlapec pod srdcom nosený je zdravý...(viď michalmucka.blog.sme.sk – prvá upírska poviedka)
