Kráľov denník
Dnes som mal ozaj strašný deň. Nielenže stavba na mojom zámku vôbec nenapreduje, ešte mi aj utiekli robotníci. Doplazil sa sem vedúci stavby, ktorého znetvorili. Niektoré zranenia som ešte nikdy nevidel. Priviedol ho sem pastier, ktorý ho našiel pred svojou chalupou. Ten muž... Čosi také som ešte nevidel. Nemohol som si pomôcť, proste sa mi obrátil žalúdok. Neviem, čo bolo horšie. Ten pohľad na zmučeného muža s čiernymi očami, plešinkami na hlave, dorezaným telom, kýpťami nôh alebo ten hnilobný smrad. Vraj celou cestu sem vravel - nechoďte na zámok, radšej smrť ale ten zámok nesmie byť dostavaný. Je to jasné, robotníci sa rozhodli robiť problémy. A ja som sa rozhodol poslať tam ďalších robotníkov aj s vojakmi. Chcem vidieť, ako teraz odídu.
Kapitánov denník
Kráľ ma vyslal so stovkou mužov k Zámku na kopci. Bol to celkom múdry ťah. Podľa mojej mienky. Kráľa nemám rád. Súhlasím s jeho bratom. Neváži si prácu svojich podriadených. Ale musím uznať, že ak jeho rozhodnutia nie sú rozmarné, tak sú múdre. Keď sme dorazili na miesto, stmievalo sa, nuž sme sa utáborili. Robotníci neprejavujú žiadne známky vzbury. Je tu neochota, ale od vzbury to má ďaleko. Je zvláštne, že už dve skupiny robotníkov za sebou utiekli. A až na toho chudáka sa nik nevrátil. Žeby cudzie kráľovstvo? Rozhodli sa nás dobiť? Ale čo urobili tomu mužovi? Kráľovský kat je môj priateľ. Už som sa s ním aj poradil. Je majster mučenia, a predsa nevie, čo mu to robili. Toto sa mi nezdá...
Začínalo sa brieždiť, keď som na chvíľu zaspal. Prebral ma výkrik jedného z vojakov. Videl som, ako sa vybral ku kríku. Za kríkom stála žena. Jej nohy som nevidel. Len hlavu, plecia v saténe a keď vyšla skoro, zamrel som. Ja a ďalší traja muži sme sa rozbehli k tomu výjavu. Ostatní sa stiahli, báli sa zakročiť. Robotníci sa rozpŕchli v lese, ale potom som už prestal vnímať okolie. Podstatná bola táto... obluda. Prisahám, niekde som ju už videl. Ale to ešte nemala telo od pása dolu takéto zdeformované. Veľké čierne osemnohé telo s dlhým chvostom na konci tela. Až keď tým chvostom dostal jeden z mojich ľudí do čela, všimol som si bodec na konci tohto chvosta. Ďalšiemu mužovi táto mrcha utrhla ruku. Ja a posledný vojak sme dobehli naraz. On vyskočil do vzduchu a odsekol jej znova útočiaci chvost. Ja som sa zviezol po kolenách a bodol ju do srdca. Jej výkrik mi ešte teraz znie v ušiach. A to som naspäť na hrade. Sedím spolu s kráľom, jeho bratom a dvoma generálmi pri stole. A hlasno debatujeme čo ďalej. Prvý krát som videl, že kráľ je v koncoch. Akoby nevedel čo ďalej. Len navrhoval a to samé hlúposti. Typický ťah by bol, že by sme vzali čo najviac vojska a zaútočili. Ale teraz čo? Nevieme čo sú, odkiaľ sú a čo chcú. Zabili sme jedného z nich. To je dôvod udrieť a vyvraždiť ich. Ale koľko ich je? To dievča mi stále nejde von z hlavy. Videl som ju, ale vtedy určite ešte mala nohy v bežnom počte. Nepáči sa mi, čo generáli navrhujú. Vraj si pozvať aj vojská susedných kráľovstiev. Ale to by samozrejme znamenalo, že si sem pozveme krkavcov. Akonáhle bude pohroma zažehnaná, rozdelia si naše územie a naše kráľovstvo padne. Možno by sme sa takto hádali ešte v noci, keby do izby nevtrhol komorník upozorňujúci na situáciou za oknom. Všetci štyria sme sa postavili a utekali k oknu. Kňaz stál pred davom na kuse kameňa a vykrikoval čosi o diablovi a že ho treba zahnať. Niektorí z vojakov sa zrejme rozhodli neuposlúchnuť rozkaz vojsť do mesta a šli do krčmy. Pred kňazom stálo veľa mužov, žien a detí (pretože nepoškvrnenosť deckej čistoty je najlepšia zbraň proti niečomu takému zlému ako je diabol). To znamená veľa problémov. Na nič som sa nepýtal kráľa, požiadal som generálov aby zvolali vojsko a sám som utekal do centra ľudu ku kňazovi. Nič nedal na moje varovania. Povedal „Tam, kde sa i vojsko dá na útek nastúpi Božia armáda a pokorí diabla, zaženie ho naspäť do útrob pekiel a naveky tam ostane pretože budeme vykúpení krvou nevinných a čistých“. Nemám rád takéto reči. Bol som v (toto sa nedalo rozlúštiť, strana bola príliš zničená) a tam sa viedli podobné reči tesne predtým ako sa tisícka ľudí vydala do boja. Nikdy viac sa už nevrátili. Preto som prišiel sem. Získal som si dôveru kráľa a po čase sa stal kapitánom stráže. Neviem, čo sa to deje, ale ľudia sa zbláznili. Sú nezastaviteľný. A doplatil na to jeden generál, ktorý sa tu snažil nastoliť poriadok.. Ušliapali ho.
Kráľov denník
Smrť môjho generála ma nesmierne zarmútila. Musel som narýchlo dosadiť kapitána, ktorý už bojoval proti jednej z tých príšer. Bolo to jednoduchšie a rýchlejšie ako rozdeliť skupinu rytierov medzi ostatné skupiny. Kapitán nevyzeral potešený. Každý iný by bol dušu dal za to, aby mohol byť generálom. On sa temer rozplakal.
Mal som zlú noc. Zatvoril som okno mojej komnaty, sfúkol sviecu a ľahol si do postele. Pamätám sa len, ako som sa prebral na prievan. V okne sa zjavila šialene vyzerajúca tvár môjho starého generála. Potom som zrejme zamdlel.
Denník nového generála, bývalého kapitána
Opäť som bol povolaný do boja proti príšerám. Neviem, čo sa to deje, ale počul som, že starý kráľ zomrel. Teraz vládne jeho bratranec.
Denník nového kráľa
Hovoril som s komorníkom. Bol prvý, kto videl môjho bratranca mŕtveho. Ležal na zemi v krvavej mláke. Hneď vedľa ležal generál, ktorého sme všetci mali za mŕtveho. Starý kráľ sa zrejme pošmykol na krvi generála a zomrel po narazení si hlavy na vlastný meč. Ako sa generál dostal do izby, keď bol pochovaný? Vždy som túžil nahradiť bratranca. Ale nie za daných okolností. Všetko malo byť inak. On mal žiť. A kráľovstvo nemal zužovať diabol. Kňaz si s ním neporadil. Ba čo viac, už sa nikdy nevrátil a asi stovka ľudí tiež. Plánujem krok, ktorý spôsobí, že kráľom už dlho neostanem. A toto kráľovstvo prestane existovať. Ale ja nežijem, aby som bol kráľ za každú cenu. Som kráľ, aby som slúžil Bohu, ľudu a aby som bránil môj ľud, mojich krajanov i keby to znamenalo rozbitie kráľovstva. To je to, čo nechápal môj predchodca. Nebol krutý, bol priamočiary a vždy chcel zo všetkého vyliezť tak, ako tam vošiel, ak nie lepšie. A práca ľudu, tá, ktorá drží kráľovstvo, mu bola ukradnutá. Nezáležalo mu na nich, boli pre neho dobrí len ako nosiči na ceste k vlastnému pohodliu. A ja musím urobiť to, čoho sa bojím a čomu sa túžim vyhnúť. Ale keď som zasadol na trón prisahal som, že zbavím naše domovy strachu pred stvoreniami z diablových vyhní. Napriek tomu, ako sa mi obracia žalúdok z toho, čo sa chystám urobiť, som rozhodnutý. Hneď pošlem poslov. Boh nám pomáhaj.
Denník nového generála.
Keď za mnou prišiel vojak dúfal som, že cestujem do barbarských krajín proti stonásobnej presile. Temer som sa rozplakal, keď som sa dozvedel, čo sa to deje. Nielenže neodchádzam čo najďalej z tohto prekliateho miesta, práve naopak. Idem tam. A to, že s mojou armádou idú aj armády susedných kráľovstiev znamená len jedno. Kráľ prisľúbil naše územie susedným kráľovstvám. Toto je koniec. Ostáva už len dúfať, že sa budú báť prevziať správu nad týmto územím. A možno kráľ čaká akurát na toto.
Ja a generáli ostatných kráľovstiev včetne toho nášho sme sa mali stretnúť v údolí za Zámkom na kopci. Kým prebiehali prípravy, neuskutočnil sa žiaden útok zo strany netvorov. Ak nerátam otvorené hroby nedávno pochovaných mužov, žien i detí. Často sme našli staré kosti najmä nôh. Netuším, čo sa to deje. Už som to vravel, ale je to tak. Vybral som si dvadsať chlapov a opustili sme tábor. Sú tu aspoň dve tisícky mužov, ktorých stany sa rozprestierajú po celom údolí, okolitých svahoch a ďalšie stany sú na vrchole kopca na druhej strane údolia. Toľko ľudí ma ubíja. Tu neviem žiť. Kráčame smerom k zámku, obzeráme si okolie, aby som vedel lepšie povedať, kam treba ísť. Narazili sme na otvor v skalnej stene do akejsi chodby. Okraj otvoru bol osekaný akýmsi neznámym nástrojom. Vlastne... i vnútro chodby bolo také. Zo zvedavosti silnejšej ako pud sebazáchovy som vkročil dnu. Moji muži vykročili za mnou. Prekvapil ma prievan smerom ku vchodu. To znamená, že na konci musí byť otvor. Čím sme boli ďalej, tým ma zvedavosť a túžba odhaliť tajomstvo Zámku na kopci nútila postupovať čoraz rýchlejšie. Kdesi predo mnou po dlhom behu som si všimol žlté mihotavé svetlo. Konečne koniec! Dlhá chodba bez odbočiek či nejakých iných otvorov sa končila vstupom do obrovskej kupoly. A tam? Obrovské osy, muchy, vážky a iný hmyz s vrchnou polovicou ľudského tela odetého v saténe. Nazrel som dnu pod úroveň otvoru a zamrel. Aspoň desaťtisíce tvorov. A aká osa sa vznáša akurát na úrovni mojich očí? Kňaz...
