Aspoň tak nám to vravievajú. Moja matka stále musí potláčať slzy, keď si na to spomenie. Často je od nej počuť, že poslednú hodinu života strávi cestou nahor, na denné svetlo s ktorým sa musela tak skoro rozlúčiť. A môj brat... To je kapitola sama osebe. Mnohí z nás sú zatiaľ nažive hlavne preto, lebo tvorovia tam hore sa mu radšej vyhnú. Niekedy, keď je extra naštvaný, tak sa snaží vyburcovať ľud do boja. Potom ho však jeden z vodcov klanu upokojí. Už sme si ráčili zvyknúť na jeho stavy amoku sprevádzané vulgarizmami od výmyslu sveta. Nemenil by som ho. Niekedy ma síce otravuje jeho buzerácia, ale viem, že nech už urobí čokoľvek dá si veľký pozor na to, aby neublížil niekomu z nás a už vôbec nie mojej matke a mne. Robí len to, o čo ho požiadal náš otec tesne pred smrťou. Stráži nás, chráni nás, bojuje za nás. Obzerám sa za matkou. Najprv ma urážalo, že ma dokopal sem. Neskôr som pochopil, že to nie je preto, aby ma dal nabok od nebezpečenstva, že to nie je preto, lebo mi nedôveruje. Nie. Je to preto, lebo práve mne dôveruje. Som tu a dávam pozor na mamu, ktorá sa stará o deti v detskom centre. O tie deti, o ktoré sa rodičia postarať nemôžu nech už je na to akýkoľvek dôvod. Nanešťastie, najčastejšie je to dôvod veľmi ľahko ospravedlniteľný – nežijú. Matka sa na mňa usmiala, ale zas ukrýva slzy. Život tam hore jej nesmierne chýba...
Stali sme sa obeťami tvrdého útoku. Vliezli sme do pasce. Všade okolo nás sa zjavili oni. Sú tu a ceria sa na nás. Toto je situácia, keď som nesmierne šťastný, že môj mladší brat je niekde inde a že dáva pozor na mamu. No to zas nie je dôvod na to, aby som sa nechal tu doraziť. Aby som sa nechal prevalcovať týmito potvorami a nechal ich, nech si pochutnajú i na mojej rodine. Chodbami svištia náboje hľadajúce špinavé zadky našich nepriateľov. Žiaľ, obrániť sa voči nim je temer nemožné. Je ich priveľa a kým pod paľbou klesne jeden jediný z nich, vyplytváme množstvo nábojov. Boj utíchol po hroznom reve otriasajúcim chodbami. Strach, s ktorým som sa už narodil sa nedá ani porovnať s tým, čo som pociťoval teraz. Aký tvor dokáže vydať taký mohutný zvuk? Čo za tvora to musí byť keď aj upíry zabudli na svoju korisť a teraz sa obzerajú po okolí nájsť aspoň pohľadom tohto tvora? Tesne za chrbtom sa mi niečo pohlo a zahučalo pri dopade na zem. S malou dušičkou sa otáčam a pozerám sa najskôr na zem. Je tam rozsypaná hlina, z nej vytŕča pár nôh v tmavých a zjavne poškodených nohaviciach. Čím vyššie mi mieri pohľad, tým sa cítim menší. A keď mi oko zastavilo na jeho tvári, na tvári akoby posiatej všetkou nenávisťou sveta, zlobou akej nie je schopný snáď nik, vedel som, že toto je iná liga. Toto nie je zabijak, s akým sme sa stretávali bežne...
Dočerta! Jeden si nemôže ani v kľude pospať. Odvtedy, čo som dostal po nose som sa utiahol sem, kde nie sú ani jedni ani druhí a teraz toto! A rovno medzi lopatky! Už som aj zabudol čo je bolesť. Avšak veľmi rýchlo som na to opäť zabudol, keď som uvidel toto. Upíry a ľudia po boku? To musí byť fór. Otázne je, kto sa pridal ku komu. A ten človek rovno mne pod nosom... Počkať... Ranení upíry tam, mŕtvi ľudia zase tam... To nie je spojenecké stretnutie, toto je vojna! Klasika. Prezerám si obe armády a je mi do smiechu. Oni snáď žartujú... To kvôli jednému blbému boju ma budia? A už keď sme pri tom... čo, dofrasa, robia pod zemou? To je jedno. Znechutene odchádzam. Všetky oči ma sledujú. Z upírych radov som začul len jedinú krátku vetu – „to je on“. Za touto jedinou vetou sa ukrývalo mnohé. V návale zúrivosti som sa otočil a vrhol na svoje obete. Zabil som všetkých – ľudí i upírov. Následne som ich roztrhal na franforce, aby sa nepremenili na to, čím som ja. Odchádzam a premýšľam. Čím vlastne som? Človekom nie. To už dlho. Odkedy napadli moju sestru a týždeň či mesiac (neboli to roky?) na to. Keď som sa priplietol až k ich úkrytu.
To je on! Odvšadiaľ sa to ozýva, všetci vieme, o kom je reč. Je to on! Smrť! Nepriateľ všetkých a priateľ nikoho! Jediný tvor, pred ktorým sme sa skutočne ukrývali, pred ktorým sa mali na pozore samotní Najstarší, jediný, ktorý sa napil krvi upírov zo samých počiatkov zrodu sveta! Premeriava si nás ako háveď, ktorou opovrhuje, nehodnou jeho pozornosti... Ale ja cítim pascu. Neodíde len tak. Otáča sa na päte a vrhá sa na nás. Ľudia strieľajú, jeden mizne za rohom...Je to on. Meč samotného neba ukutý v pekle...
Božemôj! Tu nemôžem ostať ani chvíľu! Ak len on sám dokázal zastaviť boj, a to sa ani nepripojil, nechcem vedieť, čo by to bolo stáť mu zoči voči vydaný napospas osudu z jeho rúk... Snažím sa rýchlo prehovoriť niekoľkých ďalších, no všetci stoja vrastení do zeme neschopní vnímať očarení akýmsi zvláštnym zlom sálajúcim z jeho útrob... Keď sa otočil a zaútočil, znamenalo to vznik chaosu. Ušiel som. Viem, že sa za to budem hanbiť do konca života, ale za tu chvíľu som videl, že guľky na neho nepôsobia, upíry zomierajú sotva sa priblížia. Mám toho dosť. Naháňam život unikajúci chodbami smerom domov. Ostal som stáť pri detskom kútiku. Keď ma zbadal môj brat, najprv mi s úsmevom kývol, potom sa prudko otočil. Nechápal som, prečo. Až keď mama vyháňala deti von, dovtípil som sa... Brat ich vedie smerom ku mne, mama ešte berie jedno malé dieťa a uteká s ním k nám. Ja jej bežím naproti. Nestihla to...Zával bol rýchlejší. Jediné, čo z nej spod skál trčalo, boli ruky a na nich plačúce dieťa. Po zemi sa šíri krvavá mláka. Kľačím na kolenách a nerozumiem... Odmietam porozumieť. Jediná istota, že ona tu pre mňa bude navždy, že ona ostane žiť kým budem i ja, padla. Môj brat kľačí oproti. Po lícach mu prúdom tečú slzy. Celý sa od nemohúcej zúrivosti trasie, ledva drží priamy pohľad. Okolo nás stoja deti a plačú. Vidím, ako si môj brat zabára prsty do hlavy, ako mu po čele tečie krv... Zrazu sa mu tvár uvoľnila. Prestal sa tváriť, proste mal tvár a to bolo všetko. S rukami od krvi vytiahol zbrane z puzdier a vykročil smerom von. Požiadal som najstaršieho z detí, aby ich všetkých odviedol do iného detského kútika a rozbehol sa za bratom. Tiež som vytiahol zbrane. Vždy bol k svetu ľahostajný. Aj teraz sa tvári akoby nepociťoval nič a bolo mu všetko jedno. Ale rozhodnosť jeho krokov ľahostajnosť popierala. Nech už chce urobiť čokoľvek, chodbami potečú potoky krvy. Keď si konečne uvedomil, že kráčam vedľa neho, pousmial sa. Vedel som, že je môj. Že ja som jeho. Sme bratia, súrodenci, moc väčšia, silnejšia a hrôzostrašnejšia ako ten tvor mihajúci sa chodbami. Netrvalo dlho a narazili sme na ďalšiu skupinku upírov. Prekvapený som ostal stáť s pootvorenými ústami, keď v priebehu sekundy vystrieľal oba zásobníky na tridsať nábojov čím poslal k zemi asi piatich upírov. No i tak ich ešte päť ostalo. Vytiahol nôž a skočil medzi nich. Boli z toho prekvapenejší ako ja sám. Nečakali to a to sa im stalo osudné. Aj keď pomohlo by im ak by to vedeli? Prvý krát som videl svojho brata zabíjať. Naháňalo mi to hrôzu. A on si už len utiera nôž o najbližšieho zomierajúceho upíra. O chvíľu zhorí. Brat pri ňom čupí a hľadí mu do očí. Padla jediná otázka – „Dáš mi to?“. Upír mu len napľul do tváre a následne začal vrieskať od bolesti. Prvý krát odkedy som v chodbách a bojujem sa považujem za sraba. Vždy som bol ten rozhodnejší ja, vždy som bol ten impulzívnejší ja, nikdy sa nikto nemohol rovnať mne! A teraz hľa! Môj brat vystrčil nos z panciera a hýbe zemou v samotných základoch! Nikdy som na neho nebol tak hrdý ako teraz. A spoločnými silami sa naháňame chodbami a zabíjame všetkých upírov. Až kým...
Smiešne... Ten malý sa snáď na mňa vrhne...
Zabijem ťa... Prašivý upír...
Sledujem, ako letí vzduchom. Lenivým mávnutím som ho odbil... Teda chcel. Chytil sa ma, zaboril nôž do ruky... Druhý po mne strieľa. Guľky sa mi zavrtávajú do hrude, krku, hlavy... A ak nie guľky, tak nôž. Mám dilemu. Zbaviť sa toho s nožom, či toho so zbraňou? Rozhodil som sa pre nôž. Avšak to už mi visel na chrbte a do hlavy mi bodal nožom. Zakaždým, keď som po ňom natiahol ruku, dostal som do nej ďalšiu guľku. Rozbehol som sa k strelcovi, no ako mám doraziť niekoho, koho pre vlastnú krv nevidím? Neskutočné... Bez problémov som vyvraždil dve skupiny bojujúcich a teraz si neporadím s týmito dvoma? A to snáď nie! Už na mne visia obaja a do každého centimetra tela sa mi vnára čepeľ noža. Teraz som dokázal chytiť jedného z nich a pohrýzť do krku. Ešte mi stačil vnoriť nôž do oka a ochabol. Druhý ochabol bez toho, aby som sa ho vôbec dotkol. Kričal priam až vrešťal, keď som práve raneného trhal. A vtedy, Keď som si vytrel krv z očí, keď sa mi zhojili rany na mozgu a bol som schopný normálne rozmýšľať, pochopil som... Urobil som mu niečo podobné, ako kedysi urobili mne. Zabil som mu brata. Skláňam sa k nemu a niečo cítim. Určitú... spriaznenosť. Zdvihol som ho zo zeme tak opatrne a čo najmenej hrubo. Hľadí mi do očí zatiaľ čo z tých jeho tečú slzy. V zreniciach sa mu zablýskalo a ja s nožom v slabinách klesám k zemi. Ten malý všivavý bastard! Odporný opovrhnutiahodný pankhart! Tým istým nožom som ho rozrezal na kúsky. Zhnusený týmto činom som tam ostal stáť sám s dvoma mŕtvolami a debilným hlasom v hlave. Musím zabrániť, aby aj niekto iný dopadol takto. A potom môžem pokračovať vo svojom ťažení proti ľuďom i upírom. Najskôr však musím dokázať, aby mi verili. A zistiť, čo je vlastne vo veci... Zdá sa, že som prespal viac ako len časový úsek. Vyzerá to na revolúciu alebo čosi také... Musím nájsť ľudí a zistiť podrobnosti...
Keď som otvoril dvere, v hrôze som sa ich opäť pokúsil zavrieť. Dvere sa zastavili a rozďavili dokorán. Dnu vošiel akýsi muž. Nie vyšší odo mňa. Nepôsobí ako upír, dokonca pije vodu. Má na sebe čierne tričko bez rukávov, čierne nohavice z bohviečoho a na nohách má obuv, akú som jakživ nevidel. Celé to zapácha novotou. A to je presne to, čo sa mi na tomto človeku nepáči. Pôsobí až moc... v pohode? Akoby ho súčasná situácia netrápila. Stiesnene som siahol po zbrani. Dopil, prázdny trojlitrový džbán položil na stôl a povedal, že mi ten kvér bude nanič. V jeho vystupovaní je čosi znervózňujúce. Možno tá vyrovnanosť, s akou si prezerá mňa i moje obydlie, možno tá drzosť, s akou vošiel, s akou sa obslúžil a možno len to, že ho nepoznám. A pritom poznám všetkých tohto klanu a všetkých z najbližších klanov. No jeho som nikdy nevidel. A prečo mi vlastne tá zbraň bude nanič? Že ju bude zbytočné použiť? Alebo ju nebudem mať čas použiť? Zdrapil ma za plece a posadil. Má prsty ako zverák. Myslím, že mi rozmliaždil plece. On si sadol do fotelky oproti mne, ľavý lakeť si vyložil na operadlo, ľavú nohu uvoľnil a nechal ju zmiznúť pod stolom, pravú nohu ostal držať pri fotelke a druhou rukou si podoprel bradu. Jeho skúmavé oči sa pri tom zo mňa nespustili ani na okamih. Prestávam sa ho báť. Dosiaľ ani raz neprehovoril. Možno nechce začať prvý. V takomto prípade pristupujem na hru a odmietam sa ozvať skôr, ako sa ozve on. Krátko na to si odgrgol a spýtal sa ma, čo sa vo svete zmenilo. Nerozumel som otázke a tak mi to vysvetlil. On sa stiahol z povrchu, keď sa pobil s akýmsi nadmieru silným upírom a ten ho porazil. Preto sa stiahol sem. „Hanba síce ostala, ale ja som od nej odišiel“ - doložil so smiechom. Dočerta s kým mám tu česť? Nevyzerá ako upír, ale ak odišiel z povrchu ešte skôr ako my nemôže byť ani človek! Vyzerá mladšie ako ja a ja som sa narodil dávno po tom! Spolieham sa na to, že ak mu vo všetkom vyhoviem, nechá ma žiť. A tak som mu objasnil históriu, ktorú prespal. Dal som mu aj literárne podklady. Celé hodiny sedel pri všetkých týchto knihách, ani sa nepohol. Napokon zdvihol zrak a oznámil mi, že „začína vojna, zožeň mužov, spoj klany, ideme domov“.
Konečne tomu rozumiem! Medzi upírmi a ľuďmi som stál ja. Ak by som aj nebol o nič by nešlo v prípade, že by neprišiel ten upír. Bolo na ňom čosi zvláštne. Už len jeho tvár pôsobila dojmom, že nepatrí sem. Najmä to, keď som si uvedomil jednu vec – nemusí sa vyhýbať dennému svetlu – svedčí o jeho výnimočnosti a nebezpečnosti. Postupne takých upírov bolo čoraz viac. Postavil som sa na odpor. Zbavil som sa väčšiny z nich, no on ma porazil. Pripadal som si ako nováčik, ako niekto, kto nedokáže poraziť jedného hlúpeho upíra. Tak som sa utiahol. Až im došlo, že sa ma viac nemusia báť, udreli. V priebehu jedinej noci zatlačili všetkých ľudí do podzemia a pre seba nechali povrch. Dolu chodia len kvôli potrave a aj to čím ďalej, tým menej často. No vo veľkom. Mne osobne to skôr pripadá, že prišli na riešenie, akým sa môžu zbaviť všetkých ľudí a nepripraviť sa o zdroj potravy. To, samozrejme znamená, že ostanem jedinou hrozbou. Jediným tvorom, ktorý môže uškodiť populácii upírov a hlavne tomu čudnému. Preto, po vyhladení ľudí sa pustia do hľadania mojej osoby. A to len ťažko rozchodím. Preto je rozhodnuté. Pozerám sa na môjho... oboznamovača so situáciou a hovorím, že „začína vojna, zožeň mužov, spoj klany, ideme domov“.
Prípravy sú v plnom prúde. Keď mi povedal čo je zač a čo si o celej situácii myslí, pochopil som, že nemôžeme čakať viac, ako je nutné. Ľudia sú vzrušení a zároveň sa aj obávajú. Ale v celých tých obavách je akási hromadná úľava. Teraz to už nie je len o tom, či nás nájdu alebo či sa ubránime. Teraz je to všetko alebo ešte viac. Potom je tu možnosť alebo nič, no tú odmietam. Nečakaný spojenec nám priniesol jed, ktorý spôsobuje úhyn upírov. Spôsobuje to rozklad krvy upíra. Jeho samého to takmer zabilo a keď to otestoval na jednom nedobrovoľníkovi, v priebehu sekundy sa rozsypal. Človek, na ktorom to testoval, prežil. Mal len drobné problémy s trávením. Ako sa tak na tú kvapalinu pozerám, nečudujem sa. Vydoloval to z akýchsi žltých koreňov, sám nevie, čomu tieto korene patrili. Dosiaľ neznámy dravec v mojom vnútri sa na celú vec tešil. Vyjdeme hore, všetkých zabijeme a vrátime sa domov na povrch. Tam, kam patríme, kde svet patrí iba nám. Zbavíme sa upírej pliagy na denné svetlo.
Konečne. Trvalo to snáď celú večnosť, ale teraz už stúpame nahor. Idem prvý, vediem ich na svetlo sveta. Je to úžasné. Ja, nepriateľ všetkých vediem skupinu klanov a ďalšie sa k nám pripájajú s každou ďalšou uplynutou sekundou. Narazili sme na skupinu upírov, no ani jeden z nich nestihol utiecť. Prekvapilo ich, čo uvideli a to bola chyba. Niežeby proti mne mali šancu, ale požili by o dve milisekundy dlhšie. Preťahujem sa cez otvor a čistí najbližšie okolie. Krv stekajúca dolu hrdlom mi dodáva energiu a zvyšuje silu. Musím ich ešte veľa zabiť, aby som sa mohol postaviť jemu. Upírovi z Afriky. Teda aspoň podľa toho, čo som počul. Zdvíham sa do vzduchu a zatiaľ, čo moji spolubojovníci robia poriadok, ja dozerám na to, aby upíry nenadobudli prevahu. Nemôžem ich zabiť veľa na jednom mieste, v prvom rade je potrebné rozpútať paniku. Tak dlho boli na čele, že si zvykli na život bez prirodzeného nepriateľa. Stolička sa im trocha zatriasla a nohy na nej sa už lámu. Priletím do skupinky upírov, jedného z nich vysajem do sucha a letím opäť preč. Už sa to začína. Je to taká malá usadlosť a veľmi rýchlo sa dozvedeli o problémoch. Majú však spolu, v tej tme sa ľudia nenápadne rozmiestnili okolo hraníc mestečka a takisto sa rozostavili na strategicky vhodné miesta. Až ma to prekvapilo. Buď to majú v krvy, alebo si niečo podobné plánovali strašne dlho. Tak či onak, teraz nastal ten správny čas. Upíry sú nervózny, pobehujú po mestečku a padajú mŕtvi. Niečo také istotne nečakali. Nech je im to ponaučením. Nech je to poučením pre všetkých, čo si myslia, že môžu po všetkých šliapať, drať ich o posledné len pre svoj prospech. Pretože nech budem akákoľvek sviňa, vždy sa nájde väčšia odo mňa. A tak, keď sa rozvidnelo a ľudia si užívali slnečné lúče, bledí a strašne náchylní na úpal, ja letím preč naháňať ďalších upírov a nájsť toho, čo ma pred rokmi tak škaredo ponížil, ktorý sa rozhodol usilovať o nadvládu druhom. Pretože toto nedokážem odpustiť nikomu. Využívať svoju moc na šliapavanie, vyhrážky a svoje ... „jednotky“ na ukľudnenie, udržiavanie v strachu. Áno. Aj ja som robil strašne veľa zlého. Ale v konečnom dôsledku, aj som sa mstil a nehľadal výhody pre seba. Bojoval som proti všetkým i proti sebe. Oni sa však považujú za vládnúcu moc. A kde by boli oni bez ľudí? Sú to predsa upíry! A aby sa nimi mohli stať, musia byť najskôr človekom a až potom, ako ich krv otrávi jeden z nich a pripustí ho do spoločenstva, sa stane upírom. Bez ľudí by neboli ani oni. A predsa ich budú udupávať miesto toho, aby im pomohli. Ale prišiel zvrat situácie. A ja, hlas tých, ktorých som tak strašne nenávidel pre neschopnosť postarať sa o bezbranných (ako i moju sestru), nekončím! Práve začínam! Tešte sa, upíry!
Sledujem ho, ako celú večnosť stojí na streche domu. Niečo sa na jeho postoji zmenilo. Už to nie je ten ku všetkému ľahostajný tvor, ako keď sme sa stretli prvý krát. Ak trávite život rozhodovaním za ostatných, musíte sa naučiť vedieť na čo myslia aj na základe toho, čo nepovedia verbálne i neverbálne. A na ňom vidím rozhodnutie. Nech už sa rozhodol akokoľvek, potečú potoky krvy. Odlieta... Odvtedy sme ho už nikdy nevideli, no správy o jeho brutalite na upíroch a niekedy i na ľuďoch sa k nám doniesli... Veľa šťastia v tvojom ťažení, priateľu...
