Cestou na stanicu Sean zbadal, že nie som z natiahnutia dovolenky úplne nadšený a začal pospevovať Dnes od Tublatanky. To robí vždy, keď ma chce rozveseliť. Naučil sa tú pesničku čisto foneticky a v írskom podaní to znie neuveriteľne komicky. Asi ako keď sme sa ako deti snažili spievať v angličtine. Spievali sme Boney M. Pamätám si ako sme to vytiahli v škôlke na Mikuláša. Aj Mikuláš, ktorý sa vtedy vydával za deda Mráza, sa na nás smial. Prečo to práve Boney M dotiahli do našej materskej škôlky, pred inkognito Mikuláša, nás vtedy netrápilo. Až nedávno, keď Bobby Farrell umrel, som si prečítal, že si ich obľúbil Brežnev a okrem našej škôlky to dotiahli aj za veľkú železnú bránu s červenou hviezdou na čele.
Myšlienky mi pretrhla situácia, keď sa snažíte s batožinou prejsť z vagóna do vagóna a v ceste vám stoja tie špeciálne otváracie dvere, nadizajnované tak, aby ich neotvorili deti a ani ženy a muži z ľahšej váhovej kategórie. Konečne vykladáme batožinu a usádzame sa. Chceme si po ťažkom víkende trošku zdriemnuť, zatváram oči a vdychujem “vôňu” kupé. No nie je to celkom vôňa, ale nie je to ani smrad. Skôr to vo mne vyvoláva pocity pozitívne, pripomínajúce cestu domov. Ktovie, či tú “vôňu” cíti aj Sean? Pondelkový vlak je prázdny, spánok nám prerušil iba sprievodca, asi pred Trnavou. Definitívne nás zobudil až chlap, ktorý pristúpil v Považskej, alebo v Bytči?
Jeho vstup bol impozantný. Okrem neho totiž do kupé vstúpilo niečo, čo okamžite vytlačilo štandardnú vôňu na chodbu. Zápach bol taký silný, že mal váhu a tvar. Pripomínal mi nejaké menšie zviera, asi šimpanza. Šimpanz si sadol vedľa mňa, oproti chlapovi. Chlap, že kam ideme? Odpoveď ešte ani nedoznela, keď sa mu podarilo z tašky vyloviť niečo v novinovom papieri. Fľaška bez etikety a že, či si nedáme? Tak som si dal za ústa. To isté urobil aj Saen. Jeho glg sprevádzalo silné HAAAA, ktoré vytiahol snáď až z päty. Keďže to boli Saenove prvé slová, chlap sa spýtal, či je Maďar, a dodal, že Maďari ho strašne serú. Nechcel som veľmi na túto tému, tak som povedal, že Sean je Ír. Neviem, či mi uveril, pohľad mu jemne otupel, asi prudko zauvažoval a tým presunul energiu do úplne inej časti mozgu, takže mu oči prestali ostriť. Jedno mu na chvíľku dokonca utieklo, ako bábätku, keď ešte nevládze pozerať. Potom sa napil a spustil, že sviňa Orbán, že Maďari a Bugár zle, že Matovič dobre, že pozná aj Slotu, že nám kradnú zem, že občianstvo len tak rozdávajú. Snažil som sa tento zážitok reprodukovať aj Seanovi, na čo sa chlap znovu spýtal, či predsa len Sean nie je Maďar. Vravím, že nie je, veď hovorí anglicky. A že prečo hovorí anglicky, keď je Ír, nedalo mu to. Šimpanz sa začal nepokojne mrviť. Na to Sean vypotil, že on jeho problémom nerozumie, čo mu vadí na tom, že nám Orbán dáva občianstvo, že máme aj my ponúknuť občianstvo ľuďom z Maďarska a hotovo. Ľudia budú migrovať podľa toho kde je lepšie. Íri tak prežívajú už storočia. Keď je zle idú do Liverpoolu, do New Yorku, do Sydney a sú radi, že ich všade príjmu. Chudák Sean nevie s kým má do činenia, že chlap asi živého Maďara ešte nestretol a zo svojho kraja to dotiahol asi tak najďalej do Noweho Targu. A samozrejme chlapa poriadne naštartoval a znovu sme si vypočuli spleť nezmyslov, ktorými politici a médiá našu spoločnosť kŕmia. Prekladal som to Seanovi, človeku z národa, ktorý si vytrpel veci o akých sa chlapovi ani nesníva, národa ktorý bol bitý, vyvražďovaný, je roztrúsený po celom svete a celé storočia odkázaný na to, aby k nemu bol zhovievavý nejaký úradník v Amerike, Austrálii, či v osudovom Anglicku. Chlap červený, Sean zmätený, šimpanz sa začal škrabať kdesi v spodnej časti chrbta.
Chlap skončil, odfúkol si, ešte raz nás ponúkol. Zvyšok dopil. Vraj to je jeho stanica, musí vystupovať. Poprial nám pekný deň a aj my jemu. Šimpanzovi sa veľmi nechcelo. Ale nakoniec zliezol zo sedadla a cupotal za ním. Sean pozeral z okna na žilinskú stanicu a poznamenal, že sme ešte mladá krajina. Potrebujeme čas. Ja viem, pomyslel som si. Veľa času.
