Oživenie prichádza s príchodom prvých spojov. Ľudia prebiehajú na svoje linky a ja sa vydávam zistiť, v ktorom voze sú revízori. Mala by im robiť spoločnosť policajná hliadka, vydávam sa teda za vodičom jednej z takýchto električiek a pýtam sa, či mám šancu. „Neviem či sú v mojom voze. Toto je len prvá jazda, zatiaľ som si nevšimol že by niekoho kontrolovali,“ dozvedám sa obratom. Na otázku, či mestskí policajti jazdia aj v linkách bez spoločnosti kontrolórov, dostávam jednoduchú odpoveď: pokrčenie plecami.
Godot sa nakoniec objavil
Prvý „turnus“ električiek nechávam odísť a verím, že o pätnásť minút budem mať viac šťastia. Nakoniec to skúšam u vodiča linky 57. O revízoroch taktiež nevie, ale vedie ma za hliadkou mestskej polície pri zadných dverách. Tí vravia, že tam revízori sú. Mám sa vraj nechať prekvapiť.
Pre istotu ešte skontrolujem platnosť môjho predplateného lístka, sadám si na posledné voľné miesto a čakám. V momente, keď sa električka pohla, si lístok označilo niekoľko ľudí. Ostatní kľudne sedia, majú zrejme buď električenku alebo prúser. Človek sediaci predo mnou sa výraznejšie nakláňa zo sedačky, vyzerá to tak, že za chvíľu sa svojou čiernou vlnenou čiapkou čoskoro dotkne zeme. Takto to v nočákoch chodí.
Obzerám sa po voze, nie je v ňom ale nikto, na koho by som vedel jednoznačne povedať, že na mňa vytiahne svoj odznak. Trpezlivosť ma po dvadsiatich minútach jazdy začína opúšťať, obávam sa že tu nakoniec žiadnych „rejžov“ nestretnem. Zrazu len zbadám, ako postarší pán predo mnou vyťahuje svoj občiansky preukaz. Pokuta. Vžitým reflexom vyťahujem aj ja svoj lístok pre kontrolu, no čerstvo odhalený revízor mi iba kývne. „Počul som, ako sa na mňa pýtate.“ Má na sebe kabát, džínsy a výrazné kožené topánky. Jeho zamestnávateľa by som veru neuhádol.
Cesta na Nádraží Hostivař zapadá svojou náladou do priemeru. Pozornosť púta iba skupina piatich študentov, ktorí si neskrývane uťahujú z prítomnej policajnej hliadky. Keď vystúpia, na konečnú je to už len pár zastávok, električka sa viditeľne vyprázdnila. Posol zlých správ sa vracia ku mne a pýta sa - „Pre koho je tá reportáž?“
Číslo odznaku ukážem. Meno nie.
Rozprávanie o jeho práci mu nevadí, meno mi však neprezradí. Do debaty sa zapája aj jeho parťák, o ktorom som až doteraz nevedel. „Ľudí bolo málo, ja začínam až teraz,“ smeje sa. Vraví, že by som mal prísť v piatok. „To by ste sa čudoval, ako tu vie byť veselo. Minule tu hrala celá kapela. Jeden mal gitaru, druhý basu, mali aj nejaké bongá a dokonca aj vedeli celkom slušne hrať.“ Nevie, že som tam s nimi pred týždňom bol aj ja.
Po príchode na konečnú zastávku v Hostivaři majú o prácu postarané policajti. Nasadzujú si čierne rukavice a chystajú sa zobudiť spiaceho muža vo vagóne pred nami. Trvá im to celkom dlho. Dredáč v bunde s kapucňou nakoniec s ich pomocou vystupuje, no prejde iba zopár metrov a znova zaspáva opierajúc sa o električku. To už sa na ňom zabávajú všetci prítomní – policajti, revízori aj traja vodiči.
„Včera tu bol jeden dobrý. Ležal tam pod lampou, začalo pršať a po polhodine sa zrazu dvihol a odišiel,“ hovorí Josef, vodič nášho spoja. „Takíto sú ešte dobrí, kým nesmrdia. Horšie je to s agresívnymi. Do tých sa snažím nestarať, ono sa to vždy nejako vyrieši. Pobijú sa a pomeria, no najčastejšie si vystúpia a pokračujú na zastávke, majú tam na to asi viac priestoru,“ komentuje. Všetci takmer svorne dodávajú, že hliadka v každej štvrtej električke to nevyrieši. Slová hovornejšieho z dvojice policajtov to potvrdzujú: „Oni vedia, že v ďalšej už nebudeme. A rovnaké je to aj s revízormi.“
Každý deň je inak stereotypný
Keď sme prišli k nástupišťu, k druhým dverám okamžite vyrazila hliadka a mladší z dvojice revízorov. Bezdomovca bez lístka doslova otočili na schodíkoch. V smere do mesta ideme výrazne prázdnejší. Než znovu prídeme na prestupový bod, snažím sa od oboch revízorov zistiť niečo zaujímavé. Je ale „blbá nálada“ – bavíme sa takmer výhradne o negatívnych veciach ako nepotrebnosť hliadok mestskej polície či o stereotypnej práci. „Ešte aj linku máme stále rovnakú,“ prekvapil ma Bezmenný revízor.
Ľudí nastupuje tak málo, že každý je skontrolovaný takmer okamžite. Kým predtým moji dnešní kolegovia objavili iba dvoch čiernych pasažierov, teraz akoby hromom uderilo – takmer každá kontrola je zároveň úlovkom. „Najhorší sú Španieli, tí sa vykrúcajú a nič na nich neplatí. Po nich asi Američania a Francúzi. Prvým príde výška pokuty smiešna, s druhými sa zas nedohovoríte inak ako po francúzsky. Pokuty mi najčastejšie platia Slováci a Ukrajinci, asi preto, že tu je snáď najviac,“ hovorí Petr, druhý z dvojice.
Jeho postava by vzbudzovala strach nebyť jeho priateľskej tváre. „Myslím, že úsmev spraví viac než sila. Aj keď je vo veci päťstokorunová pokuta.“ Doma ho čaká rodina, pre podiel na zaplatených pokutách sa snaží byť čo najlepší. „Určite ale nevyberám pokuty za každú cenu. Často ale inú možnosť nemám, snáď len turistom niekedy odpustím. Províziu z ich nezaplatenej pokuty by som aj tak nikdy nevidel.“
Na prestupnom uzli nastupuje okrem iných ľudí aj skejťák a za ním zamilovaný pár, ktorý pomáha podnapitému dôchodcovi so slepeckou palicou. Prvý z nich hádže skúmavé pohľady, no nakoniec z batohu vyberie – celkom prekvapivo – akúsi knihu. Snažím sa zistiť akú, ale možnosť brožúry o separovaných odpadoch bola snáď najmenej pravdepodobná. Pri revízii sa ukáže, že nemá lístok, ani peniaze a ani doklady. Snaží sa vysvetliť, že bol na koncerte, ale vie, že nepochodí a sám iniciatívne príde k policajtom, ktorí overia jeho totožnosť.
Zatiaľ čo pána s paličkou chytila spevavá nálada, skupinka dvoch Španielok a ich priateľa má problém. Ich lístky nie sú označené. Na najbližšej zastávke sa snažia utiecť, no nepodarí sa im to. Takéto finty im vraj radia v hoteloch, dozvedám sa následne.
Počas poslednej jazdy sa dvojica revízorov rozhoduje, kam pôjdu dokončiť svoju službu – či na stanicu Národní alebo I. P. Pavlova. Víťazí druhá možnosť, majú to potom na skok do sídla Dopravného podniku. Tam skončí aj moja cesta. Dozvedel som sa, že bezdomovci v MHD sú večnou témou, že policajti v nočných linkách sú iba na okrasu, a že toto povolanie sa nedá robiť veľmi dlho. Obaja si takto privyrábajú štyri roky a spoločne tvrdia, že už je čas na zmenu. A pôžitky? „Po práci si rád zahrám hry na konzole alebo idem s priateľkou do kina. A samozrejme niekam na pivo.“ Život týchto ľudí sa od iných vôbec nelíši. Revízori.
Reportáž vznikla 11.3.2007 ako povinná práca na predmet Žurnalistická tvorba na katedre žurnalistiky FSV UK v Prahe.
