Bizarnosti roku 1989 ... ale v Bulharsku

Už sa teda rútime po koľajniciach juhovýchodným smerom. Zdržanie na hraničnom priechode Lökösháza – Curtici je značné, rumunskí colníci pozerajú pod každé sedadlo, rozoberajú strop vagóna, ktovie čo alebo koho hľadajú, zvonka nabieha k vagónom celá rota poklepkávačov kolies (tak sme s Ciciakom nazvali tých ľudí s kladivami, veľmi proletársky vyzerajúcich, v rádiovkách – s hrôzou sme zistili, že poklepkávači sa vyrojili aj na každej ďalšej rumunskej stanici a nepustili vlak ďalej, kým nepoklepkali každé jedno koleso – vyzeralo to, že takto sa tam riešilo, aby každý bol zamestnaný). Vlak na rumunskom území išiel podozrivo pomaly a nejako pričasto stál – konštatovali sme, že Rumuni si urobili z medzinárodného rýchlika lokálku. Že na každej stanici pristúpili ľudia s rovnakými miestenkami aké sme mali my, to nás už vôbec nemohlo prekvapiť. Mali smolu, my sme predsa v rýchliku, a oni v lokálke. Vestibuly staníc sú večer a v noci ponorené v dokonalnej tme, iba jediná stolná lampa svieti v okienku, kde sa predávajú lístky. Krajina má veľké problémy s nedostatkom elektrickej energie. Na toaletách pochopíte, že môžu byť dokonca ešte o kus špinavšie ako si vôbec dokážete predstaviť. Balkánske krajiny ani dnes určite nie sú práve etalónom čistoty, poriadku a fungovania vecí... Ceausescovi zostáva 5 mesiacov života – do popravy. Kult osobnosti je obrovský – červené transparenty neoslavujú len komunistickú stranu alebo mier, ale hlavne osobu vodcu. (Jakeš keď povedal, že „neočekávejte, že budeme kritizovat dění v bratrských zemích“, možno mal na mysli aj toto). Geniálny vodca a všade kam oko dovidí – žobráci. Nepodarilo sa mu našťastie už dokončiť plán tzv. systematizácie – masového presídľovania vidieckeho obyvateľstva do hrozných panelákov s externými latrínami – tejto nepochopiteľnej politike už cynickejší názov snáď ani nebolo možné vymyslieť.Ľudia vo vlaku ma (teda hlavne seba) utešujú, že Ceausescu je už starý, a z toho pramenia ich nádeje. Napriek značnej jazykovej bariére sa každý pokúša s nami komunikovať, takých komunikatívnych ľudí som snáď ešte nikde nestretol. Zabudnite na nemčinu, angličtinu aj ruštinu – v Rumunsku nefungovali ani tak ako zalamovanie rukami a nohami. Vyťahujem tých niekoľko talianskych slov čo poznám a vymýšľam akési nové latinské esperanto a celkom sa mi darí. Tí Rumuni, ktorí sa učili nejaký cudzí jazyk, tak určite francúzštinu. Ruština vlastne ani v iných krajinách východného bloku bohvieako funkciu dorozumievacieho jazyka neplnila – zoznam ľudí s ktorými som sa v živote bavil po rusky je dosť krátky: dvaja opití Maďari, opitý východný Nemec, holandský intelektuál a jedna talianska komunistka, ktorej cieľom bolo emigrovať do Sovietskeho zväzu. No, aby som nekrivdil, v Bulharsku človek ruštinu ako keby našiel, aj oni sa ju učili a vedeli, predsa existovala jedna rusofilná destinácia. Rumunom vo vlaku český personál odmieta predávať cigarety a čokoľvek iné za ich zhúžvané leie. Jeden ma ukecal, aby som mu kúpil sparty. Na revanš ma ponúka domácou slivovicou, pri ktorej „esperantom“ debatujeme o Ceausescovi. Valiace sa husté exhaláty z fabrík vyzerajú hrozivo. Neviem si predstaviť čo takéto fabriky vlastne mohli vyrábať. Jediné čo viem, že Dacie vyrábajú v Pitesti. Vo vlaku je pár mladých, ktorí boli v Maďarsku. Vracajú sa odtiaľ s množstvom obrovských dotlčených starootcovských do prasknutia nabalených lodných kufrov. (Pamätáte sa ako vyzerali ich Dacie, keď sa vracali od nás? Také nabalené a preťažené, že ich zadné časti pomaly škriabali asfalt, kým predky boli o pol metra zdvihnuté – vyzerali ako rakety pred štartom). To asi najtypickejšie boli 80-členné húfy detí, ktoré sa hrnuli na každej stanici ku každému prechádzajúcemu medzinárodnému expresu, s rukami natiahnutými, chytajúcimi z vlaku vyhadzované žuvačky a cukríky. Žobráci sú aj dnu vo vlaku, oni vlastne necestujú, oni sú tam kvôli žobraniu. Nížina rovnejšia ako biliardový stôl okolo Aradu, či Temešváru má svoje čaro, transylvánske hory ešte väčšie. V Brašove sa naskytá impozantný pohľad hore na štíty. Na Bucuresti Nord je tiež dosť veľká tma. Pred hraničným priechodom Giurgiu – Ruse ešte míňame poslednú fabriku chŕliacu podozrivo husté exhaláty - pri severnom vetre sa obyvatelia bulharského Ruse na južnom brehu Dunaja dusia, toto bývalo aj predmetom medzinárodného sporu dvoch bratských krajín. Normálnym ľudským spôsobom mohol občan Československa cestovať vlastne len týmto smerom, a do NDR. Do Sovietskeho zväzu len na pozvanie, do Poľska tiež boli isté obmedzenia, a do „nesocialistických“ štátov a takisto Juhoslávie len na základe žiadosti o tzv. devízový prísľub (ktorá musela byť podaná už v januári, takže nejaké last-minuty absolútne nehrozili) a po obdržaní devízového prísľubu (s malou pravdepodobnosťou, po niekoľkých týždňoch až mesiacoch) bolo treba požiadať ešte o tzv. vycestovaciu doložku k pasu (pravdepodobnosť pozitívneho výsledku ešte podstatne nižšia). Navyše, princíp vybavovania týchto žiadostí bol plug and pray, v prípade nevyhovenia žiadostiam človek nemal nárok na žiadnu odpoveď úradov, nehovoriac už o vysvetlení a uvedení dôvodov prečo bola zamietnutá. Možnosť obrátiť sa na nejakú nezávislú inštitúciu, aby mal človek možnosť preveriť postup úradov, to je už z kategórie sci-fi. Maďari mali už v tom čase lepší systém na prideľovanie tvrdých valút, keď každý občan mal nárok na určitý obnos za x rokov, bol to síce skromný balík, ale aspoň nikoho kvôli tomu nelustrovali a nešikanovali. Do Albánska sa bežne necestuje ani dnes, ale poznám človeka, ktorý sa pokúsil už vtedy požiadať ich konzulát o vízum, avšak namiesto odpovede mu poslali jeden výtlačok časopisu „Neue Albanien“ v nemčine, bez akéhokoľvek ďalšieho komentára. Z toho časopisu sa ani nič dozvedieť nedalo, boli to len čisté chválospevovy na ich geniálneho vodcu Envera Hodžu. Bývame vo vtedy takmer kultovom kempe Les v Kitene, v južnej časti čiernomorského pobrežia, niekde medzi Burgasom a hranicami Turecka. V kempe máme my Slováci spolu s Čechmi značnú dominanciu. Čisto naša veková kategória, 18 - 25. Živíme sa bielym chlebom, ovčím syrom a koňakom Slnčev Brjag. Niekedy k tomu ešte konzervu „Svinsko meso“. Viac nepotrebujeme, a zháňanie potravín je aj tak niekedy problémom a zaberie pol dňa. Ciciak tak šetrí, že stan prehadzuje cez plot kempu, a každé ráno ho spľasne, a každý večer po zotmení znova stavia, a celé 3 týždne sa trasie pred obsmŕdačom - odhaľovačom čiernych stanov. Kamošky, ktoré sú s nami, nechcú chodiť na nudistickú pláž, iba na „normálnu“, nás to láka a tak tam aspoň každý tretí deň chodíme bez nich, ležia zatiaľ na normálnej, ohrozované miestnymi plážovými inžiniermi. Jazykové okienko. Prečo je bulharčina najťažšie zrozumiteľným slovanským jazykom? Povedal by som, že sú najmenej 2 dôvody: bulharský tvrdý znak, ktorý často nahrádza „normálne“ samohlásky, a veľmi zvláštne skloňovanie. Slová sú inak v poriadku, väčšinou slovanské. Krčma v ktorej sme mali domovské práva sa volala Starý dub – СТАРИЯТ ДЪБ – Stariat db. Tvrdý znak sa číta približne tak, ako znak malého prevráteného e v prepise anglickej výslovnosti. No spoznali by ste v tom slovo dub? A ten tvar starého, tiež dosť zvláštny. Iný príklad: Rok mieru – Godina na mirata. Zvláštne je, ako sa tvorí druhý pád, akou predložkou a divná je aj prípona „ta“. A potom tomu má človek rozumieť. Vedľajšia partia Bulharov v prímorskom kempe sa od nás naučila jediné slovo – pičovina – zapáčilo sa im tak, že ho neustále omieľali, zadúšajúc sa smiechom. Nedávno som dosiahol popredné umiestnenie v okresnom kole Puškinovho pamätníka (čo bola súťaž v prednese ruskej poézie). Veľmi nápomocné sú tu aj znalosti srbského alebo chorvátskeho jazyka. V Sofii sme boli aj v kine na francúzskom filme s bulharskými titulkami, chudák Ciciak nerozumel ani ň, on ani azbuku, či cyriliku poriadne nepoznal. V Sofii sme videli chrám Alexandra Nevského, synagógu počas bohoslužby, bývali sme v kempe na periférii, a na viac hriechov si už ani nepamätám. Chvíľu trvalo zvyknúť si na turecké toalety, ale keď som videl odtiaľ vychádzať pravoslávneho kňaza v čiernom rúchu až po zem, hneď sa mi moje problémy začali zdať smiešne. Bulharský režim pod vedením Todora Živkova bol v podstate veľmi podobný tomu nášmu - bývalému režimu. Západná propaganda (ako Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC) označovala režimy Československa, Bulharska a NDR ako „stúpencov tvrdej línie“, a zároveň krajiny najzávislejšie na Sovietskom zväze. Hovorili o porušovaní práv tureckej menšiny, ktorej príslušníci boli donútení zmeniť si mená na bulharské. Spomínate si, že vzpierač Süleymanoglu sa predtým volal Šalamanov? Naši juhoslovanskí priatelia z kempu to vidia tak, že v Bulharsku je „stalinizam“. Mitko zo Skopje má na svojej Zastave značku SK – neznamená to Slovensko, ani Svidník – ale on sa smeje, že skutočný význam je Sávez komunistov. Bulhari sa mi zdali podstatne flegmatickejší ako našinci, v každodennom živote, ale aj vo vzťahu k veciam verejným, alebo k politickému systému.Pohorie Rodope na juhu Bulharska na hraniciach s Gréckom mi dosť pripomínalo naše Nízke Tatry. Na rozdiel od predhoria vyššej Rily (s najvyšším vrchom Balkánu Musala 2925 m – o 7 m vyšším ako Mytikas, čo je najvyšší vrch pohoria Olymp) nepôsobilo ešte stredomorským dojmom. V kempe v lyžiarskom stredisku Pamporovo nám bola v noci uprostred júla teda riadna kosa. Hranice zadrôtované viacnásobnými ostnáčmi podobne ako vtedy tie naše s Rakúskom – tvorili z jednej strany prakticky jeden z plotov kempu. Za drôtom sú na dohodenie kameňom grécke dediny s mysticky znejúcimi názvami ako Achlodochorion či Siderokastron. A ako fungovala tá autobusová doprava? Predovšetkým, zabudnite na to, že by mohol čo i len orientačne platiť nejaký cestovný poriadok. Čo sa dá takisto úplne vylúčiť, že autobus ide tam kam uvádza tabuľa za predným sklom autobusu. Jedno je isté, že ide niekam inam. Domáci vedia, a turista nech sa pýta, alebo nech použije intuíciu. Prípadne nech cieľ cesty nechá na osud. Avtogara je tu o tom, že z času na čas sa tam nejaký ten dymiaci Čavdar (tamojšia značka autobusov) objaví, a odvezie vás kam chce on. Tým sa ale prekvapenia zďaleka nekončia. Najnepochopiteľnejšia vec je, že lístky v pokladni sa začnú predávať až po príchode autobusu! Upozorňuje na to aj tabuľa nad pokladňou: Bileti se prodavat... Skutočne, v pokladni je zatvóreno, pracovníčka tam sedí za zavretým okienkom a štrikuje, až kým nemá úplnú istotu, že autobus skutočne prišiel. Svoju logiku to vlastne má, nemusia sa stornovať lístky ani vracať peniaze, keby sa Čavdar náhodou niekde stratil. Potom zdržanie autobusu na každej zastávke závisí aj od toho, koľko ľudí si ide kupovať lístky, a ako dlho predávanie lístkov trvá. Veď tak je to aj u nás, ale len ak sa lístky predávajú priamo v autobuse. Miestenky na spiatočnú cestu z Kitenu do Burgasu kupujeme pre istotu dva týždne vopred, spolu s lístkami „za bagaž“, ktoré umožňujú bagáž uložiť dolu do batožinového priestoru. Márna snaha aj investícia, v deň D sme radi, že sa vôbec natlačíme do preplneného autobusu, a ruksaky radšej vôbec nepúšťame z rúk.Na nudistickú pláž pod skalným útesom vedie veľmi romantická zvislá cesta – spúšťaním po lane. Chodia sem hlavne východonemecké blondínky a počerní macedónski frajeri. My sa zoznamujeme s dvoma pražskými holkami. Pre nezvyknutých dosť silná káva, zoznamovať sa úplne nahí. „Teď si jdu opalovat prdel“, komentuje jedna z nich svoje prevrátenie z chrbta na brucho. Ako sa posúvala hranica svetla a tieňa, tak sme sa posúvali aj my a tak sa stalo, že jej šaty zostali medzi skalami, o 20 metrov ďalej. O chvíľu chcela už ísť do kempu a požiadala ma, či by som jej nemohol doniesť tie jej šaty. Beriem do rúk jej tričko, riflové šortky, nohavičky a letné topánky na vysokých podpätkoch. Ak predpokladala, že ma toto vzruší, predpokladala správne. Hmm, poznáme sa 15 minút a jej nohavičky sú v mojich rukách, hmm. Mladá má ešte aj ďalšie zaujímavé nápady. Oblieka si najprv krátke tričko, až potom šortky. Zakrývajú ledva ledva hornú polovicu zadku, a ešte k tomu sú samá diera. Nohavičky sa rozhodla vôbec nepoužiť. Model E55... „Hele, myslíš, že mohu takhle chodit po ulici? To je asi vidět, že nemám kalhotky?“ To keby nemala tangáče, tak pod tými šortkami aj to by bolo vidieť, že nemá tangáče, keby vtedy už boli bývali rozšírené tangáče. Keď ideme po ulici, tak tú ulicu vlastne ani nie som schopný vnímať. Asi príliš vyzývavá známosť pre víťaza Puškinovho pamätníka. Našťastie, stačilo prejsť po ulici zo 300 metrov, a sme doma, v našom kempe. Má taký romantický názov. Les. A názov neklame. Na južnom okraji mestečka Achtopol začína hraničné pásmo, hoci po hranice Turecka zostáva ešte asi 15 km. To znamená, že obyvatelia posledných dvoch alebo troch dedín trvale žijú v stráženom tábore. S Ciciakom ideme a ideme a čosi akoby nás nútilo nerešpektovať červené tabule „Granična zona“. Už skutočne neviem aká bola naša motivácia - Mathiasovi Rustovi, narušiteľovi sovietskeho vzdušného priestoru, ktorý pristál o dva roky skôr priamo uprostred Červeného námestia v Moskve, predsa nesiahame ani po členky. Zrazu vybieha z pohraničiarskej strážnej búdky vojak a mieri na nás samopalom. Ako sa povie po bulharsky „stoj“? Povedal vôbec niečo také, alebo začne rovno páliť? Čo ak je to nejaký magor, pre ktorého bude naše odstrelenie cestou k opušťáku? Precedí niečo v tom zmysle, že pôjdete so mnou za veliteľom. Ide za nami a mieri nám do chrbtov. Situácia je vážna, ale keď som uvidel ten vojenský objekt, skoro som sa rozrehotal. U nás býval okolo takých objektov vysoký betónový múr a niekoľkonásobný ostnáč, a tam asi 40 cm vysoký plôtik ako okolo materskej škôlky. A akí sú toto vojaci? Ani jeden – s výnimkou toho zo stráže – nemal uniformu. Všetci len v červených trenírkach, hrali futbal. Najväčší šok som zažil, keď prišiel veliteľ. Tiež len v červených trenírkach. Keby som aj poznal bulharské hodnosti, neviem s akou šajbou som mal do činenia – trenírky boli bez hviezdičiek. Na odpaľovacích rampách boli pripravené k odpáleniu rakety, ale čo bolo zarážajúce, úplne nezakryté, ničím nemaskované, len pár metrov od ľudí, ktorý sa hneď za škôlkárskym plôtikom opaľovali na pláži. Ach tovarišči, ako to bránite južnú hranicu Varšavskej zmluvy? Teraz už toto všetko snáď môžem vyzradiť, keď už aj Bulharsko je v NATO. Veliteľ ma strašne, ale strašne zdžubal. Ale vôbec nie za narušenie hraničného pásma! Na povinnú otázku, prečo sme narušil hraničné pásmo, odpovedám, že sme sa chceli trochu prejsť tam, za dedinou. Veľmi dôrazne mi bolo vysvetlené, že Achtopol nie je „selo“, Achtopol je „grad“! Mesto! Okrem iných zbytočností, do smrti si budem pamätať aj to, že Achtopol je grad. A prečo Bulhari kývajú hlavami opačne? Teda pri „áno“ zľava doprava a pri „nie“ zhora nadol? Jazykové okienko 2: pretože po grécky Né znamená Áno, a Bulhari sa učili kývať hlavami od Grékov. Verte alebo neverte, vaša vec, je to len moja hypotéza, ktovie ako je to naozaj.Také nezažijete, keď sa budete all-inkluzívne čľapkať na Ibize.