Prvú časť článku nájdete tu.
Ako občerstvenie sa podával sa len pohár vody. Vedľa sediaci Slovák občerstvenie odmietol s tým, že on vodu nepije. Vyznával zvrátenú zásadu „nikdy, za žiadných okolností, nepi vodu“. Jedna z cestujúcich domorodkýň sa vymykala z priemeru vyzývavým vzhľadom – vyhodnotil som ju ako prostitútku bývajúcu na Lomboku a pracujúcu na Bali – pretože na Bali chodí podstatne viac turistov. Konečne pristávame v meste Mataram, cesta to bola dosť hororová, a to sa bude treba ešte vrátiť na Bali. Lombok je takým dvojčaťom Bali, je o polovicu menší, a jeho obyvateľstvo je moslimské, na rozdiel od prevažne hinduistického Bali. Lombok údajne znamená chilli, miestni o ich papričkách hovoria ako o najlepších na svete, štípu skutočne pekelne. Miestna chatrčová dedina vyzerá takmer autenticky, až na tie antény a satelity na drúkoch vedľa chatrčí. V rovníkových krajinách je zaujímavé aj to, že satelitné antény smerujú kolmo hore, a nie pod 41 – 42 stupňovým uhlom ako u nás. Presviedčali nás o tom, že z dvoch miestností v každej chatrči je jedna mužská a jedna ženská, a manželia spávajú celý život oddelene. Všetci muži spávajú v jednej miestnosti a všetky ženy v druhej. Nie je mi celkom jasné ako sa Indonézania rozmnožujú, ale vedia to – ich celkový počet možno už prekročil 200 miliónov. Už dávno sú najľudnatejšou moslimskou krajinou sveta. Domovská pláž na Bali bola s tmavým pieskom, obrovskými vlnami a stále vztýčenou čiernou zástavou, plávanie v tých vlnách a vodných víroch človek pri troche nešťastia ani nemusí prežiť. Pláže na Lomboku boli úplne bezchybné, biely piesok, len malé vlnky a promínali mi grécke ostrovy. Čím menej turistov, tým agresívnejší pouliční predavači a bakšišníci – toto na Lomboku platilo v plnej miere – hľadal som pred nimi útočisko vnútri taxíka, ale please let`s go away from here na taxikára samozrejme neplatí, je s nimi jedna ruka a odmieta vôbec naštartovať, kým nekúpim aspoň vejár od malých dievčatiek a zopár handier. A tú hovadinu, tú drevenú zvonkohru, ktorá v prievane vydáva pekné drevené zvuky – myslím to čoho je plná Obchodná ulica v Bratislave.
Práve bola v krajine búrlivá predvolebná kampaň. Aktuálne bol na čele – po smrti vodcu Suharta – dočasný moslimský prezident Yusuf Habibie. Na Bali mala najväčšie preferencie vodkyňa „červenej“ hinduistickej strany Megawati Sukarnoputri-ová – dcéra Sukarnova – predchádzajúceho dlhoročného vodcu krajiny. To je tá strana, ktorej symbolom je červená zástava s kravskou hlavou. Krstné meno tej panej som dlho nechápal, a myslel som si, že oni sa tu zaoberajú nejakou elektrárňou. Na Lomboku mala jednoznačnú podporu „žltá“, moslimská strana. Miestni sa pritom ako hovorili o tom ktorú stranu podporujú obvykle bili do pŕs, prípadne mávali koránom. Dcéra Sukarnova, ak sa nemýlim, dnes už je prezidentkou krajiny, ale po týchto voľbách sa ňou ešte nestala. V krajine neexistuje dôchodkový systém – o starých ľudí sa musia postarať potomkovia. Všade nám bolo pripomínané, že krajina má veľké hospodárske problémy. Indonézsky jazyk je umelý, akési esperanto, ktoré sa stalo jednotiacim prvkom v Babylone miestnych jazykov. Asi jediné čo som sa naučil bolo, že množné číslo sa tvorí tak, že slovo sa povie dvakrát. V tomto jazyku orang-utan znamená lesný muž, a viacerí muži sú orang orang (alebo utan utan?!). Z jógy poznám možno 50 sanskritských slov, a tu som ich spoznal – aj v Indonézii je surya slnko alebo chandra mesiac. Hinduisti sa zdravia Om swasti astu, a moslimovia pochopiteľne Salaam aleykum. Hindu rozlúčka je dlhočižné Om santi santi santi om – v sanskrite šantí – mier, ale Indonézania nevedia vysloviť š. Podobný jazyk majú v Malajzii a možno aj na Filipínach. Mena sa volá rupia, ako v Indii. Ceny sú veľmi priaznivé – dobrá večera vyšla asi na 60 Sk, a vrele odporúčam zobrať sem auto – liter benzínu stál 5 Sk. Najmenej 90% áut je japonských. Viac ako áut je malých motoriek, všetky rovnaké. Hŕstka zbohatlíkov má bavoráky, alebo dokonca Porsche (načo je komu také auto na ostrove, ktorý má 80 x 40 km a cesty, na ktorých sa dá jazdiť maximálne 40-kou?) Jazdí sa vľavo, ja som jazdil len na bicykli, ale nie je ľahké si zvyknúť jazdiť vľavo – hlavne ked ste uprostred križovatky na vedľajšej ceste a máte odbočiť vpravo – radšej skočíte najkratším spôsobom na najbližší chodník.
V krajine nie je dovolené byť neveriacim. Každý si môže (lepšie povedané musí) vybrať jedno zo 6 náboženstiev: islam, hinduizmus, buddhizmus, kresťanstvo, animizmus (na to 6. si nespomeniem). Z balijčanov akoby vyžaroval pokoj a radosť. Mal som dojem, že život hinduistov sa skladá predovšetkým z takmer každodenných ceremónií, pri ktorých chodia po uliciach s akýmisi zástavami a spievajú. Ich chrámy sú jednoduché pagodovité čudá z trstiny. Muži a ženy sú spoločne, sedia na zemi, inoverci do týchto priestorov pri bohoslužbách nesmú – musia zostať za plotom. Do chrámov je zakázaný vstup ženám – aj európskym - počas menštruácie – len neviem ako sa toto kontroluje. Okrem verejných chrámov má takmer každá rodina v záhrade svoj vlastný malý kamenný chrám, či skôr oltár. Deň začína skoro ráno individuálnym obetovaním banánových šupiek a iných rastlinných produktov a zapálením dnes už aj u nás známych vonných tyčiniek. Na hotelových izbách zvyknú visieť obrazy – výjavy z eposov Mahabharata a Ramayana. Rozdiely medzi indickým a indonézskym hinduizmom sú, napríklad v inom – akomsi zjednodušenom kastovom systéme. Na otázku – ako môže byť v menu v reštauráciách hovädzie mäso – som dostal odpoveď, že nie všetky kravy sú posvätné, ale iba tie s takou alebo onakou srsťou – nechcite odo mňa, aby som vám toto fundovane vysvetlil.
Na večernej prechádzke mestom Kuta sa nevyhnete rôznym ponukám, číhajúcim na každom kroku. Nemáte ani minútu pokoja. Taxík, hodinky za 1 dolár, hašiš, ženy... Taxík vám ponúkajú bez ohľadu na to, či už máte snahu mesto opustiť, alebo ešte len prichádzate. Priskočí jeden taxikár, do piatich sekúnd druhý, ešte lacnejší a do desiatich sekúnd tretí, ktorý vás odvezie zo všetkých najlacnejšie na motorke. Ak nekúpite od pouličného predavača, ešte ste nevyhrali, nájde si vás o tri hodiny na opačnom konci mesta, jeden predavač obrazov ma takto zlomil, ale až na tretí krát. Z týchto končín je nemožné vrátiť sa bez umeleckých predmetov, batiky, sošiek z ebenového alebo santalového dreva. Hotelovú pláž stráži polícia, domorodci tam nesmú, ale spoza plota na vás celý deň vytrvalo pokrikujú a ponúkajú tovar. Neodídu skôr ako vy, majú obdivuhodnú vytrvalosť.
Už len také čriepky. Miestne trhovisko je iné, zhustenejšie ako naše trhoviská, všetko tovar je na zemi, vône aj pachy sú intenzívnejšie. Mäso môže byť, mierne povedané, dosť nepekné. Na európske hygienické štandarty zabudnite – spoluslováka napríklad úplne prešla chuť na večeru, keď pochopil, že v tej reštaurácii sa nachádzali toalety uprostred kuchyne. V reštauráciách pobehujú mačky – hostia im hádžu zvyšky potravy na zem, pod stôl. Nás bielych sa raz prišiel personál slušne spýtať, či nám nevadia mačky. Rýchlo sme sa naučili deliť sa s mačkami (vypĺznutými, nie takými peknými ako u nás). Psi sú tiež takí – nijakí. Give me money, give me money – pospevujú si 4-ročné dievčatká namiesto kola kola mlynského a natŕčajú ručičky. Uprostred hotelového vestibulu sa na zemi povaľuje rozstrapkaný, iskriaci kábel, každý oň zakopáva. Z autobusu sme videli v potoku kúpajúcu sa nahú mladú ženu – predstava o prudérnosti tejto krajiny bola týmto vážne naštrbená. Na odľahlej nudistickej pláži sme videli len domorodých mužov – hey mister, I make you massage – radšej rýchly čelom vzad, na oficiálnu, políciou stráženú pláž. Viete ako vyzerá vanilka? Veľmi približne – ako taká kratšia a tenšia cigara. Používa sa okrem iného na miešanie kávy, namiesto lyžičky, káva chytí jemnú, fajnovú príchuť. To čo poznáme u nás vanilku je často len syntetická náhrada – etylvanilín. Snáď každý domorodý muž fajčí, žiadne marlborky, ale klinčekové cigarety – tabak s prímesou drvených klinčekov. Po takej cigarete zostávajú sladké pery. Ryža 3-krát denne, to mi vyhovuje - kto nemá rád ryžu, má menší stravovací problém. Ryža s bambusovými výhonkami už na raňajky – pre mňa skvelé. Chlapík z hotelového personálu v podvečer obieha hotelové izby, pýta sa na ktorej posteli leží dáma, na jej posteľ ukladá kvietky, čo je spojené s neodmysliteľným bakšišom. Vlastne baksisom, veď š oni nevedia. A čudovali by ste sa čo všetko môže byť z bambusu – ploty, lešenia, vodovod, takmer čokoľvek.
Čo ma mrzí, nestihol som Jávu, kultúrne centrum Indonézie, s hlavným mestom Jakarta, s ďalšími veľkými mestami ako Yogyakarta, Surabaya, s najväčším buddhistickým komplexom sveta – Borobudur-om. Snáď nabudúce, ak nejaké nabudúce niekedy bude.
