Jaroslav Rumpli (1971) vstúpil do slovenskej literatúry románom Svet je trest (1999), príbehom slovenského au-paira, ktorý sa stará o telesne postihnutého Angličana. Prekvapujúco kvalitný debut, ktorý však zrejme neprenikol do povedomia širšej čitateľskej verejnosti. Nový román má v tomto smere asi lepšie šance, predstavuje ďalší posun vo vývine mladého premýšľavého autora.
Nomen omen... ako si predstavíte niekoho, koho jeho tvorca nazval Nulom? (ten Nula...) Ako normálneho pohodového človeka, tak trochu pesimistu, skeptika a mierneho cynika? Alebo ako lúzera a zakomplexovanca, ktorý zo svojich neúspechov obviňuje každého okrem seba? Á je správnejšie, nehodiace sa škrtáme: otázky života a smrti a ich tragickú dimenziu si Nula síce uvedomuje a odhaľuje aj množstvo skrytých súvislostí, ale netrápi sa nimi, veď sa rovnakou mierou týkajú všetkých. Dokonca nie je ani introvert: „Nad tým, že kus ich pekla nosím v sebe aj ja, som sa nezamýšľal. Vždy som si viac ako seba samého všímal svet okolo. Nepáčil sa mi. Nadával som naň. Smial som sa z neho. Pohŕdal som ním. Bál som sa ho. A utekal som pred ním do hôr." Nula je vlastne asi normálnejší ako napríklad ja, aj keď neviem, prečo práve so sebou by som ho mal porovnávať.
Pochopiteľne, knižka nezačína prvou kapitolou, ale nultou. Realita sa so sviežou ľahkosťou prelína s fikciou. Realitu predstavuje klasický chronologický a v podstate všedný, tuctový príbeh, začínajúci detstvom. Často sa zdôrazňuje, že sa vlastne zase nič podstatné neudialo... To je umenie - pútavo opísať ako sa nič pútavé nedeje. Sila výpovede nespočíva ani tak v samotnom deji, ako skôr v brilantných úvahách, myšlienkových pochodoch a prešpekulovaných, ale pritom prudko čitateľných, elegantných a vtipných vetných konštrukciách. Nemalá dávka koncentrovanej múdrosti. Nemáme v rukách žiadny manuál pre pesimistov a mrzúňov - aj keď aj takéto niečo ma v jednej chvíli napadlo. Myšlienka o akomsi novodobom Jozefovi Makovi - človekovi miliónovi sa mi zas pokúšala oprášiť v hlave jednu maturitnú otázku.
Na druhom svete, ktorý autor nazýva „ríšou mŕtvych", panuje takmer otrocké poňatie konečnej spravodlivosti v duchu oko za oko, zub za zub. V ríši mŕtvych, kde sa dejú veci z nečasu na nečas, kde občas nečas pokročí, kde hodiny nemajú číslice ani ručičky a kde sa dá zhlboka nadýchnuť vákua. A ešte oveľa science-fictionovejšie a osudovejšie veci sa budú diať: karneval nenarodených, stretnutie Hombreho s matkou - nastal čas na posmrtné výčitky (vlastne nečas...), pomsta nenarodeného... Žiadny pozemský čin nezostane bez následkov: príbeh kmotry líšky, zabitej kvôli kožušine, ktorú si dáma zaživa, „tam dole", hodila okolo krku. A toto všetko je tam, v ríši mŕtvych, len začiatok... Keď nečas pokročí, budete zízať ešte viac.
V mladosti hrá Nula v podpriemernej kapele - a vlastne mu vyhovuje, že kapela je mizerná a nikam nesmeruje. Jeho postoj k vlastnej športovej činnosti, ako aj k jej výsledkom a perspektívam, je veľmi podobný. Neskôr sa stáva kritickým k úrovni vysokoškolského štúdia a pochybovačným o jeho zmysle. Vzťah k vlastnej kariére v zamestnaní má takisto viac ako vlažný - vlastne sa o jeho zamestaní nedozvieme vôbec nič; musí nám stačiť, že do nejakej práce chodí, lepšie povedané musí chodiť a chodí tam nerád. (Nula nie je ambiciózny, nie je dravý, Nula je nepoužiteľný - v očiach niekoho, možno.) Naplnenie Nula nachádza až v rodinnom živote a v deťoch.
Osudovosť a jej filozofia prepracovaná až do dokonalosti - tieto vety znejú ako hotový manifest fatalizmu: „Nedá sa predsa zmeniť niečo, čo sa stalo, a už vôbec nič sa nedá robiť s tým, čo sa stane. Čo nie je, ani nemohlo byť. ..... A čo chcel vlastne básnik povedať tým, že vždy sa môže stať iba to, čo sa stane? Všetko."
Pravdepodobne sa nájdu kategórie čitateľov, ktorým sa knižka nebude páčiť: žeby chronickým, zarytým a nenapraviteľným optimistom? Chlieviky nechajme tak...
Nula býva smutný, ale nevyplakáva; veľa rozmýšľa o smrti, ale tragickosť života podáva bez sebaľútosti, naopak, povyšuje ju na všeobecný princíp. Ak sebaľútosť, tak všeobjímajúca...Viac ako na „ja" myslí v kategórii „my", prípadne „vy" alebo „oni". Viaceré kapitoly začínajú príjemnými, farbistými a originálnymi opismi prírody. Strieda sa „ja" a „on": niektoré kapitoly podáva rozprávač v tretej osobe, iné sám Nula v prvej osobe. Nuda nemá šancu vkročiť ani na zaslinený okraj stránky.
Záver: tlieskam a vyberám niekoľko krátkych úryvkov. Dúfam, že základe toho, že som vybral práve tieto pasáže, a ani na základe toho, čo som doteraz napísal, nevznikne u nikoho o tejto knižnej novinke skreslený dojem.
V uliciach veľkých miest bujnela revolúcia, v hlavách ľudí falošné nádeje. ... Občania podliehali eufórii a s ľahkovážnou pietou pochovávali zlú minulosť. Netušili, že nič nemôže dopadnúť horšie ako budúcnosť.
Ako zvyčajne, nič podstatné sa neudialo. Nula až na jediný víkend strávil celé prázdniny doma, hoci sa hranice republiky otvárali ako hnisavé rany.
V ľuďoch, v ktorých v živote stretáme, sa podvedome snažíme nachádzať kúsky samých seba. Tí, v ktorých ich nájdeme, sa stávajú našimi priateľmi. ..... Problémy väčšinou nastávajú až vtedy, keď sa stretnú opačné pohlavia.
Narodili sme sa do nepríjemnej istoty..... narodili sme sa tragicky. ..... pokračovali sme v zabíjaní času. Ani jedna z blondínok v bare k nám neprišla a nevyznala nám lásku. Brunetky boli ešte odmeranejšie, ani si nás nevšimli. ..... Na to, aby sme pochopili, že v skutočnosti nič nemá význam, sme boli ešte primladí.
Viac ako tretinu života ľudia strávia na miestach, kde sa necítia dobre. Školy, práca, nemocnice. ..... Napadlo mu, že pokiaľ nebol šťastný doteraz, odteraz to bude ešte ťažšie.
(život) Chaotická zmes nevýznamných udalostí, premrhaných šancí a nevyužitého času. ..... Ako sa dá v niečom, čomu ani trochu nerozumieme, pokračovať? A ako sa to dá, preboha, zavŕšiť?
Napriek tomu, že dni sa pomaly predlžovali a stúpala im teplota, zanechávajúc za sebou protivnú brečku, neprestávalo to Nulu nebaviť. (Bežný autor by asi povedal buď začínalo nebaviť alebo prestávalo baviť.) ..... stále musel chodiť do práce. Pohyb nebeských telies na tom nič nemohol zmeniť.
Z detí sa stávajú otcovia, z otcov dedovia a z dedov mŕtvoly. ..... Niekedy sa to prekrúti a mŕtvoly sa stanú už z detí. No a niekedy sa stane aj horšie a na chvíľu zomrie celý svet. To vtedy, keď odídu matky.
Starnete, starnete - a nič. Neprichádza veľká osudová láska, rozprávkové bohatstvo ani spasenie. Neprichádza pokoj, vyrovnanosť, nadhľad, múdrosť, prichádzajú leda tak choroby, strachy a žiale. Staré hriechy a chyby sa vám vracajú ako bumerang ..... Ste ihly v kope sena. Obyčajní ľudia. Miliardy. Väčšina z vás svoje životy ani nezačnete, nieto, aby ich dokončila. ..... Musíte žiť, hoci to neviete. ..... Zostane tu po vás len jazva v zemi a to, čo ste odovzdali deťom, ak sa vám nejaké podarí mať. Lebo aj s tým máte čoraz väčšie problémy. Jediné, čo má vraj zmysel, je láska, ale tá skutočná sa o väčšinu z vás ani neobtrie. ..... Neveríte, že systém je nastavený správne a funguje tak, ako má. Neveríte Bohu, lebo vás život bolí. ..... Máte možno trochu pravdy, celý svet je vo vás. Ale vy sami ste nuly, hoci sú vás miliardy. A to najhoršie ešte len máte pred sebou.
Jasná decembrová noc. Bola ako stvorená na milovanie a na to, aby sa zrodil život a s ním aj ďalšie umieranie. (!!! V tejto súvislosti sa umieranie obvykle nezvykne spomínať, však...)
O budúcnosti detí si myslel svoje. Ak sa aj narodia zdravé, nečaká ich nič, čo by stálo za potlesk. ..... Kým dospejú, prídu do kontaktu takmer so všetkými sračkami sveta, hoci aj budú žiť v mieri. Peniaze, médiá, módne trendy. Zvyšok obstará sám Satan. Kto by napríklad pred dvadsiatimi rokmi povedal, že pionieri budú brať drogy?
..... Nemal na výber. Stalo sa to, lebo sa to muselo stať. Nemohlo to byť iné. Kým to bola budúcnosť, nedalo sa s tým nič robiť. Teraz, keď už to bola minulosť, dalo sa to oplakať. Aspoň niečo.
Vedela, že najväčšia tragédia hlúpych ľudí je, že nevedia, že sú hlúpi.
Ilúzia o živote bola dokonalá. Podľahla jej absolútna väčšina premýšľajúcich bytostí. Považovali za samozrejmé, že sa narodili. Dýchali, pohybovali sa a snažili sa niečo dosiahnuť. Vedeli, že zomrú, no podvedome dúfali, že sa tomu vyhnú, ak zarobia veľa peňazí a ovládnu čo najväčší počet iných ľudí.
Najromantickejšie mesto na svete sa aj so svojimi vežami, katedrálami a múzeami vrátilo do šera. Na svoj veľký teroristický útok ešte len čakalo.
Ostré pero namierené do vlastných radov:
Všetci stretneme v živote aspoň jedného spisovateľa. Tomu sa nedá vyhnúť. Je ich ako maku, jeden horší ako druhý. Celé zástupy čudesných bytostí, väčšinou utrápených, v lepšom prípade ožratých. To, že trpia, považujú za svoju cnosť, neuvedomujúc si, že utrpenie samo osebe nemá zmysel. Vyjadrujú sa k veciam, o ktorých nemajú páru. Bľabocú o smrti. Čítajú knihy a rozumejú umeniu, preto sú výnimoční. Okrem toho, akí sú výnimoční, cítia už iba to, že sa im chce minimálne raz za deň srať. Píšu, pretože nevedia rozprávať. Píšu, pretože sa nevedia smiať. Píšu, pretože nevedia milovať. Píšu, lebo nevedia žiť. A keď nakoniec začnú písať závet, zistia, že doň nemajú čo dať.
Vydavateľstvo SLOVART, 2008.
To najhoršie, čo sa vraj môže spisovateľovi stať, je to, že sa raz stane maturitnou otázkou. Lenže my teraz už vieme, že ak sa Rumpli maturitnou otázkou nestane, tak sa ňou ani nemohol stať.
