Roger Waters, ktorý bol hlavne v druhej polovici 70. rokov vedúcou osobnosťou skupiny Pink Floyd, komponoval operu od roku 1990, celých 16 rokov, v spolupráci s francúzskym skladateľom Etiennom Roda-Gil-om. Roda-Gil sa bohužiaľ premiéry nedožil, v roku 2004 zomrel.
Opera v troch dejstvách stvárňuje skutočné historické udalosti, má nevyhnutný sociálny rozmer, a ako otáznik s výkričníkom vyznieva dilema, či je prípustné použitie násilia v mene vyšších cieľov. Francúzska revolúcia, spojená s veľkými ideálmi, veľkými slovami, ale aj odmietaním autorít a násilím, predstavuje v očiach niektorých zásadný dejinný zvrat, pre iných zas počiatok rozkladu spoločnosti a tradičných hodnôt - v každom prípade je to vďačná téma pre Watersa. „Ça Ira evokuje vášeň, vieru a šialenstvo tých čias, ktoré navždy zmenili povahu sveta," uvádza sa na obale CD.
Dielo sa skladá z množstva scén: Viedenská záhrada - 1765, Beprávie ľudí, Pád Bastilly, Pápežský dekrét, Kráľ utečenec, Poprava Louisa Capeta, Posledná noc Márie Antoinetty, Parížska komúna, Sloboda a ďalších. Zo spevákov sú na obale CD uvedení barytón Bryn Terfel, sopranistka Ying Huang a tenor Paul Groves. Z množstva vystupujúcich postáv spomeniem aspoň niektoré: Madame Antoine, Marie Therese, Ringmaster (uvádzač), Troublemaker (dalo by sa preložiť ako rebel), Revolutionary Priest (revolučný kazateľ), Kráľ, Kráľovná, Seržant, Miništrant. Striedajú sa operné hlasy (mužské, ženské, detské) s veľkolepými zbormi, nechýba ani detský zbor, pri ktorom si okamžite spomeniete na The Wall (slávny album Pink Floyd z roku 1979). Deti tu spievajú také vážne veci ako napr. Poor King Louis, you`ll soon be dead - nuž, je revolúcia.
Niektorí kritici kritikou nešetria a hovoria, že to ani nie je opera. Skôr by porovnávali napríklad s muzikálmi Andrew Llyod Webera. Tých, ktorí očakávajú rockovú hudbu, musím sklamať - rock to vôbec nie je, a nejde tu ani o spájanie rocku a klasiky - je to symfonická hudba s opernými spevmi - už tým sa okruh možných poslucháčov radikálne zužuje. „Pink Floyd takto ešte nikdy neznel (ale ani Puccini)," napísali The Times, „inšpirácia pochádza od Mahlera, Brahmsa, Prokofjeva, Verdiho, Donizettiho a Pucciniho." ..... „Árie sú skôr piesňami ako áriami. Crescendá sú v štýle Carla Orffa. ... Lenže celé dielo pripomína slona, ktorý sa pokúša vzlietnuť pomocou páru drobných krídiel," napísala La Repubblica. „Klasické prvky ako duetá, tercetá a kvartetá úplne chýbajú. Takéto prvky v opere byť musia! Ale vzhľadom na to, že ide o prvé klasické dielo Watersa, treba uznať, že to nie je až také zlé," píšu Süddeutsche Zeitung.
Nerozlúskli sme ešte, čo chce povedať názov. Ça Ira [čítaj: saira] vo francúzštine doslova znamená „pôjde to", ale v prenesenom zmysle môže vyjadrovať nádej. Do angličtiny sa prekladá ako „There is Hope" - je tu nádej, nádej existuje, ako chcete. Nádej a viera v lepšiu budúcnosť sú hlavným posolstvom diela.
„Roger Waters sa týmto pripojil k ďalším hviezdam rocku a popu - Paul McCartney takisto napísal orchestrálne a zborové dielo, Stewart Copeland z Police tiež, Elvis Costello takisto napísal operu... lenže rockoví fanúšikovia u muzikantov, ktorých obdivujú, ich klasické „dobrodružstvá" veľmi netolerujú - fanúšikovia Paula McCartneyho si obstarali jeho symfonické albumy asi len preto, že sú „kompletisti". Na predstavení zaspávali...," takto vidia veci New York Times.
„Floydológovia", ktorí sa kedysi zaoberali textami Pink Floydu, nemôžu neodhaliť textovú príbuznosť tejto opery - aj tu mohlo vyniknúť Watersovo textárske majstrovstvo, aj tu, pochopiteľne, poznačené miernou dávkou jeho typického cynizmu. A story of now, a story of then / A story of women, a story of men / A story of everything to come / Of everything under the sun... (Tak trochu Dark Side...) ... That the great and the small are equal after all (nepripomína vám to záver albumu The Final Cut?). Pre lyrikov a textofilov by sa našiel aj kompletný text. Tak ma napadá: angličtina je predsa krásny jazyk a je škoda, že je tak málo anglicky spievaných diel v klasickej hudbe minulých storočí.
Poďme na highlighty. Vlastne, vrcholných momentov je toľko, že radšej spomeniem len dve krátke pasáže zo skladby č. 12. Veľmi silná melódia! And so the loan sharks / Selling dreams in honeyed tones like skylarks / And rats who speak like cats of sacred rights / The sacred rights of the family (tu nadviaže na revolučného kazateľa soprán Marie Marianne, a bude to jeden z najsilnejších momentov celého diela) And all those brave souls both brave enough and crazy enough / To spill their blood for truth alone / That one or two ideas survive, always survive / Writ in blood on paving stones. A o pár desiatok sekúnd ďalej spievajú uvádzač, revolučný kazateľ a Marie Marianne: And on the street corners / The broadsheets all carry the usual story / A people dying to believe in some benign authority / To lead them down a road that`s paved with glory... Nádherné. Ešte jeden parádny bonus? Tak potom: "Help me cousin / Help me cousin Bourbon of Spain," srdcervúci spev kráľa v skladbe č. 20.
Niekedy sú pompézne zborové aranžmány použité tam, kde sú texty zdanlivo banálne, čo je dosť zaujímavý postup: We will smoke the pork on a fire of basilic alebo Silver, sugar, indigo. Záver prvého z dvoch CD tvorí Pápežský edikt (dekrét). Spevy a recitácie sa ponášajú na rímsko-katolícku omšu. Pápež vyhlasuje, že sloboda človeka a ľudské práva nie sú dobrý nápad, sloboda a ľudské práva sú hriechom: The Pope declares that i-i-i-i-i-i-i-i-i-i-it`s... a sin / People are sharing the apples / The Pope says Bless You but it`s still a sin. Žehnám vás, ale aj tak je to hriech.
Súčasťou väčšiny floydovských albumov bývali aj zvukové efekty, a predstavte si, sú aj v tejto opere - použité citlivo a s mierou, nie tak bombasticky ako kedysi na The Wall, miestami tvoria len sotva počuteľný podmaz symfonickej hudby. Spev vtákov ako na More alebo Ummagumme, škripot dvier, krochkanie prasaťa, výstrel, tikot hodín, cválajúce kone, škrtanie zápalkou skoro ako pri psychedelických raňajkách na Atom Heart Mother. A aj niečo nové a strašné: zvuk gilotíny, dokresľujúci scénu popravy kráľa Ľudovíta.
Malá ochutnávka diela z youtube.com:
Takisto sa dá nájsť predohra Overture, skladba o Parížskej komúne Vive la Commune de Paris alebo rozhovor s Watersom.
Nemusíme riešiť otázku, či to je opera alebo nie - podstatný je zážitok, ktorý toto dielo s pôsobivými melódiami a úžasnými zborovými spevmi sústredenému poslucháčovi môže poskytnúť. Z času na čas si dielo určite pripomeniem, a ani zďaleka nie preto, že by som bol nejaký „kompletista".
... equality, fraternity and not just in the afterlife. Sloboda, rovnosť, bratstvo, a nie až v posmrtnom živote. Asi najpôsobivejšie je, ak niečo takéto spievajú decká.
