Žiadny denný rozkaz č. X, ako kedysi na lyžiarskom zájazde... pravidlo č. 1 znie, že všetci si tykáme, bez ohľadu na vek a čokoľvek iné. Deň začína skorým budíčkom krátko po šiestej, za zvukov zobcovej flauty, a cvičením pozdrav slnku (surya namaskar). Cesta od chatiek k cvičisku vedie cez vysokú trávu plnú šťavnatej rannej rosy. Bosými nohami. Odvtedy moje dni začínajú podobne aj doma, len neskôr, bez flauty a bez pozdravu, ale dotyky rannej rosy bosými nohami nesmú chýbať, príjemný začiatok dňa, o pol centimetra bližšie k prírode. Ortodoxní a cvičitelia chodia bosí vždy a všade, vrátane ošumelého linolea v jedálni. Raňajky – káva melta, bylinkový čaj, čosi k tomu, obvykle nejaké kašičky, ešte pred tým hygienické očistné procedúry.
Môj vzťah k joge, presnejšie k hatha-joge je veľmi pozitívny, pokladám ju za vynikajúce psycho-fyzické cvičenie, ktoré pri minimálnej námahe a bez jedinej kvapky potu prináša pokoj, relax a rozvíja celé telo, primerane aj svaly (snáď okrem svalov ramien), priaznivo pôsobí na vnútorné orgány. Cvičenia sú pomalé, nenásilné, v súlade s pomalým a hlbokým dýchaním, striedané relaxáciou. Najlepšie je jogu kombinovať s rekreačným športovaním. Hatha-joga zahŕňa telesné cvičenia - prípravné cvičenia a jogové polohy - ásány, relaxáciu, dychové cvičenia (pranayama) a hygienické očistné procedúry. Rôzne spolky zvyknú nazývať jogou niečo celkom iné – meditáciu bez telesných cvičení, prípadne kult majstra (guru); na tomto sústredení v žiadnom prípade nešlo o žiadny z takýchto smerov. Kritici jogy zvyknú zdôrazňovať jej hinduistické pozadie, čo ale nie je celkom pravda – joga je niekoľko tisíc rokov stará filozofia a metóda, staršia ako hinduizmus a všetky ostatné svetové náboženstvá, vyvíjala sa v Indii, v neskorších obdobiach paralelne s hinduizmom. Joga nie je náboženstvo.
S Luciou sme chvíľu chodili na „mestský“ kurz v rozsahu 1,5 hodiny týždenne. Hatha-joga v zmysle ako uvádzam vyššie. V duchu hesla jedného nášho známeho cvičiteľa: „menej filozofovať a viac cvičiť“. Takže neriešime, či veríme alebo neveríme v reinkarnáciu (tu by sa možno hodil výrok známeho indického jogína: „kto sa zaoberá tým čo bude po smrti, ten už zomiera“). Joga odporúča vegetariánsku stravu (pripúšťa aj konzumáciu mliečnych výrobkov). Je vhodné takéto stravovanie vyskúšať, aspoň počas sústredenia, keď už pre nič iné, tak preto, že účinky cvičení sa tak dajú lepšie precítiť. Na mestskom kurze sme mali najradšej dlhé a hlboké relaxácie. Býval v piatok večer, vynikajúca relaxácia po náročnom pracovnom týždni, lepšia ako zafajčené puby.
Ranné očistné procedúry vyzerajú na pohľad nepekne. Z futbalovej bránky visia gumené hadičky, napájané z hrnca so slanou vodou. Prieplach nosa – každú nosnú dierku osobitne – vrele odporúčam, ale treba to robiť jemne, nie násilne, násilným postupom sa dá dopracovať až k operácii nosových dutín. Niektorí usilovne posúvajú pás z gázy až do hrdla, milimeter po milimetri, a potom ho jediným pohybom vytiahnu von. Ďalšia metóda: vypiť nalačno väčšie množstvo slanej vody a potom vyvrátiť – toto som potom ukazoval celej krčmovej partii na fotke – úžasne sa na tom zabávali: „tak to je pakáreň, za čo tam platíte, ani nažrať vám poriadne nedajú, a ešte tam nalačno grcať do trávy, no super dovolenka, za tie prachy“... uvádzam niektoré z krčmových reakcií na jogové sústredenie.
Podčiarknuté a zrátané, vychádza niekoľko hodín cvičenia denne, čo je dosť, ale veď neprišli sme sem hrať mariáš... po obede je 2-hodinová siesta (ktorú využívam na súkromné varenie poriadnej kávy – moja takmer jediná závislosť), najlepšie príde potom – dlhá asi 40-minútová relaxácia v ľahu na chrbte, so zavretými očami, s postupným detailným uvoľňovaním jednotlivých svalov a partií tela, za sprievodu živej hudby. Samozrejme sitár, ostatné indické nástroje pomenovať neviem, a trochu ma mrzí, že ak nechcem relaxáciu prerušiť (čo by bola škoda), neuvidím ako sa na tých nástrojoch hrá. Večer býva prednáška, napr. o histórii jogy v bývalom Česko-Slovensku (začala sa šíriť už v 70. rokoch, ako jeden z prvých novodobých východných vplyvov na našu kultúru, popri japonskom karate a džude, vtedajším režimom prekvapivo dosť tolerovaná, hoci niekedy sa musela maskovať ako zdravotná gymnastika). Pred večierkou (fakt pakáreň!) zahrá hudobník na husliach uspávanku, čo väčšina z nás nezažila ani v detstve. Analýzu vzťahov prenechajme radšej Lucii, to je iná psychologička ako ja.
Kam si ma to zobral, to je tu fašistický režim, ani sa tu nemám s kým baviť, tu nie je nikto normálny... tvrdosť Luciiných hodnotení situácie ma prekvapuje. Program je skutočne intenzívny, cvičení možno až priveľa, ale predsa nikto nič nemusí. Niektoré vynechávame. Podľa Lucie sa tu každý pretvaruje, dokonca aj polohy, ktoré im slabá ohybnosť nedovoľuje zaujať, predstierajú za cenu násilia voči sebe samému. V Luciinej paľbe kritiky sa ocitá aj (podľa nej) otrasná strava, z ktorej je neustále hladná ... a tak na štvrtý deň vyráža do neďalekej dediny, kde sa snaží riešiť situáciu a rastúcu chuť na mäsové výrobky búchaním na zatvorené mäsiarstvo... ale bez väčších úspechov, pretože do tejto dedinky sa všetky potraviny dovážajú na princípe objednávok na týždeň vopred. Táto historka má potom u krčmovej partie ešte väčší úspech ako šanprakšalány – očistné procedúry. Jediná normálna osoba, chvália Luciu, medzi 100 bláznami, medzi ktorých radia pochopiteľne aj mňa.
Mne, mizernému psychológovi, sa nakoniec tiež podarí čosi odhaliť – raz v noci som nemohol spať, tých relaxácií bolo asi priveľa – objavil som jednu nočnú partiu v telocvični ako bubnujú na etnických bubnoch a spievajú mantry, a inú partiu tráviacu nočné hodiny málo exotickým spôsobom, pri fľaši slivovice. Fakultatívny výlet niektorí hneď zneužili a rozkázali si poriadny bravčový rezeň... no možno po poriadnom rezni bude návrat k ovseným vločkám ľahší. Prostredie zdá sa značne neerotické (asi tak ako som to kedysi čítal v knihe od dr. Plzáka o trampských a vodáckych partiách), ale minimálne jedna cvičenka do tohto obrazu veľmi nezapadá – jej cvičebný úbor tvoria šortky, ktoré sú skôr tangáčmi ako šortkami. Zvláštne je aj sedieť 2 hodiny na zemi v tureckom sede (alebo tí vyspelejší v lotosovom – viď obr.) a pritom pozerať na prezentáciu z notebooka. (Obrázok je prebratý z tejto francúzskej stránky). Dve mladé bruselčanky majú životný zážitok – prvýkrát v živote spali vonku, prikryté len nočnou oblohou a spacákom.
Posledná noc je najmenej disciplinovaná, v nacvičených scénkach si z celej jogy robíme dobrú srandu, diskotéka je v štýle India/ethno/world music, švédske stoly sú prísne vegetariánske. Končí sa jedna vydarená akcia. Lucia sa teší domov, lúčenia a objatia nemajú konca-kraja.
Keď sa Lucia dobúchala do toho mäsiarstva, tvárili sa celkom súcitne (aha, to vy ste tam od „tých“, aha...). Zrejme to nebolo prvýkrát čo niekto od „tých“ búchal na zatvorené mäsiarstvo.
