Štverali sme sa raz s Pycom hore Jaskovým radom, na bicykloch, že vybehneme hore na Kamzík, trošku trénovať v kopcoch. Štandartná bratislavská zápcha, autá s katalyzátormi (či bez) čmudili a smrdeli, na každom metri postávali a Pyco sa začal sťažovať (ako chorá vrana), že je to príšerné, nedýchateľné, že sa dusí, bolí ho hlava. „Je to fakt príšerné,“ čiastočne mu pritakávam, „ale je to veľmi podobné ako v sobotu večer v Irishi.“ „Neexistuje, toto je 1000x horšie.“ „E-e,“ trvám na svojom, „je to podobné, dokonca toto ešte stále nedosahuje brutálnosť nahúleného Irishu.“ V jednom prípade CO2, CO a NOx, v druhom nikotín a decht, ale symptómy sa mi zdajú podobné.
V nemom zúfalstve som si kúpil miestenku na IC-čko do fajčiarskeho vagóna. Iná nebola. Radšej som mal zostať v Poprade trénovať činnosti bezprízorných osôb. Trošku ma v prvých momentoch utešovalo, že vedľa mňa je prázdne sedadlo, ale to sa ukázalo ako planá útecha. Nielenže v tom vagóne všetci hulili jednu od druhej (vlastne, na to ten vagón je...), ale navyše prichádzali fajčiari z celého dlhočizného vlaku si pofajčiť, pochopiteľne na to jediné voľné sedadlo, s na-prvý-pohľad-nevinnou otázkou „Môžem si prisadnúť?“ alebo už menej nevinnou „Môžem si pri vás pofajčiť?“ Vtedy, pri márnom hľadaní masochistického zaľúbenia v pasívnom priotravovaní krvného obehu, ma napadol aj novotvar „Môžem si k vám prifajčiť?“ Možno sa novotvar medzitým v týchto vagónoch aj ujal, ale nemám akosi chuť si to overovať. A dýchacích masiek stačilo na brannej výchove. (Kto si ešte pamätá takú zrúdnosť? V podstate len tie ukradnuté žebradlá za niečo stáli. Ako vhodný podklad pod tie správne Jump In The Fire nášivky).
Taký menší konfliktík s kolegyňou. Inak fajn baba. Inak. Požiadal som ju, aby láskavo nefajčila v našej kancloške, ale vo fajčiarskom kútiku na chodbe. Bránila sa tým, že je závislá, teda chorá osoba a že za to nemôže, a mne nezostáva nič iné, iba ustúpiť. „A keď ideš na diskotéku, tam ti to nevadí, že?“ Ďalší úžasný argument, porovnávať pracovisko s barom... Nechcel som byť „múdrejší“ (taký, ktorý ustúpi), a tak sa našlo neštandartné urazené riešenie. Vo fajčiarskom kútiku začala tráviť väčšinu času, aj so svojimi papiermi, euro-obalmi, šanónmi, zošívačkami, dierovačmi, notebookom, odlakovačom, DECT telefónom a kolegiálnou urazenosťou.
A kto ustúpil na firemnej akcii, kde ako 12 apoštolov sedelo 10 nefajčiarov a 2 fajčiari? Podľa toho, či najvyšší šéf bol príslušníkom väčšiny alebo menšiny, však, takže smola, väčšina sa prispôsobila 16,66%-nej menšine. A bylo jim to málo: pretože v čase večere platil v celom podniku nefajčiarsky režim, začali u personálu lobovať v prospech výnimky, potrebu ktorej zdôvodňovali celkom infantilnými, nekonečne trapnými „argumentmi“, a že vraj top-manažéri... v tejto chvíli evokujúci skôr bľabotajúceho Cupera. ...A niekto si ešte špeciálne potrpí na to, aby privolaný taxík bol fajčiar, aj keď celá jeho cesta taxíkom trvá 4,5 minúty.
Raz na našej pracovnej tour de Slovaquie bolo ešte príšernejšie. So 4 tuhými fajčiarmi v aute, v zime, a to ešte bránili ľubovoľne krátkemu otváraniu okna. Želal som si, aby boli simultánne tuhí, ale v inom zmysle. Ak začnem stopovať, možno natrafím dobre... Horšie ako s klimatizačnými magormi ... to budú asi tí, ktorí sa v týchto dňoch tešia - namiesto jari – na novú klimatizačnú sezónu.
V tzv. vyspelých krajinách počet fajčiarov klesá. A u nás stúpa, aspoň v niektorých vekových a iných kategóriách. „Predsa všetci mladí fajčia,“ vysvetľuje mi situáciu mladý kolega (20), a čuduje sa čomu sa vôbec čudujem. Keď tak idem okolo skupiny dnešných stredoškoláčok, nestačím sa diviť. Ani neviem, čomu sa viac diviť, či tomu, že tuším skoro všetky fajčia, alebo tomu, že v 80. rokoch ani jedna z našej triedy nefajčila. My chalani sme ale ošľahanosť kaviarenskými ventilátormi pokladali za nutnú podmienku konvergencie, a vonku... zvykli sme odhodiť tie naše žebradlá, obsadiť lavičku a fajčiť sparty a 3m štvorcové asfaltu čo najhustejšie zaplniť pľuvancami; a presne toto dnes predvádzajú 15-ročné čakateľky na autobus, jasné, že každé tretie emancipované slovo je p,k a j; a jeden chracheľ emancipovane pristál len 10 cm od mojej topánky.
Skúste si predstaviť takú staromódnu kaviareň, v nejakom hoteli Grand... nejakých vymotýlikovaných čašníkov – prostredie pre mňa málo inšpirujúce, ale čo bolo fajn: plafón 8 metrov vysoko, obrovské ventilátory, vcelku dýchateľno... a dnes? Nadrbú pub do každej kutice, zastrčenej, nevetranej, vysokej 1,8 m... myslím si, že príslušné orgány by nemali povoliť zriadenie fajčiarskeho podniku tam, kde nie je zabezpečená vyhovujúca ventilácia. Lenže fajčiarom tá brutálna koncentrácia, zdá sa, nevadí... a kde niet žalobcu... a nefajčiari môžu zostať doma, alebo hľadať posledné nefajčiarske cukrárne – vymierajúci druh.
Spolužitie s fajčiarkou zas nemusí byť celkom bezvýchodiskové, pokiaľ rešpektuje, že jediný fajčiarsky kútik v byte je balkón, čo platí nezávisle od vonkajšej teploty. A v jednom zadnom dvore... alebo dokonca v zastrčenom zákutí cintorína... zvykla kolovať cigareta... ups, to nebol tabak, to sem nepatrí. A dnes: z trojice pohoda, klídek, tabáček mi stačí ľubovoľná kombinácia prvých dvoch.
Jedna z báb, o ktorých som písal v starom článku o zoznamke, už v prvom telefonáte nenápadne naznačovala, aby som sa ju nepokúšal zatiahnuť niekam, kde si nebude môcť zapáliť. Hneď bolo jasné, že si budeme rozumieť... slovenčina na toto nemá vhodný predbudúci čas, ale v angličtine by sa toto dalo vyjadriť nejakým tým we will have been... tak to som mu teda dal, tomu anglickému gramatikovi.
Keď sa vrátim z príšerne nahúleného miesta, chytá ma seriózna nespavosť (to sú tie „osviežujúce“ účinky nikotínu) a cítim nutkanie vymeniť kožu za čistú, prevetrať pľúca aspoň štvrťmaratónom a prefajčené handry vyvesiť na dvor. Dajú sa vyvetrať vlastne len vtedy, ak fúka aspoň mierny vietor. Ak je bezvetrie a hmla, výsledkom je len zažratá špina.
Írsky zákon v slovenských pomeroch. Čo by sa stalo? Podniky by sa dočasne vyprázdnili... možno by to vyzeralo, ako keby fajčiari boli spoločenskejší ľudia ako nefajčiari... a časom by sa návštevnosť vrátila do starých koľají, len ulice by lemovali rady, zástupy a zhluky návštevníkov pubov počas fajčpaúz. Najviac mi je ľúto tých, ktorí sú možno v tom prostredí menšine, ale sú tam a nemajú na výber. Nefajčiarskeho pesonálu nahúlených podnikov. Aj ich by ochránil taký írsky, a už aj taliansky a škótsky zákon.
Viem aké nedostatky budú vytknuté, keď navrhnem čajovňu. Nefajčí sa a nemajú tam pivo.
