Malá je nezbedná, nepokojná, pažravá. Žranicu pýta neúvnavným hlasným mravčaním, von sa pýta neúvnavným hlasným mravčaním, do náručia človeka sa pýta neúvnavným hlasným mravčaním. Rada sa cicúška. Vždy keď okolo mňa prebehne, zamravčí. Pozdraví. Veľká sa hlasovo neprejavuje skoro nikdy. Má nekonečnú trpezlivosť. Pri prázdnej mištičke vydrží ticho čakať nekonečne dlho, nenalieha. Keď sa pýta von, takisto, pred zatvorenými dverami ticho sedí dokedy treba. Skôr ako začne žrať, najprv zaďakuje. (?) Na chvíľu sa postaví na zadné, potom predné laby nechá padnúť na zem a pri tom vyhrbí chrbát. Presnejšie to nedokážem opísať, ale je to gesto plné radosti a vďačnosti. Robí to aj pri prvom rannom stretnutí so mnou, a niekedy len tak, spontánne. Inak sa ale cicúška nerada. Toto je jeden z mála spôsobov cicúškania, ktorý pripúšťa.
Malá je výborný lovec. Veľká mizerný, tej sa loviť nechce. Malá je domácky založená, neodíde ďalej ako do susednej záhrady. Veľká potrebuje podstatne väčší revír, aj keď neloví. Občas sa úplne stratí, na 3-4 dni, aj na celý týždeň. Vtedy hovoríme, že išla na Rodos. Viem, že sa vráti. Malá sa cudzích ľudí, návštev bojí, schováva sa pod posteľ, veľká sa vôbec nikoho nebojí.
Veľká niekedy malú umýva, vylizuje, ale naopak nikdy. Aj sa pobijú, zápas iba chvíľami vyzerá ako rovnocenný, ale chvíľami malá cúva, ustupuje, má pred mamou rešpekt. Keď sa veľká stratí, malá smúti, mravčí, hľadá ju, odmieta žrať. Skrátka mamičkin maznáčik. Zatúlal sa raz k nám malý kocúrik. Veľká ho rýchlo prijala ako svojho, ale malá nie. Zazerala, vrčala, žiarlila, a nikdy sa k nemu ani nepriblížila bližšie ako bola ochranná vzdialenosť pred cudzím kocúrím elementom. Čo nemám zmapované, je ich správanie k dospelým kocúrom, a tak neviem, či aj v tom sú odlišné.
Korene odlišností spočívajú, myslím si, v ich mačacom detstve. Veľká bola kedysi zatúlaným, vyhladovaným mačaťom – sirotou. Nebol to pre ňu zlý výber, zatúlať sa práve k nám. Malá bola od narodenia hýčkaná a rozmaznávaná, veľkou mačkou aj ľuďmi.
Je evidentné, že aj u zvierat sa vyskytujú povahové odlišnosti, podobné tým ľudským. Stačí mať 3 sliepky, a už je dosť pravdepodobné, že jednu z nich budú ostatné dve mlátiť, ani nažrať sa ju chuderu nenechajú. Sú rôzne názory na to (skôr špekulácie), či aj zvieratá majú dušu. Pre niektorých sú to len nerozumné, takmer neživé tvory, pre iných bytosti s dušou – práve tak ako ľudia, a počul som už aj takúto haluz: že zvieratá majú kdesi v „nebi“ iba akúsi kolektívnu, a nie individuálnu dušu... Tak toto sa mi teda vôbec nepozdáva. Už aj preto, že sú povahovo odlišné, každé zviera je svojrázna individualita. Sú aj takí, ktorí sa zaoberajú myšlienkou, či sa v posmrtnom živote stretnú so svojím obľúbeným domácim miláčikom. Teda, až takými haluzami sa ja nezaoberám.
Foto je ilustračné, to tam nie sú moje cice.
