K našej lipe vedie cestička, rovná, ľahká a krátka, miesto je 1000x dostupnejšie ako najbližší chlórovaný aquapark. Myšlienku, že do lesa treba chodiť kvôli energii, a že úplné terno je objať strom, som prvýkrát počul od mojej bývalej. Jedna z vecí, za ktoré som jej vďačný. Toto sa celkom vymyká z jej defaultného videnia sveta, kde top hodnotami sa zdali byť peniaze, konzum, kariéra a úspech. Pravdivejšie povedané: môjho videnia jej videnia sveta. The of the. Zabudnite na čierno-biele svety, zabudnite na čierno-bielych ľudí.
Skutočný les - ak dnes ešte sú niekde skutočné nefalšované lesy - je ďaleko, ale jedna oáza v nevábnej mestskej džungli, jeden atóm lesa rastie rovno pod našimi oknami. Ako dobre. Posedieť, zrelaxovať myseľ, myšlienky lipa učeše, skrotí, ako pri nejakom druhu pasívnej meditácie. Ak predtým nepekné myšlienky a negatívne emócie bodali ako roj rozzúrených včiel, teraz si neškodne bzučia kdesi v diaľke. Neodleteli do celkom inej dimenzie, ale už ani nepichajú, nebolia.
Tvár vystavená severozápadnému vetru. Pohladí, osvieži a nesie informácie, prináša telepatické správy. O ľuďoch, ktorý nemajú čas spomaliť svoje súkromné šialenstvá. O civilizácii, ktorá sa spupne vyvyšuje nad mocnú prírodu. O sebazničujúcom človeku - zvierati. Vytrhnutom z koreňov. O spriaznených dušiach, ktoré niekde žijú, ďaleko či blízko. O všestrannom a hlbokom úpadku. O schizoidnom človeku 21. storočia. O chorej, bezduchej konzumnej spoločnosti, ktorá piští po duchovnej obnove. O stredne unavených koňoch. O nahých čarodejniciach, tancujúcich okolo ohňa, ktoré možno niekde existujú (čo ma to napadá?). A predovšetkým o nádeji, ktorá ešte nestihla zomrieť. Tam „hore“ večný duch hniezdi.
Ako žijú susedia? Viem o nich kadečo, „vďaka“ tenkým stenám, vďaka slabej zvukovej izolácii. Sú ešte mladí, bohatí a zdraví, ale ich životy sa zdajú byť príšerne jednotvárne. A pritom sa asi nikdy sa poriadne nevyspia. Pozerajú každé správy, aké existujú. Deň pravdepodobne nezačínajú rozcvičkou, ani modlitbou, ani meditáciou, ani milovaním, ani vítaním slnka. Začínajú presne o tom istom čase, presne tými istými teleránovými správami. Ich deň pravdepodobne nekončí uspávankou, ani modlitbou, ani meditáciou, ani sexom, ani hrnčekom medovkového čaju, ani prechádzkou, ani pozdravom mesiacu. Ich oltárom je domáce kino s projekčnou televíziou. Neskoré večerné hodiny sú pre nich časom ideálnym na riešenie problémov (neustále majú nejaké problémy), ostrejšie či menej ostré hádky. Ale teraz práve sledujú striedavo dve dôležité udalosti - hádku dvoch aktérov jednej reality show a excesy jednej z aktérok druhej reality show, ktorej 50x zdôrazňované posolstvo národu je o tom aká je strašne strašne nadržaná. Videl som aj ja, ale už ma to ťahá tam oproti, pod lipu. Pár minút stačí, potme si môžem dovoliť ju aj objať (cez deň mám ešte zábrany verejne objímať strom), vrátim sa znovuzrodený, už nie k pohádaným ani k nadržaným - TV už ani nezapínam, možno ešte malý kukuč, čo robia priatelia na nete. Napríklad aj vy.
Nie všetky stromy majú rovnako silné pôsobenie. Podľa článku, ktorý som kedysi čítal a už neviem nájsť, medzi tie s najsilnejšou energiou (?), medzi tie s blahodarným pôsobením na človeka patrí práve lipa, ako aj gaštan, dub a ďalšie. Lipa bola posvätným stromom našich predkov starých Slovanov. V nedávnych storočiach bolo zvykom stavať hostince práve pod spomínanými stromami, určite nie bezdôvodne - hoci krčmy ťažko možno zaradiť medzi kultové miesta - kultové možno, ale duchovne povznášajúce už menej. Ovocné stromy, bohužiaľ, väčšinou nemajú silnú energiu. Článok o liečivej energii stromov je z časopisu Harmónia. Nemusíme byť práve záujemcami o šamanizmus, ale nechať pôsobiť prírodné sily môžeme, sú nesebecké, sú tu pre nás. Stromy môžu pomôcť aj zmierňovať následky pôsobenia elektrosmogu z počítačov, televízorov, mobilov. Posledný link vedie ku knižke Energia izbových rastlín.
Občas sa zdržiavam na vidieku. V dedine je pred mnohými domami lavička. Len zriedkavo vidím na takej lavičke sedieť človeka mladšieho ako 80 rokov. Tí sedávajú v súkromí, alebo v izolácii, vo dvoroch za nepriehľadnými plotmi. Možno nechcú, aby sa im okoloidúci predpotopne prihovárali spôsobom „sedíte, sused, sedíte?“ Kto by sa im už dnes vedel takto prihovoriť? Niekedy rozmýšľam, či niektorí ľudia na vidieku nežijú v ešte väčšej vzájomnej izolácii ako tí mestskí. Starý svet našich predkov je mŕtvy, niekedy mi príde ľúto, ten starý svet, drsný, pomalý, bezčasový, insitný, ospalý, svet tvrdých a jasných pravidiel - dávno mŕtvy svet.
Mali sme minule dlhú pracovnú (lepšie povedané workaholickú) poradu, ktorá sa pretiahla do neskorých večerných (lepšie povedané nočných) hodín. Na to tam predsa sme, za to nás platia, aby sme veľa a rýchlo pracovali. Nielen veľa, ale aj rýchlo, nielen rýchlo, ale aj veľa. Čo by sme aj doma robili. Čumeli na reality show, alebo sedeli pod nejakým stromom? Bol som taký unavený, že od únavy som sa vliekol domov ako slimák, tempom niekoľkonásobne spomaleným. Všetko zlé je na niečo dobré, vlastne som nechtiac objavil novú relaxačnú metódu. Skutočne to pomáha, občas sa vykašlite na rýchle crazy tempo okolitého sveta, keď budete hoci len stredne unavení, a rapídne (t.j. rýchlo) spomaľte. Vlečte sa tak niekoľko stoviek metrov.
Jedného človeka neskutočne obdivujem. Je už starý, chorý, chodí s barlami, celý zhrbený. Každý deň ho vidím absolvovať tú istú trasu. Neviem, či musí, alebo nemusí, či si sám vyrába prekážky, ktoré s obrovskou námahou prekonáva. Jeho trasa má možno 200 metrov, a jeho tempo je také slimačie, že prísť do cieľa mu trvá možno tri hodiny. Mrazí ma až kostiach, keď ho vidím prechádzať cez štvorprúdovú asfaltku. Len prejsť cez cestu mu trvá pekných pár minút. Možno samotná cesta je preňho cieľom.
O môj strom zatiaľ veľký záujem nie je. Feťáci tam vysedávajú z celkom iných dôvodov ako ja. Možno raz záujem bude. Najväčšie zmeny prichádzajú pomaly, možno raz budeme nútení zaviesť systém časeniek. Uplynuli tisíce rokov, a v podstate sa nič nezmenilo - potrebujeme kultové miesta, potrebujeme rituály. Tento strom nie je pre mňa až také kultové miesto - také mám inde, ďaleko od domu, toto je také skôr z-núdze-cnosť-rušné-mestské-kultové-miesto. Taká otázočka - čo je pre vás kultovým miestom, čo je pre vás rituálom?
A keď sa budete lúčiť so svojím stromom, nezabudnite sa mu v duchu poďakovať.
