Prvé dojmy z ostrovnej krajiny sa nám snažila sprostredkovať drzá ostrovná sychravosť, spomalená jazda v najľavejšom pruhu preplnenej diaľnice, červeno-tehlový internát celkom nepodobný bratislavským átriákom, a nevľúdne nedeľné popoludnie s jeho zákonom stanovenými zavretými pubmi (day 1 a takéto dokonalé sklamanie). Viacerí z nás sa vôbec prvýkrát dostali do intímneho kontaktu s mikrovlnkou (vecou, ktorá nie pre každého bola výnosom z 1. kola kupónovej privatizácie) a s bankomatom. Pravým brit-šokom sú kúpeľňové kohútiky. V UK prežívajúci vedia a zvykajú si – (oh, shit) teplá so studenou sa nedá miešať, takže... pokus opláchnuť sa vlažnou je odsúdený na smiešno-rýchle kmitavé pohyby do misiek spojených dlaní. A túto záležitosť britský kolonializmus exportoval všade kam sa pohol. Návštevníci klokanieho kontinentu možno potvrdia.
V porovnaní s átriákmi mi tu budú chýbať aj neskoro-večerné pod-rúškom-tmy-potulky po balkónoch, ale room No. 6 (bolo nás zo Slovenska 6) je nadštardartná jednotka, a cez veľkonočné bank holidays (možno) príde 300 km vzdialená au-pairka. Aj keď Sandra odporúča opačné, rytierske postupy... je tu nádej, že pokračujúca vášeň zavíta na No. 6. Kuchynskú atmosféru dokresľuje žlto-ružový plagát Chumbawamby a s personálom vedieme permanentný boj o zmenu štandartného nastavenia vykurovania zo 16°C na 23°C. Šestica zhýčkaných stredoeurópanov boj nakoniec vyhráva za cenu plytvania energie, nezaplatenia nadspotreby a zvýšenia príspevku Británie ku globálnemu otepľovaniu a klimatickým zmenám. Kuchyňa má pre nás okrem stravovacej, termoregulačnej a podpaľačskej funkcie aj funkciu spoločenskú, watching TV a hlavne funkciu hlavnej žúrovne.
„A kto vám to financuje?“ Častá otázka miestnych... na ktorú sme si nacvičili odpoveď „vy, z vašich daní.“ Britská vláda sa rozhodla prostredníctvom fondu podporiť transformačný proces v post-socialistických krajinách, a zárukou úspešnosti tohto procesu sme mali byť aj my, po absolvovaní tohto semestra schopní myslieť trhovo, marketingovo a manažérsky ... boli časy, boli, aj libra za 44 Sk... „run your own business“... predmety typu taký management a onaký management... the right time, the right place, the right product... s obľubou nám rozprávali o predchádzajúcej skupine študentov z Kazachstanu, ktorí snáď ani do konca stáže nepochopili, že vysoká životná úroveň,či plné obchody nie sú výlučnou zásluhou politiky vlády... Klasickú školskú tabuľu a prášiacu kriedu tu už šupli do múzea... ale čo je ale dôležitejšie: iný typ vzťahu medzi študentami a pedagógmi, napriek povestnému britskému konzervativizmu neformálnejší, menej autoritatívny a viac partnerský, okrem iného študenti oslovujú pedagógov krstnými menami – u nás neslýchaná vec. Britskí študenti takisto nepoznali oblekový dress-code na skúškach, nehovoriac už o dôraze na kreatívne prístupy na úkor bezduchého memorovania. Kiež by sa naše vysoké školstvo odvtedy posunulo týmito smermi – som už dávno z kola von, ale dosť pochybujem, že sa tak stalo. Samozrejme, ako všade, aj u britských pedagógov sú zreteľné individuálne rozdiely, čo sa týka úrovne vedomostí, pedagogických schopností a prístupu k študentom.
Nevľúdne nedeľné prijatie mali vyžehliť pondelkové večerné puby... a toto je už čo?! ... pivo typu „ale“, najlacnejšie, celkom teplé, bez akejkoľvek peny a bubliniek, hrôza... ale možno si na mňa zvykneš, časom mi celkom zachutilo. Útulne vyčačkané anglické puby, že im tú hromadu čačiek nikto nepokradne, kua... naša prvá post-socialistická myšlienka. Školská kyslá keňská káva gratis viacnásobne konzumovaná počas breakov mi začala robiť serióznu nespavosť... až na medium strong tabletkách som konečne pochopil, že potoky kávy a ružový spánok nie sú práve najlepší partneri. Slávna anglická kuchyňa... jediná skúsenosť s typicky anglickým jedlom, nespomínam si na názov, veľmi, ale veľmi vzdialene pripomínajúce vyprážaný syr, teda ničím ma neoslovilo, a zo všetkého najmenej chuťou... jedlé veci sa našťastie dali nájsť, v Indian take-away, a obrovské plnené pečené zemiaky v búdach uprostred námestí (až po rokoch som sa dopátral k významu slova coleslaw), a „do nature a favour, go vegetarian“ bufet ma začal najviac lákať ponukou, menej už cenami. Skúste obliať nejakého týpka pivom, dostanete explicit content lesson; po 10 minútach chŕlenia podivných slabík v nie práve oxfordskej forme angličtiny som konečne pochopil pointu jeho prejavu: „Give me fucking cleaning money.“
Sociálne či ľavicové cítenie Britov som dosť podceňoval a ani som nepredpokladal jeho výraznejšie zastúpenie u stredných a vyšších príjmových skupín... veľký omyl, a tu je malý dôkaz: naša pravicovo zmýšľajúca spolužiačka v rozhovoroch s miestnymi s obľubou vyjadrovala obdiv k politike pravicových reforiem Margaret Thatcherovej... a nezabodovala s tým ani v jedinom prípade, pokiaľ som bol svedkom... „she destroyed everything“ a „so where`s the victory?“ boli typické reakcie: Maggie práve všetko zničila a kde je víťazstvo, keď narástol počet nezamestnaných a bohatí zbohatli a chudobní ešte viac schudobneli? (Slovami jedného z našich prednášajúcich). Mrs Thatcher, vďačný terč punkových kapiel, alebo Rogera Watersa... a náš prieskum verejnej mienky dopadol... ako dopadol.
Kráľovská rodina a prešľapy jej členov boli ďalšou vďačnou, pre mňa ale nevďačnou témou rozhovorov, nepoznajúc ani mená jej členov- mňa táto téma vôbec nezaujímala. V tomto mala naša Linda navrch, kráľovské mená a kráľovské prešľapy poctivo naštudované. (Viete, že princezná Diana sa zúčastnila slávnostného otvorenia knižnice pre nevidiacich a slabozrakých v Bratislave v r. 1991? Aj pre mňa je to čerstvá, dnešná novinka). Odkiaľ ste?... Slovakia... dve typické reakcie miestnych: „a prečo ste sa rozdelili?“ a „still fighting in Sarajevo.“ Spomínam si, ako sme sa v marci 1994 vzrušene zhŕkli uprostred kuchyne-žúrovne nad faxom z domova – článkom o odvolaní vtedajšej Vladovej vlády. Historicky prekonaná komunikácia s domovom ešte papierovou poštou, bez e-mailov a mobilov, prípadne nám pracovníčka školy, kyprá mulatka na požiadanie odoslala fax.
Blackpool je také trochu crazy mestečko plné lunaparkov, herní, barov a v lete sa mu možno podarí ukázať aj svoju plážovú letoviskovú tvár (we already had summer, last Wednesday afternoon). Namiesto cukrovej vaty sa pri kolotočoch cmúľajú krabie tyčinky, pre mňa, mierne povedané, niečo celkom nejedlé, čo putuje rovno do neseparovaného odpadu. Krabie tyčinky, protivné ako štandartné Nokia-zvonenie. Oh my God, kde to som? Pravé poludnie, life ako o polnoci, čašníčky len v tangáčoch, čapovanie piva povyšujú na eroticko-tanečno-natriasaciu kreáciu, aby boli v zápätí chlípne oblápané plesnivými starcami... až po čase som sa dozvedel, že sa mi podarilo prešmyknúť niekam, kde sa vyžaduje platené členstvo.
Čosi neodpustiteľné, nestihnutý Stonehenge. Londýn „stihnutý“ za jeden víkend, vyplazený jazyk od Tower Bridge po parlament, od Buckingham Palace po Piccadilly, zistenie, že Big Ben sú hodiny, polhodinový kukuč na voskové figuríny, nič viac, len absolútne must-y. Polnočné Soho... stojí za zmienku? Ani nie... Elektráreň Battersea… neviem si predstaviť nič iné, čo by lepšie dokresľovalo pochmúrnu atmosféru floydovského albumu Animals ako táto príšerná londýnska elektráreň na obale. (Podľa iných: nádherná stará industriálna budova).Ja idiot, keby som vtedy vedel, že tá elektráreň je skutočná, tak si ju určite idem pozrieť… lenže ja som si myslel, že to je len nejaká maketa, že taká budova ani nemôže existovať. A potom raz doma pozerám Dempsey a Makepeaceovú a oni idú okolo TOHO!!!
Niečo za čo som sa trochu hanbil už vtedy v reálnom čase a tým viac po rokoch... ale nechal som sa strhnúť... dokonale sme vedeli využívať šťastné hodiny v podnikoch... jedno pivo zadarmo? I`m all right, Jack, ale pre nás to znamená, že po tom prvom free pive zdŕhame... a to je len nácvik! Zručnosti využijeme naplno v sobotu na diskotéke, domáci amatéri si odnesú počas happy hour od baru po stôl po jednom pivku, naša výkonnosť je 6-násobná (because of motivation, you know)... a také, že „ty si už dostal“ na nás neplatí, prinajhoršom ideme za inou, ktorá si nás napamätá... Aspoň čiastočne zmiernime všetky historické, politické a ekonomické krivdy spáchané na našom národe! My vám ukážeme, čo je to divoký kapitalizmus! Výsledok impozantný: celkový počet gratis pív 6 x 6 = 36, náš stôl sa buržoázne prehýba a britské stoly mu môžu závidieť. Nielen v donášaní pintákov sme exoti, ale aj oblečením, s našimi tričkami sme beznádejne out, miestne cice vyskakujú z čiernych konzervatívnych taxíkov nahodené v čierno-bielych rádoby-elegantných kombináciách, guys tiež akísi nahodení. V nedeľu doobeda robím v teréne kontrolu následkov predchádzajúcej noci, priemerne každý druhý luxusný výklad ogrcaný, yeah, miestni to vedia počas Saturday night až príliš riadne roztočiť.
Ďalšie zo sklamaní: zatiaľ nikde nič nenasvedčuje tomu, že sa nachádzame v krajine kvalitnej muziky. Lokálne rádiá dávajú prevažne rapové a iné komerčné (s)hity, v predajniach s hudobnými nosičmi prašť ako uhoď. Rádio radšej prelaďujem na menšinové a zvykám si na piesne z indických telenoviel. Nájdem tu klub, ktorý by sa dal nazvať kultovým? Aspoň tak ako (pre niekoho) kultové bratislavské kluby toho obdobia? (New Model, U-Club, Danglár, prípadne espresso-depresso, spomína si niekto?) Objavený starý mlyn v pochmúrnej štvrti, zažitý koncert kapely Pinkwind, ako by povedal Laco Lučenič, mne sa to páčilo... nadviazané s nimi aj osobné kontakty v podobe spoločného pokoncertného popíjania... s týmto zážitkom som sa až po rokoch pochválil Pycovi a zožal u neho závisť a obdiv, to je vraj veru významná kapela, ten Pinkwind - no neviem, nevygúgloval som dnes o nich nič. Aktuálny bol práve posledný floydovský album The Division Bell, mal masívnu billboardovú podporu, ale očakávať niekde verejnú produkciu skladieb z tohto albumu by bolo naivné. A raz na koncerte vážnej hudby, pri ťažkom Prokofjevovi ma drgol vedľajší lakeť a položil mi v tej chvíli najabsurdnejšiu možnú otázku: „Prosím ťa, o čo tu ide? Beží to pod Windows, alebo čo...?“ Zadúšať sa na Prokofjevovi smiechom, skutočne ojedinelý zážitok, a ani dodnes nemám jasno v súvislostiach medzi Prokofjevom a Windows.
Nezrozumiteľnosť lokálnych dialektov môže byť značná, ale v princípe je ľahšie dohovoriť sa s ľuďmi s vyšším vzdelaním, ktorí majú relatívne bližšie k BBC English ako pracovníčky čistiarne alebo bufetárky vo fish & chips. S ukážkovou BBC výslovnosťou môže byť v bežnom styku problém: moje vzorne, pomaly a zreteľne vyslovované „a pint of Guiness, please“ bývalo nepochopené, tak som odpočul od miestnych nedbalú, prehltnutú podobu týchto slov, a s predstavou horúceho zemiaka v ústach nedbalo vyslovené torzo, akési „pa-o-ghine“ bolo vždy bez problémov porozumené. V Church of England, anglikánskej cirkvi prijímajú doslova a do písmmena pod obojím. Indovia a Pakistánci žili dosť izolovane, svojim life-stylom, ale môžem povedať, že v ich štvrtiach som sa nebál chodiť, ani sám, ani potme. V škole a na uliciach prebiehala neprehliadnuteľná plagátová kampaň proti rasizmu. Asi najnevieryhodnejší doklad aký bol kedy komu preplatený bol nedbalo odtrhnutý zdrap kockovaného papiera s veľkou obyčajnou tupou ceruzkou načmáranou kostrbatou dvojkou od indického turbanistického taxikára.
A v plavárni, ups, prezliekať sa priamo pri skrinke, aj keď v čisto pánskej šatni, to je ale lapsus – či je worker, či je lord, zalezie do prezliekárne za plachtu... moje počínanie bolo komentované ako „has no respect.“ O tomto syndróme písala kedysi dávno (z dámskej šatne) Miriam. V máji už začalo byť relatívne znesiteľné počasie, viac slnečného svitu lákalo von, na lavičky, do parkov, aj keď teplota nepresiahla 12°C. Ten ostrý oceánsky vietor, aký k nám nedofúka, býva nepríjemným spoločníkom, vlastne začína dávať o sebe vedieť už pre Hannoverom. Anglický vidiek má svoje čaro, v mojich spomienkach ho reprezentujú dvojfarebné ovce – označené červenými a modrými fľakmi – a ak som to dobre pochopil, nie je to odlíšenie samcov a samíc. Čo by mi v tejto lúčnej krajine chýbalo, sú lesy – tie ojedinelé zhluky niekoľkých stromov ťažko nazvať lesmi.
Pre nás lichotivé: najhorší sú domáci anglickí študenti, hovorí sa, čo sa týka divokosti žúrov a problémov aké vyrábajú na internátoch; zahraniční študenti na nich proste nemajú. Naša anglická kamarátka hovorí, že po skončení univerzity je ochotná prijať akúkoľvek prácu... žiadame vysvetlenie, akúkoľvek snáď nie... a ona len zopakovala, že akúkoľvek. Bye, Deborah, bye, my sa vrátime do vlasti, a budeme sa živiť tak ako sa živiť vieme – nevyzerá to veru, že by sa tu (a teraz) o nás britskí zamestnávatelia práve trhali. All in all, celé to bolo, ako životná skúsenosť, celkom fajn.
Goodbye all you people, goodbye. And pray for good weather.
