Slovenský film žije! - diváci už nie.

Nebol som na slovenskom filme v kine pekných pár rokov. V návale iných povinností som si nevšimol kľukaté rady divákov na slovenské filmy v kinách? Unikli mi veľkolepé prehliadky Dní nového slovenského filmu? Zamestnávatelia a odborové organizácie ponúkali zľavnené vstupenky na obnovený Filmový festival pracujúcich, a pracujúci sa bili o lístky len a len na slovenské filmy? Slovenské televízie neustále meniace program sa predbiehajú v prospech uvádzania novej slovenskej filmovej tvorby? Predajci amerických filmových balíkov béčkových a céčkových brakov ronia na svojich jachtách hrošie slzy? Kopce Kolibawoodu sršia čulým tepom výroby neustále nových a nových slovenských filmov? Holywoodski herci, režiséri a producenti vyhlásili protestný štrajk pod heslom „Dosť bolo slovenských filmov!“ DVD a ilegálne kópie každého slovenského filmu kolujú internetom a odovzdávanie Slnka v sieti preberajú naživo všetky popredné televízne stanice sveta...? - Práve som sa prefackoval!Slovenský film teda žije. Ktorý? Nvotová Muzika? Iste je to pekná a profesionálna alegória na dobu nedávno minulú, pôjdem sa možno pozrieť. Ctím Píščankovú poetiku, no zároveň práve o tejto dobe viem svoje, takisto som bol v dobe normalizácie mladý a motal som sa okolo muziky, prehrávok a zatrieďovania amatérskych skupín, obvodných súťaží a intríg Slovkoncertu, žiaľ nebudem môcť tomuto filmu uveriť. Slovenská odpoveď na Pelíšky a Pupendo nemá ambície byť príliš autentická, hoci môže byť trpko veselá a prezentovaná ako divácky atraktívna. „Príďte do kina!“, prosíkal divákov nakoniec producent, nie som si istý, či ho vyslyšia.Iný slovenský „žijúci“ film som nezaregistroval. Jánošíka nie a nie dokončiť (ani ho dolapiť či obesiť), Báthoryčka sa stále kúpe v mediálnej krvi a pote baženého svetového úspechu s nedohľadnou premiérou. Filmy hovoriacou inou rečou ako slovenčinou, nepovažujem za slovenské – a asi nie som sám. A predsa, stále sa čosi točí! Celá filmárska obec sediaca v SND a pozerajúca sa do sĺnc v sieti je zrazu oslepená vidinou audiovizuálneho fondu. Ako nočné motýle točiace sa okolo lámp premietacích prístrojov, chcú filmári, ktorí ani nezaplnili sálu divadla, točiť viac a viac. Dostávať sa na políčka celuloidu a zapisovať na ne svoje myšlienky, hodnoty, výkony. No pôjde to aj bez divákov? Len s tými menej ako štyrmi percentami „artdivákov“, čo o ich filmy stoja?Slovenský film nežije, skôr živorí, je bezdomovec vo vlastnej krajinke. Predáva sa, kde čo môže, žobre dotácie, nikto ho neberie vážne a jeho ošumtelé postavy, známe aj z iných sitcomov a stĺpčekov celebritných postáv, nie sú oslavované davom. Divák živorí tiež, nevie rozoznať, čo je kvalitnejšie: tá telenovela, sitcom, daily-soap či ten film? Však tam hrajú tí istí.Slovenský film nemá témy. Len jednu – ako prežiť. Nereflexuje na život Slovenska, tej istej vlastnej krajiny, ktorá sa zmieta medzi hospodárskym rastom, sociálnymi rozdielmi, politickými či aj názorovými protikladmi, paradoxami medzi európanstvom a zápecníctvom.Tých tém je v tejto spoločnosti neúrekom, príbehov a emócií nadostač, filmári, teda autori ich akoby nevedeli zdvihnúť zo zeme. Museli by sa k tej téme skloniť, pokľaknúť k nimi hľadanej diváckej väčšine. Výnimočne by museli zavrieť otŕčajúcu dlaň, ohnúť chrbát a rýpať sa v rodnej hrude, v životodárnom humuse.Slovenská filmová a televízna akadémia, či ak chcete filmári, majú aj so mnou - jeden spoločný sen. Nakrútiť v dohľadne aspoň jeden divácky atraktívny film. Je to niečo ako vyhrať hokejový zápas s Českom na Majstrovstvách sveta. Aj keď viem, že sa im to asi nepodarí, budem ich vždy povzbudzovať, tešiť sa z útokov, invenčných blafákov a periférneho videnia, čo sa deje v iných úspešných národných filmárskych tímoch. Tak, aby niekedy v dohľadnej budúcnosti ma oslepilo to slnko v sieti skôr, v kine, či na televíznej premiere, ako nablýskaná show.