Hlavný moderátor takisto šíriaci dojem falošnej eufórie síce kdesi medzi riadkami spomenul, že sa jedná o autorskú súťaž, no to je asi jediné, čo mu scenár prikázal. Už od úvodu patrične znudené obecenstvo v štúdiu očakávalo len tých svojich favoritov a pramálo si všímalo dokrútky a vystúpenia iných. Jedna amatérska kompozícia striedala druhú a estrádny formát programu zachraňovali len výpovede tzv. „autorov" a často aj zároveň interpretov o jedinečnosti ich piesní.
Tí diváci, ktorí neprepli inam však urobili dobre. Už pred piesňou Roba Opatovského sa reproduktorov televízorov rinuli podivné zvuky z Marsu (nielen Hudby z Marsu), keďže zvukový mixážny pult slúžiaci na „zložité" mixovanie živého spevu speváka a podkladu z CD nefungoval až nakoniec vypadol. Po najdlhšej poruche v novodobých dejinách televízií na Slovensku (takmer 15 minút), kedy asi prebiehala rozborka a zborka mixpultu, výmena elektroniek, či preklad manuálu z mongolského jazyka tohto špičkového zariadenia, nasledovala pieseň Roba, ktorú si ju mohol viac krát predspievať „unplugged" počas poruchy. Tí diváci, čo nedosiahli na diaľkové ovládanie mohli z neho chvíľku čo-to počuť pri rotujúcom logu na obrazovke. Následne nastalo ticho.
Až po piesni prišiel „upotený" rozhovor kabaretiéra a scenáristu. Perlili obaja. Scenárista Čurný sa z neznámych dôvodov snažil obhájiť poruchu a jedným dychom priznal aj blamáž s piesňou kapely Hrzda, ktorá porušila stanovy súťaže. Obul sa aj do kritizujúcich divákov na rôznych chatoch, ale najmä sa ako „slon v porceláne" motal okolo filozofie takto poňatých slovenských kôl EuroSongu. Autorskú súťaž sa snažil prezentovať ako možnosť prehliadky nových kapiel a interpretov. Nič na tom, ale ani na Olympiádu neposiela Slovensko hokejovú reprezentáciu zostavených z výberu šarvancov s hokejkami so skúsenosťami na práve zamrznutých rybníkoch...
„Čerešničkou" ozdobil tento „verejno-právny festival mrchavej ťažoby" kabaretiér, ktorý nakoniec dôsledne so škatuľkou bikiny depilačných pásikov nechal odchlpiť nohy mne neznámemu postupujúcemu hrdinovi. Táto raritná akcia zaujala natoľko aj režiséra, že jeho „autoklampiarska" nátura mu nedala nezväčšiť chlpy z nôh v dlhých detailných záberoch. Dôstojný záver dielka v supervízii programového riaditeľa STV pána Liptáka. Toľko riport pre tých, čo to nevideli.
Asi viac ako osem rokov pred obnovením slovenskej účasti na EuroSongu som sa snažil o presadenie tohto eventu v STV. Písal som námety, listy meniacim sa vedeniam STV, písal posudky pre Radu STV, články, blogy... Napokon som sa pred voľbou súčasného generálneho riaditeľa pána Nižňanského zhodou náhod dostal k možnosti ovplyvniť jeho prezentáciu vstupného projektu v oblasti hudby a zábavy v STV. Bol som potešený, že nový riaditeľ ich prevzal do svojej koncepcie v svojom programe, ktorý nazval Tvorivá autorská dieľňa STV. Nádejal som sa, že to myslí úprimne. Dokonca po jeho zvolení som sa zúčastnil prvých dramaturgických jednaní o EuroSongu.
Moje predstavy však bol iné ako zámery STV. Mal so víziu, že na takomto podujatí môže Slovensko úspešne reprezentovať len pieseň, ktorú vytvoria skúsení autori poznajúci trendy súčasnej európskej hudby, skúsenosti s kompozíciou a aranžovaním, s dostatočným portfóliom interpretov. Navrhoval som osloviť cez vydavateľstvá a osobné kontakty ten tucet, či viac ozajstných autorov a textárov, nech berú EuroSong ako výzvu a zapoja sa do tvorby takej piesne. Predstavoval som si vytvoriť nanajvýš dve semifinálové kolá, už predtým vytriediť balast a odpad a ponúknuť v národnom finále divákom aj odbornej porote už vyzreté piesne na účasť v európskom finále. Po rôznych telefonátoch rôznych dramaturgičiek pred dvomi rokmi sa viac už nikto neozval. STV si zvolila iný princíp.
Výsledok tejto voľby vidíme dnes na obrazovkách STV. Miesto prestížnej prehliadky kompozične nápaditých songov skúsených autorov, neproporčne naťahovaná amatérska prehliadka s ambíciami komerčného využitia. Ako zakladajúci člen Zväzu autorov a interpretov (ZAI), autor piesňových textov (člen SOZA a LITA), scenárista, režisér, riadne platiaci koncesionár a nakoniec aj občan teraz musím dať pár otázok Slovenskej televízii:
Vážený pán generálny riaditeľ STV
Štefan Nižňanský
Vážený pán programový riaditeľ STV
Roman Lipták
1) Považujete program EuroSong za dôstojnú a nie nezvažujúcu formu prezentácie autorskej tvorby vhodný pre verejno-právne médium štátu Európskej Únie v 21-om storočí?
2) Slovenská televízia má zákonom stanovené povinnosti, ktoré by mali viesť k rozvíjaniu kultúrnej identity obyvateľov Slovenskej republiky. Vytvára STV predpoklady preto, aby do tejto celoeurópsky prestížnej súťaže dostali ozaj kvalitné diela slovenských autorov?
3) V súlade so Zákonom o slobodnom prístupe k informáciám Vás budem žiadať o dosiaľ z podozrivých príčin utajované informácie, kto, ktorí experti a s akým hudobným vzdelaním, autorskou skúsenosťou či autoritou, na základe akých kritérií a akou formou hlasovania (verejným hlasovaním? jestvuje zápis z tohto výberu?) vyberali piesne postúpené do doterajších kôl a na základe akých kritérií bola či bude vybratá takisto dodnes utajovaná odborná porota? Ste ochotní tieto informácie zverejniť?
4) Považujete dramaturgické, scenáristické a režijné spracovanie EuroSongu za dostatočné a profesionálne?
5) Považujete riešenie poverením výroby EuroSongu prostredníctvom externej firmy režiséra, ktorý nemá adekvátne vzdelanie a zjavne neovláda ani základy snímania hudobnej produkcie za najoptimálnejšie?
Otázok by sa vynorilo aj viac. A nielen k tomuto projektu STV. Možno nás tento rok čaká aj referendum o financovaní STV. Verejno-právna televízia sa neustále motá v bludnom kruhu, stráca divákov, stráca poslanie. Z Nižňanského proklamovanej Tvorivej autorskej dielňe, akejsi materskej vlajkovej lode aj slovenskej tvorby sa stáva Titanic, kde na vrchných palubách vyhrávajú podivné kapely, strieľa šampus, konferencieri sa zabávajú trhaním chlpov, do strojovne pritom tečie voda a diváci skáču do mrazivých vôd iných komerčných kanálov.
Vy, čo ste sa dočítali až sem, mienite svojimi poplatkami financovať takúto televíziu verejnej služby? Bude vás aj naďalej tak či onak „odchlpovať", či vás aj nakoniec zoderie z kože? Budem rád ak vyslovíte názor nielen tu.
