Broadway (hovorím, samozrejme, o divadelnej obci a nie ulici) je v New Yorku veľký biznis, ktorý sa pred pár mesiacmi konečne dočkal vlastného múzea.
"Čím viac budete chodíť do divadla a čím viac budete pozerať predstavenia, ktoré vám nie sú "blízke", tým viac budete otvorení novým perspektívam."
Lynn Nottage
O tom v New Yorku netreba nikoho presviedčať, a už vôbec ich nútiť chodiť do divadla. New Yorčania chodia do divadla radi a často. Ak k tomu prirátate turistov, z ktorých väčšina má naplánovanú návštevu muzikálu počas pobytu v meste, nie div, že divadelné štatistiky sa dotýkajú hviezd.
Návštevnosť Broadwaya tesne pred pandémiou prevýšila návštevnosť desať hlavných športových newyorských tímov dokopy. A to sa tu zarátavajú tímy ako Yankees, Rangers, Mets, Knicks atď. Do mestskej pokladnice priniesla Broadway 2 miliardy a vytvorila 96, 900 pracovných príležitostí. Jasne, že obdobie pandémie bolo pre divadlá nočnou morou, štatistiky sa však už pomaly ale isto dostávajú na predkovidovú úroveň.
Berúc do úvahy, akou je Broadway neodmysliteľnou súčasťou newyorskej ekonomiky, histórie a kultúry, je vlastne až neuveriteľné, že tu niečo také ako múzeum zaoberajúce sa výhradne touto tematikou už dávno neexistovalo.
Myšlienka na zriadenie múzea určite skrstla v mnohých hlavách, ale zrealizovali ju až dve ženy: Julie Boardman a Diane Nicoletti, ktoré sa poznajú ešte zo štúdií na vysokej škole a sú dlhoročné priateľky.
Julie je ostrieľaná producentka muzikálov na Broadwayi - podpísala sa pod 9 muzikálov, z toho 2 vyhrali Tony Award, a ďalšie dva boli nominované na cenu.
Diane je producentka a majiteľka marketingowej agentúry Rubik Marketing, ktorá pracovala na projektoch ako Game of Thrones, Frozen, Hotel Transylvánia, Ghostbusters, Shark Tank a mnoho ďalších.
Práca na tvorbe múzea im zabrala 5 rokov. Múzeum našlo svoj domov v bývalej írskej krčme, ktorá počas pandémie skrachovala, čo bolo priam vodou na mlyn pre múzeum - ideálnejšie miesto si nemohli ani vysnívať. Priamo v srdci divadelnej štvrte (145 West 45th Street, medzi Sixth a Seventh Avenue), doslova pár krokov od Times Square a hneď pri The Lyceum Theatre, ktoré bolo otvorené v roku 1903 a je jedným z troch najstarších divadiel na Broadwayi.
Interiér múzea je riešený neštandarne. Vchod do múzea je cez obchod so suvenírmi, čo si nemyslím, že je najšťastnejší nápad, ale budiž. Pokladňa je úplne vzadu obchodu. Prehliadka múzea začína "zadným" schodišťom, a to z dvoch dôvodov : Ak ste už boli v niektorom divadle na Broadwayi, viete že sú to staré, poniektoré až storočné divadielka, v ktorých priestoru nikdy nebolo navyše, a tak sa herci pripravovali/rozcvičovali aj na zadných schodištiach. Okrem informačného dôvodu, má to aj zaujímavý efekt - naozaj máte pocit, akoby ste zrazu ocitli na tajnej expedícii v zákulisi divadla, pripravení odhaliť všetky tajomstvá ukryté za ťažkou zamatovou oponou.
Múzeum je rozdelené do troch stálych exhibícii a jednej špeciálnej, ktorá sa neustále mení, a je venovaná buď nejakej významnej osobnosti, alebo predstaveniu.
V prvej časti - tzv. MAPOVEJ MIESTNOSTI sa v krátkom dokumentárnom filme dozviete všetko o vzniku a migrácii divadelného dištriktu v New Yorku. Tu, ako už názov exhibície napovedá, sa nachádza obrovská mapa, kde máte znázornené lokality všetkých divadiel a zároveň sú vystavené Playbills (programy) zo všetkých divadiel s informáciami, čo sa v ktorom divadle momentálne hrá. Ak vás niektorá hra upúta, môžete si tu na ňu okamžite zakúpiť lístok.
Skutočná paráda sa však začína v druhej časti nazvanej ČASOVÁ PRIAMKA. V tejto časti múzea sú chronologicky usporiadané divadelné predstavenia od samého začiatku v polovici 18-násteho storočia až po dnešné produkcie.
Každá jednotlivá éra zahŕňa zoznam predstavení hraných v tom čase, informácie obsadení a krátke životopisy hercov, dátumy premiéry, koľko ocenení Tony Awards divadelná hra alebo muzikál získal, fotografie z predstavení, záznamy rozhovorov s hercami a štábmi a vystavené sú samozrejme aj originálne kostýmy.
Divadelným produkciam, ktoré posúvali tvorivé hranice, spochybňovali spoločenské normy a vydláždili cestu tým, ktorí by ich nasledovali, múzeum venovalo extra pozornosť a postavilo originálne kulisy scén z týchto hier, či muzikálov. Z reproduktorov sa ozývajú pesničky z daných muzikálov a celkový dojem je naozaj super.
Zo zmienených prelomových produkcií spomeniem len jeden, ktorý bol nielenže obrovským hitom, ale ja mám k nemu aj sentimentálny vzťah.
Rockový muzikál RENT bol totiž prvý muzikál, ktorý som na Broadwayi videla. Pamätám si, ako keby to bolo včera. Na môj prvý muzikál ma doslova dotiahla kámoška, a ja starý skeptik od narodenia som očakávala nejaký druhotriedny americký gýč. Veľký omyl! Úvodná pieseň ešte ani poriadne neskončila a Broadway sa už natrvalo nasťahovala do môjho srdca.
Rent rozpráva príbeh skupiny chudobných mladých umelcov, ktorí sa snažia prežiť a presadiť sa v New Yorku za čias, keď vyčíňal AIDS. Muzikál je dielom Jonathana Larsona, ktorý v podstate v diele zobrazil svoj život a život jeho priateľov. Larson písal muzikál v čase, kedˇpracoval ako čašník v reštaurácii Moondance Diner. Podkladom muzikálu bola Pucciniho opera La bohéme, a milou perličkou je, že Rent mal debut presne 100 rokov po dni, keď debutovala La bohéme. Rent zožal obrovský úspech tak u divákov, ako aj medzi kritikmi. Bol ocenený množstvom cien, z ktorých je najvýznamnejšia Pulitzerova cena za drámu a tri Tony Awards, a hral sa nepretržite 12 rokov. Autor Jonathan Larsen sa nanešťastie veľkého úspechu jeho muzikálu nedožil.
Mne osobne sa najviac páčila tretia časť múzea, ktoré je zameraná na prácu "neviditeľných hviezd" - a nazýva sa TVORBA BROADWAY SHOW. Tu sa dozviete úplne do detailov celý proces vzniku a chodu show - úlohu každého člena zákulisného tímu od tlačových agentov až po manažérov scén, ale aj prípravu a život hercov počas účinkovania na Broadwayi.
Mimochodom, viete že príprava jedného muzikálu trvá 5-10 rokov?
Poslednou časťou múzea je ŠPECIÁLNA EXHIBÍCIA, ktorá sa obmieňa. Múzeum si uctilo legendárneho divadelného karikaturistu Al Hirschfelda tak, že mu venovalo svoju prvú špeciálnu exhibíciu.
Hirschfeld sa preslávil kreslením karikatúr hercov, spevákov a tanečníkov rôznych divadelných hier na Broadwayi. Jeho karikatúry sa objavovali v The New York Times vždy pred otvorením novej hry.
Okrem Broadwaye však Hirschfeld kreslil aj politikov, filmové a televízne hviezdy, a vôbec celebrity všetkých druhov od Colea Portera a Nicholas Brothers až po obsadenie Star Trek: Nová generácia. Známe sú jeho karikatúry jazzových hudobníkov – Glenna Millera, Dukea Ellingtona, Counta Basieho, Dizzyho Gillespieho, Billie Holiday a Ellu Fitzgeraldovú – a rockerov The Beatles, Elvisa Presleyho, Brucea Springsteena, Boba Dylana, Jerryho Garciu a Micka Jaggera. V roku 1977 nakreslil obal albumu Draw the Line od Aerosmith. Hirschfeld je známy tým, že na väčšine kresieb, ktoré vytvoril po narodení svojej dcéry, skrýval Ninino meno napísané veľkými písmenami („NINA“). Meno by sa objavilo v rukáve, v účese alebo niekde v pozadí. Počet ukrytých NINA je znázornený číslom napísaným vpravo. jeho podpisu.
Pre jeho karikatúry bola typická čistá línia čiernym atramentom, na ktorú používal pravé vranie brko.
Všetky exhibície múzeá sú interaktívne, čiže o zábavu je naozaj postarané - môžete sa v maskérni pripraviť na predstavenie, zabrnkať si na klavíri, tancovať, či lúštiť tajničky. Fotenie je nielen dovolené, ale priam vyprovokované, s nenápadne-nápadnými označeniami, informujúcimi vás, kde je ideálne miesto na bombastickú Instagramovú fotku.
Napriek rozpačitým pocitom zo začiatku prehliadky múzeum na mňa urobilo úžasný dojem a s kľudným svedomím ho každému odporúčam navštíviť.
Ak už hovoríme o dejinách divadelného dištriktu, nemožno vynechať reštauráciu SARDI'S, ktorá počas svojej zlatej éry bola srdcom a dušou divadelného sveta v New Yorku. Založili ju talianski emigranti manželia Eugenia a Vincent Sardi v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Aby prilákali hostí do novootvorenej rštaurácie, Vincent sa nechal inšpirovať parížskou reštauráciou a jazzovým klubom Joe Zelli's, ktorá mala steny zdobené karikatúrami filmových hviezd. Vincent Sardi najal ruského emigranta, karikaturistu Alexa Garda, s ktorým sa dohodol, že mu bude kresliť karikatúry divadelných hviezd za jedno jedlo denne v reštaurácii. V dohode bolo tiež zakotvené, že Vincent nebude kritizovať Alexove kresby a Alex Vincentove jedlá.
Alex Gard nakreslil 720 karikatúr pre reštauráciu. Sardi's pokračovala v tradícii aj po Alexovej smrti v roku 1946 a dnes vlastní 1400 karikatúr celebrít, ktoré boli hosťami reštaurácie.
Sardi's bolo po dlhé roky miestom, kam chodili herci i diváci pred i po predstaveniach, ale čo je ešte dôležitejšie podčiarknúť, že práve tu sa zrodilo ocenenie Tony Award.
Po smrti Antoinetty Perryovej v roku 1946 jej partner, divadelný producent a režisér Brock Pemberton obedoval u Sardi, keď prišiel s nápadom udeliť divadelnú cenu na Perryovej počesť. Po mnoho rokov bolo Sardi's miestom, kde boli vyhlasované nominácie na cenu Tony. Vincent Sardi Sr. dostal špeciálnu cenu Tony Award v roku 1947, prvý rok udeľovania cien, za „poskytovanie prechodného domova a pohodlia pre divadelníkov v Sardi's počas 20 rokov.“
Aj keď Sardi's už nie je to, čo bývalo, stále je to zaujímavé miesto zájsť si na večeru, či kávu a ideálna bodka za objavovaním newyorského divadelného sveta.
