Jedna skupina vyvolených občanov však nemá problém – o ubytovanie majú postarané za symbolickú sumu 50-150,- Sk na osobu a deň, a to priamo v perle Slovenska, vo Vysokých Tatrách. Tými vyvolenými sú samozrejme naši poslanci a zamestnanci ministerstiev (aké prekvapenie).
My ostatní pritom musíme za ubytovanie v Tatrách zaplatiť niekoľkonásobne viac. Už len keď sa počas turistickej sezóny ubytujem v kempingu, zaplatím približne 200,- Sk za noc len za to, že si tam môžem rozložiť vlastný stan, odparkovať auto, ísť na toaletu (ktorá je často v dezolátnom stave) a po túre sa osprchovať (väčšinou len studenou vodou). Prevádzka a údržba poslaneckých a ministerských rekreačných zariadení vyjde ročne na niekoľko desiatok, možno stoviek miliónov korún. Sú to peniaze nás daňových poplatníkov, ktorými podporujeme tých, ktorí to najmenej potrebujú (a ktorí si to najmenej zaslúžia). Káva za 5,- Sk v parlamentnom bufete, či v Častej-Papierničke je len akousi čerešničkou na torte mnohých ďalších poslaneckých výhod.
Platy majú už kapitalistické, výhody však stále z čias súdruhov a súdružiek. Tak napríklad záruka trojnásobných platov priemerného platu v národnom hospodárstve SR. S rôznymi náhradami a príplatkami si mesačne zarobia približne 80,000,- Sk (prírastok asi 7,000,- Sk v porovnaní s uplynulým rokom). Dobre, nech sú poslanci nadštandardne ohodnotení, patrilo by sa však aj odvádzať k tomu adekvátne výkony. Na otázku novinárov, prečo bolo vtedy a vtedy v parlamente počas rokovania iba zo 30 poslancov (zo 150), majú zástupcovia národa poruke pohotovú odpoveď – práca poslanca nespočíva iba v účasti na parlamentnej schôdzi. Údajne ju sledujú na monitore vo svojej pracovni alebo sa venujú „dôležitejším činnostiam“.
Niektorým z nich sa post poslanca máli, a tak sú zároveň županmi, primátormi, rektormi... Poslanci, ktorí sa nedostanú do parlamentu po septembrových voľbách, dostanú odstupné až do výšky piatich mesačných platov. Za čo, keď voliči o nich, resp. o ich politickú stranu prejavia nízky záujem? Keď sa v parlamente hlasuje o niečom v prospech bežných občanov, poslanci zvádzajú tuhé súboje o každý hlas a o každú korunu zo štátneho rozpočtu. Keď sa hlasovanie týka zachovania starých alebo udelenia nových výhod pre nich samotných, potichučky a bez škrupúľ hlasujú spoločne za ako stádo oviec.
Poslanecká imunita – aká je v tom logika, aby sa týkala aj skutkov spáchaných v súkromnom živote, absolútne nesúvisiacimi s výkonom mandátu poslanca? Poslanec, ožratý ako prasa, riadi auto, ohrozuje nevinných okoloidúcich, navyše odmietne dychovú skúšku – a nič sa mu nestane. Ak niečo podobné spácha policajt (v dobe osobného voľna), je okamžite prepustený zo služby a často aj jeho nadriadený, ktorý je v tom absolútne nevinne.
Pred Vianocami, keď vlaky nestíhali zvážať cestujúcich, je v rýchliku IC poloprázdny vozeň, a to vďaka duchaplnému poslancovi, ktorý si vopred a samozrejme zadarmo (teda pre neho zadarmo, lebo principiálne za všetko niekto platí) objednal niekoľko lístkov (zrejme aj pre rodinných príslušníkov, či známych), nakoniec však necestoval. Kvôli nemu sa niekoľko ľudí vôbec nedostalo do vlaku a muselo cestovať neskorším. Počas týždňa ubytovanie v slušne vybavenej ubytovni v našej metropole „za babku“ a na víkend cesta domov prvou triedou zadarmo – kto by to nebral?
Keď teraz napíšem, že politik by mal byť pre občanov vzorom v práci i v osobnom živote, odpoviete mi, že by som sa mal radšej venovať písaniu utopistických románov. Zvyčajne je to presne naopak (česť výnimkám). Vzájomné ohováranie, osočovanie, klamstvá a podvody sú na dennom poriadku. Výnimkou nie je úmyselné blokovanie práce parlamentu neprezentovaním sa, dokonca aj vtedy, keď sa jedná o odhlasovanie mandátu pre náhradného poslanca za zosnulého. Výnimkou nie je odchod dvoch najvernejších poslancov z opozičnej strany doslova a dopísmena z večera na ráno a následné hlasovanie s koalíciou (alebo podplatenie dotyčných poslancov ich vlastným predsedom a zinscenovanie odchodu zo strany?). A výnimkou už nie je ani nahrávanie rozhovoru s poslankyňou skrytou kamerou (alebo podplatenie nahrávanej poslankyne a spoločné zinscenovanie rozhovoru?). A títo istí ľudia poberajú všetky vyššie spomenuté výhody (duplikujem: hradené z daní nás všetkých).
Načo sa vlastne rozčuľujem, veď dávno som si mohol zvyknúť, že (ako kedysi tvrdil jeden zo súčasných poslancov) „na Slovensku je to tak.“
