Daniel Miklošovič
Môj prvý rýchlik a zaseknutá výhybka
Po traile Rýchlik Zoška – Bratislava som poškuľoval už v prvom pandemickom roku 2020.
Po traile Rýchlik Zoška – Bratislava som poškuľoval už v prvom pandemickom roku 2020.
Na štart svojho druhého ultratrailu som sa postavil po necelom roku na rovnakej trase v Malých Karpatoch.
Prvý maratón som úspešne absolvoval už ako 18-ročný čerstvý maturant po necelých dvoch rokoch pravidelného behania. V období svojej juniorskej kariéry som zvládol 6 klasických cestných maratónov s osobákom 2:55.
Po dvoch úspešných maratónoch v Bratislave a v Senici v roku 2019 som plánoval ešte účasť na augustovom Rajeckom maratóne.
Dva mesiace po úspešnom maratóne v Bratislave som 8. júna stál na štarte ďalšieho maratónu. Záhorácky maratón, ktorý sa beží na trase Senica – Borský Mikuláš – Šaštín-Stráže a späť, som predtým absolvoval dvakrát.
Aby som bol úplne presný, po 23 rokoch a 168 dňoch. Veru, toľko času uplynulo medzi mojím prvým a druhým maratónskym výkonom pod magickú hranicu troch hodín.
Hoci maratón je pre mňa spomedzi bežeckých vzdialeností kráľovskou disciplínou, polmaratón (21,0975 km) mám tiež v obľube.
Moja maratónska cesta bola v roku 2018 riadne tŕnistá. Vlastne prvé tŕnie sa mi postavilo do cesty už v decembri 2017.
Svoj 14. maratón v živote som poňal v duchu „cesta je cieľ“. Polročné bežecké obdobie od jesenného maratónu v Košiciach po jarný maratón v Bratislave som si vytýčil ako dlhú cestu s túžbou absolvovať ju bez väčších výpadkov.
V októbri 2014 som vyhral polmaratón na menších lokálnych pretekoch. Na tom by nebolo nič výnimočné vzhľadom na slabšiu konkurenciu, ale po 18 rokoch bez súťažného behania to pre mňa bol akoby triumf na olympiáde.