Potvrdilo sa však známe „zíde z očí, zíde z mysle“ a svoj sľub som až dodnes nedodržal. Ale teraz, keď mám svoj blog, mám možnosť, hoci s odstupom času, verejne opísať svoje zážitky zo štúdia na vysokej škole.
Hneď prvý kontakt s vyučujúcimi na nás zanechal negatívny dojem. Na zápise do 1. ročníka prišiel do triedy vedúci katedry. Očakával som, že nás privíta a zaželá nám veľa úspechov do štúdia, a tak podobne. Postavil sa pred tabuľu, dal si ruky vbok a premeral si nás prísnym pohľadom. „Je vás tu veľa, treba to preriediť,“ boli prvé slová pána profesora, ktorý mal byť naším najväčším vzorom nielen po odbornej, ale aj po pedagogickej stránke. To, že skôr opak bude pravdou, nám dokázal i neskôr na prednáškach. Raz dve spolužiačky pár minút meškali, pretože si cez prestávku potrebovali vybaviť niečo dôležité. Pán profesor začal na ne ziapať ako na sopľavé decká, hoci sme ako externí študenti všetci mali 20-50 rokov. Odvtedy, ak niekto zmeškal začiatok jeho prednášky, radšej počkal na chodbe do najbližšej prestávky, ako by mal riskovať afekt pána profesora.
Jedna pani doktorka nám dlhé hodiny vehementne prednášala o „student centred teaching“ (vyučovanie orientované na študenta) – o tom, ako sa máme na vyučovaní vždy flexibilne prispôsobiť požiadavkám žiakov a študentov bez ohľadu na učebné osnovy. Jednoducho povedané, žiaci by mali rozhodovať, čo sa bude robiť na vyučovaní. Po našich námietkach, že v triede plnej hormónmi zmietaných adolescentov by takéto vyučovanie spôsobilo totálny chaos a viac škody ako osohu, nás len ďalej ohnivo presviedčala o svojej pravde. Nakoniec jej ale vykĺzla z úst takáto veta: „Ja by som deti v živote neučila, nemala by som s nimi trpezlivosť.“ Ukážkovo nám prezentovala, že teória a prax sú často krát od seba diametrálne vzdialené, resp. „vodu kázala, víno pila.“ Namiesto toho, aby si sama išla odskúšať svoju úžasnú metódu niekde do Petržalky na základnú školu a potom o nej prednášala, hádzala rozumy o niečom, čo si skúsila nanajvýš tak v súkromnej jazykovej škole s malou skupinou žiakov.
Prednášky ďalšej pani doktorky pozostávali z čítania priesvitiek z meotaru, ktoré sme si zároveň odpisovali, až sa nám z pier dymilo. Keď sme sa jej niečo spýtali, len zopakovala, čo bolo na priesvitke. Najlepšie však na tom celom bolo, že po skončení všetkých jej prednášok sme si museli zakúpiť učebnicu, v ktorej bolo všetko presne tak, ako sme si dlhé hodiny odpisovali z meotaru na „prednáškach“, za ktoré sme vysolili nemalé peniaze a za ktoré vyučujúci dostávali 500-700 SK/45 min. Vedúca vzdelávacej agentúry, ktorá nám sprostredkúvala prednášky, argumentovala tým, že ak by platili vyučujúcich podľa aktuálnych vysokoškolských platových tabuliek, tak by nikto nešiel prednášať. Pri takejto úrovni nám radšej mohli hneď iba predať potrebné učebnice a skriptá a povedať, čo sa máme našprtať na skúšku. Ale to by prišli o výnosný a pohodlný biznis.
S jednou mladou doktorandkou, ktorá „prednášala“ podobným spôsobom, sa nám podarilo vybabrať. Cez prestávku spravila kardinálnu chybu – nechala si v triede skriptá, z ktorých nám diktovala učivo. Tak sme si odpísali meno autora a názov skrípt a vo fakultnej predajni sme si ich zakúpili. Keď doktorandka na ďalšej prednáške zistila, že máme skriptá, ostala ako obarená a spýtala sa, čo budeme teraz robiť. Nakoniec sa vynašla – už nečítala skriptá ona, ale my študenti sme sa striedali v čítaní! Na jej mieste by som sa radšej okamžite zbalil a utekal kade-ľahšie.
V poslednom ročníku nám najdôležitejší predmet „prednášal“ pán doktor, ktorý tiež len čítal skriptá, ale keby ste počuli akou angličtinou! Za taký silný slovenský prízvuk by sa nemusel hanbiť ani podpriemerný žiak ZŠ. Hlavne, že sa stále vychvaľoval, že ako jediný v Európe používa tzv. jazykovú rozcvičku (napísal nejakú vetu, ktorú sme mali potom napísať v ostatných gramatických časoch). No fakt, za to by mal dostať Nobelovu cenu. A tak sme sa niekedy „rozcvičovali“ dobré dve hodiny, lebo to bolo jediné, čo mu ako-tak išlo bez čítania skrípt. (A ja si dodnes lámem hlavu nad tým, ako prišiel na to, že je jediný v Európe používajúci takéto cvičenie). Záverečná skúška z jeho predmetu pozostávala z písomného testu. Ten potom opravoval podľa skrípt. Ak som mal niečo napísané inými slovami, hoci správne, neuznal to. A tak som túto skúšku nespravodlivo nespravil. Opravnú skúšku som preto požadoval ústnou formou, na čo však pán doktor v žiadnom prípade nechcel pristúpiť. Jasné, tam by odpovede nemohol kontrolovať podľa skrípt, resp. bolo by to riadne trápne.
Na praktickom jazyku, kde sme si mali precvičovať konverzáciu, nás mali dvaja native speakeri. Jeden bol OK, dokonca bol ochotný urobiť mi jazykovú korektúru diplomovky, pričom o peniazoch nechcel ani počuť. „A bottle of wine will do it,“ povedal mi vtedy. Ale ten druhý – asi mu nikto nepovedal, na čo má ten predmet slúžiť. Namiesto toho, aby nás maximálne zapájal do rozprávania, nám celé hodiny prednášal o Kanade (odkiaľ pochádzal). Na zápočet nám potom dal preložiť zopár slovíčok, ktoré použil na hodine. Aj takto sa niekedy vyučuje praktický jazyk na vysokej škole.
Niekto môže namietať, prečo sme sa neozývali, prečo sme netlačili na vyššiu kvalitu, keď sme si za prednášky platili. Nuž, v našom prípade platilo predovšetkým staré-známe: „účel svätí prostriedky“. Väčšina z nás sme už aktívne učili na základných a stredných školách, akurát sme na to nemali „papier“. Keď sme si zvážili riziká, ktoré by sme potencionálne museli znášať, ak by sme si rozhnevali vedúcu vzdelávacej agentúry a vyučujúcich... No skrátka, nestálo nám to za to „pokúšať osud“. Ktovie, či by sa nám to vyplatilo. Radšej sme si zvolili zbabelejšiu, ale zrejme bezpečnejšiu a schodnejšiu cestu nekladenia odporu. Podpis v indexe bol pre nás dôležitejší ako tlak na kvalitu.
Ale aby som bol objektívny, spomeniem aj svetlé stránky zo svojho vysokoškolského štúdia. Páčil sa mi jeden mladý doktorand, ktorý prednášal fonetiku – fakt sa v tom dobre vyznal a jeho prednášky boli orientované na praktické precvičovanie si danej problematiky, k čomu mal pripravené kvalitné materiály. Ďalším výborným vyučujúcim bol jeden docent prednášajúci lexikológiu na vysokej úrovni po odbornej i pedagogickej stránke. Prednášal spamäti, pútavo a na všetky teoretické záležitosti mal poruke desiatky praktických a často krát i vtipných príkladov. Obaja nás aktívne zapájali do prednášok. Ak by boli všetci vysokoškolskí pedagógovia ako títo dvaja, absolútne by sme sa o budúcnosť nášho vysokého školstva nemuseli obávať. Na ich prednášky som sa vyslovene tešil a skúška z ich predmetov bola pre mňa skôr príjemným výletom ako stresom. Nemôžem preto jednoznačne zovšeobecňovať, že úroveň nášho vysokoškolského štúdia je nízka. Skôr je vhodnejšie povedať, že táto úroveň výrazne kolíše od prípadu k prípadu. Navrhujem kompetentným na ministerstve školstva, aby si zistili, koľko vysokoškolských pedagógov si odvádza svoju prácu na zodpovedajúcej úrovni kvality a koľkí z nich iba diktujú učivo zo skrípt a z tohto zistenia vyvodili primerané dôsledky.
P.S.: Zámerom článku je poukázať na niektoré negatívne javy na našich vysokých školách vo všeobecnej rovine. Preto som nezverejnil konkrétne mená (čo by nebolo voči dotyčným úplne fair play, keďže od doby, keď som ukončil štúdium (máj 2003) sa mohli zmeniť k lepšiemu).
