Bol som s veriacimi na púti. Boli sme ubytovaní v stanovom tábore. Keď sme raňajkovali, všimol som si, ako sa k nám blíži malá líška - taká kempingová, zvyknutá na ľudí. Obával som sa, či nie je náhodou besná. Vzal som lopatu a odohnal som ju za chatku. Nechcel som, aby niekoho pohrýzla, neboli sme ani poistení. Vrátil som sa k raňajkám, ale líška sa opäť začala zakrádať smerom k nám. Znovu som ju zahnal, ale ona sa opäť vrátila. Už mi to začalo liezť na nervy - namiesto raňajok som pobehoval po kempingu s lopatou za dotieravou líškou. „Františkán-nefrantiškán, asi tej líške jednu zavalím, nech nám dá konečne pokoj," pomyslel som si.
Po raňajkách sme mali bohatý program a prežili sme naozaj požehnaný deň. Spokojný som si večer ľahol spať. V tú noc sa mi prisnil sen: Opäť som naháňal líšku po kempingu s lopatou v ruke. Vbehla do chatky. Vchádzal som dnu s tým, že tam mi už neunikne a konečne ju dorazím. Na moje prekvapenie tam sedel môj otec. Líška stála pri ňom a spokojne pila mlieko z misky. „Prečo zaháňaš tú líšku?" spýtal sa ma. „Veď ona nie je besná, je iba hladná."
Účastníkmi púte boli aj traja ľudia, ktorí neustále hundrali, ustavične boli s niečím nespokojní, vyvolávali konflikty. Už som toho mal plné zuby a zvažoval som, že ich nejakým spôsobom potrestám. Vtedy som si spomenul na sen z predošlej noci a pochopil som: „Títo ľudia tiež potrebujú nakŕmiť - ako tá malá líška. Sú hladní po láske, potrebujú nakŕmiť láskou." Začal som sa im viac venovať, rozprával som sa s nimi, pochválil som ich, kedykoľvek to šlo - a oni sa začali meniť pred mojimi očami.
Skúsme sa dobre poobzerať po svojom okolí - nepobehuje aj okolo nás nejaká hladná líška?
