Na začiatku sna som si uvedomil, že si necítim telo. Akoby som mal len oči a nehmotný mozog. Neúčinkovala na mňa gravitácia - vznášal som sa vo svojej izbe. Splýval som s priestorom. Odrazu som sa ocitol vo vedľajšej izbe bez toho, že by som prešiel cez dvere. S úžasom som zistil, že sa môžem dostať hocikde, kam si zmyslím. Pohyboval som sa rýchlosťou myšlienky. Napadlo ma, že „navštívim“ dievča, do ktorého som bol kedysi zaľúbený. V tom istom okamihu som bol pri nej. Spala a ja som si chvíľu vychutnával jej prítomnosť. Mal som pocit, že som sa v nej rozplynul - že naše duše splynuli v jednu.
Potom som si ešte hodnú chvíľu plne vychutnával pocit absolútnej voľnosti, keď v tom som kdesi v diaľke zazrel lúče - akoby vychádzalo slnko spoza obzoru. Podišiel som bližšie. Zalialo ma nádherné svetlo. Napriek tomu, že bolo jasnejšie, aké som kedy videl, neoslepovalo mi zrak a mohol som sa ním naplno kochať. Popritom som pociťoval príjemné teplo, asi ako keď v marci po ponurom sychravom februári konečne spoza oblakov vykukne prvé jarné slnko. V pozadí hrala nevtieravá hudba, v ktorej bolo počuť radostný detský spev. Pripomínala mi jednu skladbu od Mikea Oldfielda. Zalial ma pocit neopísateľného bezpečia. To svetlo bolo akoby mojím ochrancom. Mal som pocit, že odteraz sa mi už nikdy nič zlé nestane a že už nikdy nebudem prežívať žiadne stresy a starosti. Niečo, ako keď som sa ako chlapec ráno zobudil a uvedomil som si, že je prvý júl a pred sebou mám dva mesiace prázdnin – hoci to je len slabé prirovnanie.
Akokoľvek príjemne a bezpečne som sa v tom svetle cítil, zacnelo sa mi po spoločnosti iných ľudí. Zatúžil som zdielať s nimi svoju radosť a šťastie. Okamžite som sa ocitol na akomsi zhromaždení na lúke uprostred rozvoniavajúceho lesa. Boli tam väčšinou postarší ľudia, ktorí pokorne sedeli na drevených lavičkách. Boli tak zvláštne smutní, až mi ich prišlo ľúto a v hrdle mi uviazla tvrdá hrča. Akoby na niečo už dlho čakali. Spínali svoje vysušené dlane a niečo si šeptali - možno sa modlili. Napriek ich smutnému výrazu z nich vyžaroval pokoj a vyrovnanosť. Chvíľu som ich zhora len tak pozoroval a odrazu som pocítil mocný príval energie, ktorá ma úplne pohltila. Uvedomil som si, že je to láska. Ale nie taká láska, ako keď som sa zaľúbil do dievčaťa pre jej pekné oči a ostatní mi boli ukradnutí. Teraz som ju cítil rovnako ku každému, hoci som tam nikoho nepoznal. Závisť, nenávisť, pretvárka – to všetko bolo preč. Až som bol zaskočený z toho, ako intenzívne a nezištne dokážem milovať. Zrazu som si uvedomil, že vlastne ten mocný cit lásky driemal v mojom vnútri stále, ibaže bol uviaznutý pod nánosom vlastného egoizmu. Uvedomil som si, že láska je najvyšším princípom života. Láska nepodmienená, nesebecká, nenútená. Taká, kvôli akej sme boli stvorení.
Tu sa môj sen v najlepšom skončil. Obsahoval všetko, čo človek potrebuje k dokonalému šťastiu - neobmedzenú slobodu, absolútny pocit bezpečia, nekonečný pokoj v duši, neustálu prítomnosť lásky. Najlepšie na tom všetkom bolo, že som vedel, že sa to nikdy nezmení a neskončí. Absolútna dokonalosť. Raj.
