Obyvatelia osady majú zakázané prekračovať jej hranice, pretože v okolitých lesoch údajne žijú nebezpečné červené tvory, niečo ako vlkolaci. Preto je pre nich červená farba symbolom zla. Starší dedinčania vedia, že je to len povera na zastrašenie mladších. Z lesa sa pravidelne ozývajú záhadné zvuky a občas sa nepriatelia skutočne objavia v osade – sú to však len starší obyvatelia oblečení v špeciálnych kostýmoch. Ľudí žijúcich v mestách za lesom nazývajú „tí, o ktorých sa nehovorí“ a vôbec sa s nimi nestýkajú.
Osada mi navodila paralelu s Československou socialistickou republikou, ktorú som mal možnosť zažiť ako chlapec. Kapitalizmus bol podľa súdruhov symbolom skazenosti a nespravodlivosti a západné krajiny boli „tí, o ktorých sa nehovorí“ a ak áno, tak len v zlom. Mnohí zo staršej generácie dnes nostalgicky obhajujú socializmus – každý mal prácu, lacné bývanie, prístup k bezplatnému zdravotníctvu, neexistovala vrstva bohatých a chudobných... A že sme nemohli cestovať do zahraničia? No a čo, teraz síce môžeme, ale aj tak si to nemôžeme dovoliť... Takto dajako argumentujú skôr narodení. Niečo ako zlatá klietka. Ak by sme sa mali možnosť spýtať zvierat v ZOO, či by uprednostnili istotu, ale neslobodu života v klietke, alebo neistotu, riziká a nástrahy, ale slobodu a prirodzenosť života v divočine, zrejme by si aj ony vybrali druhú možnosť. Na druhej strane, i v „džungli“ musia platiť isté pravidlá (moja sloboda sa končí tam, kde začína sloboda druhého – ošúchaná fráza, ale výstižná). Stanoviť vhodný kompromis, nakoľko majú zákony obmedzovať našu slobodu, ale zároveň nám poskytovať základné potreby a istoty, je problém starý ako ľudstvo samotné a zrejme nebude nikdy vyriešený k úplnej spokojnosti všetkých.
Film začína vrcholiť, keď zranený mladík bojuje o život. Jediná možnosť je ísť do mesta pre lieky proti infekcii. To by však znamenalo porušenie najdôležitejšieho zákona dediny – prekročenie jej hraníc. Nakoniec otec snúbenice zraneného mládenca uznáva obmedzenosť pravidiel osady, prizná jej pravdu o vymyslených vlkolakoch a dovolí jej vydať sa na cestu. Dievčina, mimochodom nevidiaca, nakoniec natrafí na muža, ktorý jej zoženie potrebné lieky a zachráni svojmu snúbencovi život.
Film „The Village“ ma inšpiroval k otázke: „Ako by vyzeral svet, ak by všetci ľudia boli od tohto momentu ako ja?“ Najskôr ma napadlo, že by sme nepotrebovali vojakov, policajtov, detektívov či sudcov, lebo mám rád poriadok a dodržiavanie pravidiel. Keďže som pomerne skromný, netúžili by sme po prepychových vilách či drahých bavorákoch. Zrejme by nás až do takej miery nezaujímal výskum vesmíru, ktorý je finančne veľmi nákladný vzhľadom k jeho praktickému významu. Ušetrené peniaze by sme použili najmä na zmiernenie hladu a chudoby a podporu vzdelania a ekonomiky v zaostalých krajinách a regiónoch. Som kresťan a Biblia by bola pre nás ústavou. Vzápätí som však zapochyboval. Naozaj by sme boli takí nezištní? Nepremohol by nás egoizmus, mamonárstvo, túžba po moci? Neodvrátili by sme sa od viery? Veď aj Adam a Eva žili spočiatku v absolútnej harmónii a kde sme teraz? Dokázali by sme ponaprávať všetky neprávosti? A vlastne, nebolo by to viac na škodu ako na osoh, keby sme boli všetci rovnakí? Napokon, nie je práve rozmanitosť ľudí, národov, kultúr či náboženstiev tým, čo robí svet a náš život zaujímavým a posúva nás vpred? Nemá byť existencia mnohých ziel a neprávostí pre každého z nás výzvou snažiť sa formovať svet k lepšiemu, ale nie tak, že budeme ostatným niečo vnucovať, ale tak, že začneme sami od seba a po neúspechu znovu a znovu vstaneme, strasieme zo seba špinu, pôjdeme trpezlivo ďalej a budeme v rámci svojich možností ponúkať osobný príklad založený na pozitívnych hodnotách? Nie je toto správnejšia cesta ako izolovanie sa od sveta – uzatvorenie sa do klietky síce poskytujúcej istotu a bezpečie, ale zároveň obmedzujúcej naše obzory?
Aj na Slovensku existujú podobné rodiny, resp. spoločenstvá ľudí, ktoré žijú v osadách bez výdobytkov modernej civilizácie podobne ako vo filme „The Village“. Je to ich slobodná voľba a majú právo vychovávať svoje deti podľa vlastných predstáv. Nemali by im však tajiť alebo skreslovať, čo sa deje „za humnami“ a od istého veku by im mali nechať možnosť výberu vlastnej cesty životom. Málokomu sa asi páčilo, keď nám súdruhovia z bývalého režimu vnucovali marxizmus-leninizmus, obmedzovali slobodu vierovyznania, tajne sledovali „nepriateľov“ socializmu či blokovali hranice ostnatými drôtmi.
