Už olympiáda bola pre nás úspechom zásluhou biatlonistov, ale aj vďaka sympatickému výkonu hokejistov, ktorým len o vlások uniklo vytúžené a hádam aj zaslúžené pódiové umiestnenie.
Telesne hendikepovaní športovci nečakane prekvapili. Do Kanady cestovali s túžbou získať aspoň jedno zlato a nakoniec sa zaradili medzi najúspešnejšie krajiny, najmä vďaka zrakovo postihnutým zjazdárom Jakubovi Krakovi a Henriete Farkašovej, ktorí so svojimi navádzačmi vybojovali zhodne tri zlaté a jednu striebornú medailu.
Iste, dalo by namietať, že medzi paralympionikmi je nižšia konkurencia ako medzi zdravými športovcami, a teda že cesta k zisku cenného kovu je pre nich jednoduchšia. Avšak už len fakt, že človek bez nôh či rúk, alebo človek, ktorý sotva dovidí pol metra pred seba, sa nepoddá nepriazni osudu, začne trénovať a nominuje sa na vrcholné športové podujatie, si zaslúži veľký obdiv.
Ak by sme boli cynickí či menej inteligentní, mohli by sme sa na ich súťaže pozerať s úškrnom. Priznajme si, snáď to pôsobí do istej miery komicky, keď sa beznohí hokejisti na špeciálnych vozíkoch-saniach snažia skórovať s hokejkou trpasličej veľkosti. Alebo keď jednoruký bežec na lyžiach kmitá odušu iba jednou palicou, lebo na druhej strane tela mu visí len akýsi kýpeť. Kým sa zasmejeme, radšej si najskôr spomeňme na seba, keď sme mali zlomenú ruku a nedokázali sme si ani poriadne utrieť zadok. Alebo keď sme si vyvrtli členok a horko-ťažko sme prešli z postele do kuchyne.
Tak ako nás úspech Anastasie Kuzminovej vyzval na otvorenie diskusie o zefektívnení udeľovania občianstva cudzincom, tak nech nás úspech našich paralympionikov vyprovokuje k zamysleniu, či majú naši telesne postihnutí spoluobčania vytvorené dostatočné podmienky na dôstojný život. A ešte sa mi do tlačidiel klávesnice vnucuje odkaz pre našich naj-národniarov - vlastenectvo sa utužuje prirodzene, trebárs aj športom. Nie vnucovaním cez zákon.
Klobúk dolu, športovci. Ďakujem za krásne zážitky.
