Na prvý septembrový víkend bol však dva roky po sebe preložený ČSOB maratón, ktorý mal zatiaľ pre mňa prioritu, a tak až tento rok som sa definitívne rozhodol pre kúpu miestenky na 50-kilometrovú jazdu s prevýšením 1500 metrov cez Malé Karpaty.
Pri zvažovaní logistických možností dopravy na štart na Zochovu Chatu pri Modre a domov z cieľa v Bratislave-Lamači vyhral variant autom na štart a z cieľa MHD-čkou na Mlynské Nivy, autobusom na Zochovu chatu a odtiaľ autom domov. Mohol som si pospať do 6.30, v pohode sa naraňajkovať a po 40-minútovej ceste autom byť o ôsmej na mieste štartu. Nad ránom bolo ideálnych 12 stupňov, o deviatej na štarte už 18, popoludní pri dobehu letných 24. Lesný terén stihol po augustových dažďoch vyschnúť, blata sme sa teda obávať nemuseli.
Po dvoch skúsenostiach s podobným trailom Kamzík – Baba – Kamzík (52 km) som zvolil rovnakú stratégiu pre pitný režim – liter ionťáku v dvoch fľašiach v ramenných popruhoch bežeckej vesty a liter vody s energy-gélom v dvoch fľašiach v zadnej časti vesty. K tomu dve sójové tyčinky, ak by ma zastihol hlaďák. Je na zváženie, či radšej odštartovať s ťažším nákladom so svojimi osvedčenými nápojmi, alebo niesť menej tekutín a dotankovať na bufetoch. Okrem vesty som mal okolo pása ľadvinku na mobil a peňaženku. Pôsobilo to na mňa mierne diskomfortne, nabudúce zrejme zbalím o fľašku menej a všetko potrebné natlačím do minimalistickej vesty.
Trasa RZB vedie po turistických značkách, na kritických miestach organizátor zabezpečuje značenie fáborkami. GPX nepoužívam, trasu som si naštudoval na mape, stačí si pamätať tri kritické rázcestia: Čermák, Salaš, Klčovanice. Na každom z nich treba odbočiť doľava. Časť trasy, niečo vyše 20 km, som už poznal zo svojich bežeckých výletov a z trailu KBK52. Zvyšok som si plánoval prejsť v rámci turistiky pár dní pred pretekmi, kvôli daždivému počasiu z toho nakoniec zišlo.
Pred RZB som nemal výkonnostné ambície, bol to pre mňa už piaty dlhý beh v priebehu piatich mesiacov – 3 cestné maratóny + 2 horské ultra. Tri týždne pred RZB som bežal Rajecký maratón za 3:19. Tých 20 dní medzi dvomi náročnými pretekmi sú bežecky vágne – ani ryba, ani rak. Ľahký udržiavací mód. Nie totálny relax, aký by sa zišiel po maratóne, ani poriadny tréning – na ten chýba energia. Tiež som však nechcel RZB absolvovať len ako turistický výlet. To by podujatie nesmelo mať v názve rýchlik.
V júni som absolvoval podobný dvojboj – Banskobystrický maratón za 3:17, o dva týždne KBK52 za 5:09. Do konca júna som sa snažil dať dokopy, ale i tak som sa celý júl cítil pomalý, stuhnutý, bez energie. Objemovo to celkom šlo – nabehal som 400 km, z toho 93 km v lese s prevýšením 2730 metrov. Viac mesačne som nabehal iba osemkrát v živote. Kvalitatívne to však bola bieda, môj najpomalší bežecký mesiac, ak nerátam zranenia. Aj neúprosné horúčavy si vyžiadali svoju daň. V najteplejších dňoch som behával skoro ráno, ale vtedy som len polovičný.
3. 9. 2022 presne o deviatej bol môj prvý Rýchlik Zoška – Bratislava odštartovaný. Na trať vybehlo 117 jednotlivcov, 16 členov štafiet a 3 bežci so psom. V prvom kilometri v miernom stúpaní na lúku Čermák som sa pristihol, že som sa nechal uniesť lepšími rýchlikmi. Jedine, že by to tiež prepálili. Tepy som mal vyššie, ako by som si na úvod želal, tempo 5:25/km by som si mohol dovoliť v štafete, nie na 50-ke. Ubral som z plynu a prvých 10 km po Pezinskú Babu – najtechnickejší úsek celej trasy s chodeckou vsuvkou v strmom stúpaní na Skalnatú – som zdolal za 64:48. Prvý bufet som nevyužil, zatiaľ som mal dosť svojich tekutín a jesť v takej skorej fáze behu nezvyknem.
Druhých 10 km bolo tiež v pohode, s jedným strmším stúpaním na 12. km kúsok za Babou a ďalším na 17. km pred Somárom (to je názov kopca, pre menej malokarpatsky-znalých čitateľov). Inak dobre behateľný lesný terén, takže druhá desiatka odsypala za pre mňa relatívne svižných 59:12. V dobrej forme by som mohol zdolať celú trasu v priemernom tempe pod 6 minút na km. V cestných maratónoch sa už v mojom veku nemám šancu posúvať, v budúcom roku radšej pošetrím energiu na malokarpatské 50-ky. Tam je ukrytá moja šanca na rýchlejšie časy. Aj tak ma traily začínajú baviť viac ako klasické maratóny. Príroda je príroda.
Po 22 km trasa odbáča zo Štefánikovej magistrály na žltú značku smerom na Svätý Jur. Tu som sa už ocitol na bežecky neprebádanom území. O pár minút som sa dostal na lesnú asfaltku, po ktorej to v klesaní rýchlo odsýpalo až po druhý bufet v Neštichu, kde mi Garmin ukazoval 26,4 km. Na môj trailový vkus príliš dlhý asfaltový úsek, ale chápem, že z hľadiska logistiky bufetov a štafetových odovzdávok sa umelému povrchu nedá vyhnúť. Požiadal som milú dobrovoľníčku o natankovanie koly do fľašky, zhltol kúsok banánu a trielil v ústrety ďalšej časti trasy.
Po otočke o 180 stupňov prišlo na rad tiahle stúpanie, v ktorom sme si pekne-krásne museli naspäť nastúpať to, čo sme naklesali v zbiehaní do Neštichu – 300 výškových metrov na štyroch kilometroch. Dokázal som ho vybehnúť len s minimálnymi chodeckými vsuvkami, dokonca aj dvoch čerstvých štafetárov som stiahol. V klesaní mi to vrátili, predsa len som mal za sebou tri a pol hodiny behu, kým oni zopár desiatok minút. Inak s kolou vo fľaške buďte pri behu obozretní. Tá moja v ramennom popruhu vesty sa začala akosi nadúvať. Uvoľnil som uzáver a fľaša si riadne uľavila. Veľa nechýbalo a vybuchla by mi rovno pod nosom.
Úsek od 20 do 30 km som zvládol za 64:25. Po 30 km trať prevažne klesala až po 3. bufet v Marianke, podľa propozícií na 40. km, mne GPS + Glonass namerali 39 km. Opäť som dotankoval kolu, neodskúšaný ionťák z občerstvovačky som nechcel riskovať. Ešte kúsok banánu a poďho v ústrety záverečnému 10-kilometrovému úseku. Zo štúdia profilu trasy som vedel, že ma čaká dvojkilometrový stupák. Na 40. km som mal medzičas tesne pod 4:09, štvrtú desiatku – profilovo najľahší úsek – som zvládol za 60:29. Potom prišla najťažšia časť celej trasy – na 41. km mi Garmin zaznamenal prevýšenie 128 metrov. Za normálnych okolností behateľné stúpanie, ale po vyše štyroch hodinách behu v tepovej frekvencii na úrovni 150 som to fakt vybehnúť nevládal. Tento úsek som vykráčal za 10:45 – môj bezkonkurenčne najpomalší kilometer.
Zvyšok trasy mal zväčša mierne klesajúci profil, dostal som sa do solídneho tempa vzhľadom na to, že som už mal v nohách dĺžku maratónu v členitom teréne. Bežal som sám, široko-ďaleko nikto na dohľad. Pri výbehu z lesa ma dobrovoľník usmernil na asfaltku, ktorá smerovala k vytúženému cieľu. „Už len kúsok,“ zareagoval na moju otázku, koľko je to do cieľa. Už v Marianke na bufete som tušil, že trasa bude o niečo kratšia ako 50 km, aspoň podľa mojich hodiniek. „Stihnem to pod 5:10,“ pomyslel som si. Pokračoval som po asfaltke s myšlienkou, že každú chvíľu zhliadnem záverečnú odbočku. Vedel som, že cieľ je v areáli rehabilitačného zariadenia Gaudeamus pri Tescu v Lamači, aj som si obďaleč všimol týčiacu sa budovu Tesca, ale nikde žiaden Gaudeamus. „Kúsok je relatívny pojem, ktorý môže inak vnímať dobrovoľník–regulovčík a inak bežec pred cieľom ultra,“ chlácholil som sa. Keď sa však údaj na hodinkách blížil k 50 km a ja som stále bežal ulicou rovno za nosom, už som vedel, že som skrátka zakufroval.
Stretol som miestneho chlapíka, spýtal som sa na Gaudeaumus. Nikdy o ňom nepočul. Skúsil som Tesco. „Ktoré? Sú tu dve. Jedno je tam v dedine,“ ukázal smerom, ktorým som bežal. „Na Mokrohájskej,“ odvetil som, toľko som mal naštudované z propozícií. „Tak to sa musíte vrátiť.“ Nič iné mi ani nezostávalo. Keď sa na to pozerám s odstupom času, je prekvapivé, ako človek zabudne na únavu, keď sa dostane do nečakanej situácie. Pred 10 minútami som mal pocit, že meliem z posledného a zrazu som zmákol ďalšie dva kiláky len taký fukot.
Keď som sa vracal dlhou ulicou naspäť, zbadal som bežca odbáčajúc pod železnicu. „Aha, tak tam to bolo.“ Až vtedy som si všimol fáborku uviazanú kdesi na zábradlí. Pri mojom prvom prebehu tým miestom boli moje neurónové siete v mozgu nesprávne zosieťované. Pod mojím rýchlikom sa 250 metrov pred cieľom zasekla výhybka. Nadbehol som si presne 2 km plus na pol minúty som zastavil pri spomínanom chlapíkovi, spolu som si dožičil telovýchovnú extra 12-minútovku. Piatu desiatku som zdolal za 65:38, celkovo mi Garmin nameral 51,05 km za 5:20. Aspoň si tak môžem k 25 klasickým maratónom pridať tretiu naozaj poctivú 50-ku do bežeckých análov.
Pre môj osobný archív RZB 2022 očistený od nevyžiadanej zachádzky: čas 5:08 a virtuálne 9. miesto. O motiváciu na ďalší rýchlik mám postarané. Ďakujem organizátorom a dobrovoľníkom za jedno z najkrajších bežeckých podujatí na Slovensku.
