Podujatie má skratku KBK52 (Kamzík – Baba – Kamzík, 52 km, ± 1470 m). Organizátor konečne po rokoch opravil premrštenú 53-ku v názve podujatia.
Mojou hlavnou ambíciou bolo napraviť si chuť z nevydarenej premiéry na tejto pomerne rýchlej a technicky nie až tak náročnej trati. Minulý rok som bežal podľa svojich predstáv len do 30. km. Tentokrát som chcel absolvovať celú trasu v rovnomernom tempe na úrovni 6 min/km bez chodeckých vsuviek v stúpaniach. Trať je behateľná po celej dĺžke, stúpania a klesania nie sú extrémne strmé, iba na občerstvovačkách sa treba na chvíľu zastaviť. V lese si plastový pohárik s nápojom nesmiete vziať so sebou a len tak odhodiť o pár metrov ďalej, ako je to možné na klasických cestných maratónoch.
Zimná príprava mi príliš nevyšla, v každom mesiaci ma limitovali drobné zdravotné ťažkosti – v decembri natiahnuté trieslo, v januári viróza, vo februári boľavá achilovka. Tomu aj zodpovedali výsledky na jarných pretekoch – Stellantis polmaratón pri Trnave za 1:30:36 (marec), ČSOB maratón v Bratislave za 3:09:08 (apríl), Tlmačský polmaratón za 1:29:35 (máj).
KBK52 sa tento rok uskutočnil v 19. júna (minulý rok 1. augusta, korona doba si vyžaduje improvizáciu, inak býva KBK, predtým aj BKB, na konci apríla). Dva týždne pred ultra som si prvýkrát zabehol Banskobystrický maratón, ktorý sa hrdí prívlastkom „jediný večerný maratón v strednej Európe“ – štartuje sa o 18. hodine. Bol som zvedavý, ako mi nezvyčajný čas štartu sadne. Nuž, nesadol. Bolo teplo a dusno, spočiatku až 26 stupňov, polku som prepálil za 1:33, po 25. km mi došlo, na finále to vyšlo na 3:17:37. Napriek tomu som sa v 158-člennom poli zmestil do prvej 20-ky a bronz v kategórii M40 mi ušiel len o minútku a pol. To keby som tušil v prvej polovici. Musím sa do BB vrátiť o rok. Ak mi nejaké nové preteky nevyjdú podľa predstáv, chcem si v ďalšom roku napraviť chuť. Napr. MMM v Košiciach mi vyšiel k spokojnosti až na tretí pokus.
Týždeň pred KBK52 som sa vypravil na miesto štartu na Kamzíku, aby som si vyskúšal cestu autom tam i späť. Zároveň som si odbehol posledný dlhší beh na časti trasy KBK. Minulý rok som zvolil cestu vlakom a MHD-čkou, keďže v Bratislave sa ako vodič príliš nevyznám. Navigácia v mobile fungovala spoľahlivo a premávka je v nedeľu v našej metropole relatívne v pohode, takže aj na samotné preteky som zvolil komfortnejšiu cestu autom. Tým pádom som mi mohol o polhodinku dlhšie pospať, hoci i tak som musel budíky (pre istotu dva) nastaviť na 4.45. Štartuje sa totiž už o 7.30.
Na Kamzík som dorazil hodinu pred štartom, vyzdvihol si štartovný balíček, doplnil hladinu kofeínu, zľahka sa popreťahoval. Rozklus som odignoroval, však KBK nie je šprint na 100 metrov. Nakoniec som si ešte chvíľku poležal na lavičke pod zubatým ranným slnkom. Bolo príjemných 19 stupňov, postupne sa ale teplota vyšplhala až niekde k 28-ičke.
Rovnako ako minulý rok som si do bežeckej vesty namiešal liter ionťáku plus liter vody s energy-gélom. Pribalil som proteínovú tyčinku, ak by ma premohol vlčí hlad. Dopĺňanie tekutín je pri dlhom behu v teplom počasí kľúčové. Na občerstvovačkách (4x počas celej trasy) som sa ešte potužil minerálkou, kolou a kúskom banána. Organizátor KBK nepožaduje žiadnu povinnú výbavu. Niektorí bežci mali so sebou iba minimalistickú ľadvinku s menšou fľaškou, čo sa mi v danom počasí zdalo dosť odvážne. Niektorí naopak vliekli ešte aj bežecké palice, čo mi príde v malokarpatskom teréne zbytočné.
Známy hltač maratónov Cyril B. vyštartoval o hodinu skôr, aby stihol časový limit 7,5 hodiny, my ostatní (97 borcov/borkýň) presne nachlp o 7.30. Sebavedomo som sa zaradil do druhej línie hneď za top-ultrákov, nabehané z jari som mal relatívne slušne. Neprišiel som na turistiku, zároveň som sa však nesmel nechať uniesť tempom ostrieľanejších horských vlkov. Prvé stovky metrov sa bežia dole lúkou. Nohy som mal na pocit akési želatínové, až som sa obával, aby sa mi v zbiehaní nepodlomili. Predsa len som sa mal aspoň symbolicky rozklusať. Musel som si dávať riadne bacha, aby som si hneď v prvom kilometri neustlal.
Po pár minútach som sa skonsolidoval do 5-člennej skupinky niekde na rozhraní druhej a tretej desiatky. Tempo bolo o niečo svižnejšie, ako som si predsavzal – 10 km za 54:37. Plán bol bežať 10 km úseky tesne okolo hodiny. Nemal som však pocit, že by som tempo prepálil, tak načo sa za každú cenu brzdiť. Na prvú občerstvovačku na Bielom Kríži na 11. km sme ešte dobehli v skupinke pospolu, potom sme sa rozdrobili a úsek po Pezinskú Babu som bežal sám v relatívne pohodovom tempe; viac mi to pripomínalo moje bežecké výlety ako preteky. Na 20. km mi Garmin zapípal medzičas 1:54:26. Na Babe, tesne pred polovicou trasy (naspäť sa kúsok beží okľukou) som bol priebežne na 18. mieste v podobnom medzičase ako minulý rok – 2:27.
Na 30. km som mal medzičas 2:55:53, takmer na sekundu totožný s minuloročným. Kým však minulý rok som po 3 hodinách „narazil do steny“, teraz som sa zatiaľ cítil v pohode. Postupne ma začali predbiehať bežci z polovičnej trasy Baba – Kamzík, ktorí štartovali o 10.15. Prvý bežec – Ukrajinec žijúci na Slovensku Taras I. prefrčal okolo mňa v klesaní ako IC-čko okolo lokálky. Hoci sa osobne nepoznáme, oslovil som ho menom a zakričal som mu za chrbtom niečo povzbudivé. Taras sa zo zvedavosti otočil; ešteže sa pri rýchlom zbiehaní nepotkol a nenatiahol na zem. To by ma iste mrzelo.
40. km, medzičas 3:57:33. Minulý rok som dal 4. desiatku vo veľkej kríze za 67 minút, teraz za 61:40. Čakal som, či vôbec dáka kríza príde. To aby som náhodou nemal pocit, že som bežal s veľkou rezervou. Posledná občerstvovačka je na 47. km. Za ňou nasleduje pomerne strmé stúpanie. Tu som jediný raz prešiel na chvíľku do chôdze; fakt nie preto, že predo mnou sa práve ocitla mladá slečna v obtiahnutých šortkách bežiaca/kráčajúca polovičnú trasu. Predsa len vyše 4 a pol hodiny behu v členitom teréne v teplom počasí si vyžiadalo svoju daň. To už som vedel, že ak v záverečných km zbytočne nepoblúdim alebo si náhodou nepodvrtnem členok, výrazne si posuniem minuloročný čas 5:26:23.
Medzičas na 50. km som mal 5:01:24, piatu desiatku som zvládol za 63:51. Telo už bolo riadne ubolené a dehydratované. Pri ultra málokto zabehne negatívny split, najmä v teplom počasí, takže mentálne som mierne spomalenie akceptoval. Keď som sa dostal k záverečnému výbehu na lúke pod Kamzíkom, už som tušil, že pokorím métu 5:10. Pomyselnú cieľovú pásku som preťal v čase 5:09:40 s pocitom spokojnosti. Vyšlo to na 15. miesto celkovo a 6. flek v kategórii M40. Umiestnenie je pri ultra pre väčšinu bežcov/bežkýň aj tak druhoradé. Zabehol som to, na čo som mal, možno aj s drobnou rezervou.
Inak škoda, že nebežal minuloročný víťaz Martin Halász (bol na pretekoch v zahraničí). Bol by to zaujímavý súboj s tohtoročným víťazom Liborom Trtekom z ČR (Martin 4:03:44 v roku 2021, Libor 3:59:15 v roku 2022, v cca rovnakom počasí).
Uvidíme, aký termín zvolí organizátor pre rok 2023. Každopádne, rád by som opäť zaradil KBK52 do svojho bežeckého kalendára. Tento rok ma ešte čaká Rajecký maratón – tak trochu jubilejný 25. klasický cestný maratón. Zároveň oslávim 30. výročie od môjho prvého maratónu. Na začiatku septembra by som si rád skúsil Rýchlik Zoška – Bratislava, 50 km v Malých Karpatoch, sčasti na rovnakej trase ako KBK52. Bude to pre mňa logisticky náročnejšie, keďže štart (Zochova chata) a cieľ (Lamač) sú na rôznych miestach, ale snáď to nejako zvládnem. A hádam budem tentokrát s výkonom spokojný hneď na prvý pokus.
