Moje prvé ultra

Písmo: A- | A+

Prvý maratón som úspešne absolvoval už ako 18-ročný čerstvý maturant po necelých dvoch rokoch pravidelného behania. V období svojej juniorskej kariéry som zvládol 6 klasických cestných maratónov s osobákom 2:55.

Potom som sa na takmer 20 rokov bežecky odmlčal, napokon som však znovu prišiel maratónom na chuť. Vo veteránskej kariére mám zatiaľ 14 zárezov s najlepším časom 2:58.

Trailové behanie som objavil v roku 2013, odkedy príležitostne vyrážam na bežecké výlety do okolitých lesov (Malé Karpaty, Považský Inovec, Tribeč, v istom období aj Zvolenská kotlina – pozdravujem na Sliač). Zvyčajne si odbehnem trasu dlhú 18 – 26 km so 400 ­– 800 m prevýšením. Najdlhší sólo beh som absolvoval v máji 2020 v okolí Červeného Kameňa a Zochovej chaty: 30 km s prevýšením 1000 m.

Myšlienka skúsiť ultratrail vo mne skrsla na jeseň 2019. Na jar som si splnil ambíciu po dlhých rokoch opäť zlomiť 3-hodinovú hranicu v maratóne, tak som si hľadal novú bežeckú výzvu. S ohľadom na termín, trasu a dostupnosť mi najlepšie vyšlo podujatie KBK53 (Kamzík – Pezinská Baba – Kamzík, Malé Karpaty, podľa propozícií 53 km s prevýšením 1290 m). Preteky sa za normálnych okolností konajú na konci apríla. Plán pre rok 2020 bol zabehnúť ČSOB maratón opäť pod 3 hodiny a po troch týždňoch horské ultra, pri priaznivom počasí a teréne pod 5 hodín. Prihlásil som sa hneď v prvý deň spustenia registrácie – 1. 1. 2020, keďže počet účastníkov je limitovaný na 250.

Zimnú prípravu som mal kvalitnú až do polovice februára, kedy som začal pociťovať bolesť v oblasti ľavej holennej kosti, spôsobenej zrejme zápalom okostice. Nepomohlo ani týždňové zvoľnenie v tréningu a na konci februára som už vedel, že maratón nepobežím. Celý marec som sa dával dohromady a naplno som začal behať až v apríli. Medzičasom boli obe podujatia preložené pre pandémiu, takže pre mňa aspoň malé pozitívum covidu. Stále existovala nádej, že KBK53 sa uskutoční v júni, ale nakoniec bolo podujatie úplne zrušené. Škoda, po zranení som na jar odbehal 15 kvalitných dlhých behov v lese s prevýšením takmer 10 tisíc metrov. Slušný objemový základ som napokon využil na prípravu na augustový Rajecký maratón, kde som si v teplom počasí zabehol traťový osobák 3:12.

V roku 2021 sa ČSOB maratón ani KBK53 v apríli z pandemických dôvodov opäť nekonali. To bolo jasné už na konci januára. Vo februári som tak trochu hľadal bežeckú motiváciu, ale na druhej strane som si uvedomil, že primárne nebehám pre prípravu na preteky. Prišla jar a s teplotou na vzostupe a s pandémiou na ústupe opäť svitla nádej na bežecké podujatia. Zvolil som Záhorácky maratón, ktorý sa beží tradične v druhú júnovú sobotu na trase Senica – Šaštín-Stráže a späť. Môj jubilejný 20. maratón mi v teplom a dusnom počasí príliš nevyšiel. Počas prvej polovice som podcenil pitný režim, druhú polovicu som sa dehydrovaný riadne vytrápil. Navyše som mal aj smolu – po 24 km sa mi v oblasti päty odlepila časť podrážky na novej maratónke, čo mi tiež na pohode nepridalo. Čas 3:22 sa radí medzi moje najslabšie, nie je každý deň „posvícení“.

Horský beh Kamzík – Baba – Kamzík bol preložený na 1. august. V júli mávam dovolenku, ktorú som plánoval využiť na pravidelné bežecké výlety do okolitých lesov. Napokon som uprednostnil dokončenie rekonštrukcie domu a vyšiel mi čas len na štyri horské výbehy – spolu 85 km s prevýšením 2300 m. Inak som behal takmer denne, za júl mi to vyšlo na 340 km, čo je však ako príprava na ultra dosť málo. Teda ak chcem zabehnúť na svoje pomery aký-taký čas.

Pred maratónmi mávam problém zaspať a hoci som obdobie pred prvým ultrabehom obzvlášť neprežíval – nebol som ani nabudený, ani nervózny – zaspal som až niekedy o druhej, no a keďže vstávať som musel o štvrtej, viete si predstaviť, ako som sa asi (ne)vyspal. Nasledovali raňajky na sladko, odchod autom do Trnavy a cesta vlakom do Bratislavy. Po východe zo železničnej stanice sa spustil riadny lejak. Z neznámych dôvodov (inak som pomerne starostlivý plánovač) som si nevzal dáždnik ani nepremokavú bundu. Potreboval som prejsť asi 10 minút na zastávku MHD a odtiaľ sa odviezť na Kamzík. Mal som možno polhodinovú časovú rezervu, aby som sa v dostatočnom predstihu dostal na miesto štartu. Dážď našťastie po štvrťhodine začal slabnúť. Mierne som premokol, nič dramatické. Skôr som mal obavy, že lesné chodníky budú po dažďoch v predošlých dňoch a čerstvej rannej prietrži šmykľavé.

Na mieste štartu sa vznášal ranný opar, nevyspatý som sa cítil akýsi omámený, snažil som sa prebrať ľahkou rozcvičkou. Na štarte o 7:30 mi Garmin zaznamenal teplotu 20 stupňov a 93 % vlhkosť vzduchu. Po horúcom júli celkom príjemná teplota, zato však riadna spara. Počas horských ultra nemajú bežci k dispozícii občerstvovacie stanice každých 5 km, ako býva pravidlom pri cestných maratónoch. Na KBK53 sú občerstvovačky na 11 km, 26 km, 41 km a 47 km. To by najmä v lete nestačilo. Do bežeckej vesty som si vzal 2 x pol litra iontového nápoja vo fľašiach v ramenných popruhoch a 2 x pol litra vody s energetickým gélom vo fľašiach v zadnej časti vesty. K tomu niečo na zahryznutie – 4 sójové tyčinky. Tie som využíval už v mladosti, keď som chodil do práce na bicykli – 13 km ráno, 13 km popoludní – a po príchode domov som pred bežeckým tréningom potreboval niečo ľahko stráviteľné na doplnenie energie. Banány v tom čase neboli každodennou pochutinou. Sójové šulce majú výhodu, že v lete sa neroztopia a v zime nestvrdnú. Spolu som teda na štarte niesol na chrbte niečo nad 2 kg občerstvenia. Plán bol vypiť každých 20 minút cca štvrť litra tekutín a každú hodinu zjesť sójovú tyčinku.

1. 8. 2021 o 7:30, na deň presne 19 mesiacov od registrácie, som teda konečne stál na štarte svojho prvého ultratrailu. Stále som to emotívne nejako špeciálne neprežíval, bol to akoby iba jeden z mojich ďalších bežeckých výletov. Po výstrele štartovacej pištole sme sa rozbehli dolu lúkou. Úvodné klesanie nabádalo k pomerne svižnému tempu. V dave 125 bežcov a bežkýň som sa držal na úrovni 20. miesta. Terén nebol po daždi až taký šmykľavý, ako som sa obával, v klesaniach som aj tak radšej brzdil. Tam som na bežcov na mojej úrovni strácal. V stúpaniach som naopak získaval. Prekvapilo ma, že už v úvodnej časti trate niektorí bežci v stúpaniach prechádzali do chôdze. Prvých 10 km som zvládol za necelých 55 minút, čo bolo vzhľadom k terénu a k dĺžke trasy na mňa prirýchle, ako som zistil v 2. polovici trate. Úsek medzi 10 a 20 km bol už pomalší – za 58 minút. Na obrátke na 26 km na Pezinskej Babe som bol priebežne na 20. mieste v čase tesne pod 2:30. Stále som sa cítil relatívne dobre, moja tepová frekvencia sa pohybovala na úrovni 140 – 150, pri cestných maratónoch mávam priemernú tepovku okolo 155.

Za Pezinskou Babou na 28. km na nás čakalo najstrmšie stúpanie celej trasy a tu som prvý raz prešiel do chôdze. V tretej desiatke km som sa už v priemernom tempe dostal nad 6 min/km – úsek 20 – 30 km som zvládol za 63 minút. Potom prišlo niečo, čo bežci, cyklisti či triatlonisti poznajú veľmi dobre. Po troch hodinách behu v členitom teréne mi „vypli poistky“, ako sa vraví v športovom žargóne. Telo vám niekedy pri vytrvalostnom výkone vypovie poslušnosť, najmä ak si neprávne rozložíte sily. Občerstvovanie som hádam nepodcenil, tekutiny som dopĺňal podľa plánu, aj dve tyčinky som zjedol, neskôr mi už nešli na chuť na stiahnutý žalúdok. Každopádne, záverečných 20 km bolo už len o tom, aby som sa nejako dostal do cieľa. Možno poznáte ten pocit z nočných snov, keď chcete bežať, ale nemôžete. Bolo to niečo podobné, ibaže v realite. Zostal som však pokojný, nepanikáril som, nekládol som si otázku, načo to robím. Naopak, pocítil som vďačnosť, že mám len tento „problém“. Už len to, že som zdravý a dobrovoľne sa môžem v rámci ultrabehu trápiť s krízou, je niečo, čo nie je samozrejmosť. V hlave som sa nastavil na mód „pôjdem tak, ako mi to telo dovolí“, čo znamenalo klusať v klesaniach a na rovinkách a kráčať v stúpaniach. Štvrtú a piatu desiatku km som zvládol za 67, resp. 71 minút. Tepovka mi klesla na úroveň 130, ubolené telo a mierne rezignovaná hlava ma na viac nepustili.

V záverečnom stúpaní na lúke pred cieľom som sa predsa len vyhecoval a dokázal som ho vybehnúť a tepy zdvihnúť na 160. Na finále to vyšlo na 33. miesto celkovo a 12. miesto v kategórii M40 v čase 5:26. GPS + Glonass mi v hodinkách Garmin namerali 51,6 km a 1466 m súčet prevýšení, teda kratšiu dĺžku, zato vyššie prevýšenie, ako uvádza organizátor. Asi by sa podujatie malo nazývať KBK52, nie 53.

Pred štartom som mal tri želania: nezablúdiť, nemať žalúdočné problémy a nezraniť sa (v najbližšom období ma ešte čakajú dva maratóny – v Rajci a v Bratislave). To sa mi podarilo. Trať bola dobre vyznačená, za kríky som odbiehať nemusel a pádu či podvrtnutiu členka som sa tiež vyhol. Podobne ako na štarte, ani v cieli som nevnímal nejaké extra pocity – žiadna eufória, že som to dal, žiadna úľava, že mám to za sebou. Jednoducho, som v cieli, nič viac. Jedno som vedel hneď – v roku 2022 sa chcem na Kamzík vrátiť, lepšie si rozložiť sily a stlačiť čas bližšie k 5 hodinám, v optimálnych podmienkach hádam aj pod 5 hodín. Snáď už v riadnom termíne – na konci apríla.

Skryť Zatvoriť reklamu