Maratón je náročný pre svoju dĺžku 42,195 km a na výkon sa dá bežať dva-trikrát za rok. Skôr dvakrát – jeden na jar, jeden na jeseň – po aspoň trojmesačnej príprave. Desiatka je pre mňa krátka a prirýchla, viac zabehnem takmer každý deň v roku. Polmaratón mám ako zlatý stred – nie je taký náročný na prípravu ako maratón a zároveň nie je taký rýchly ako desiatka.
Prvý polmaratón som bežal ako 17-ročný tínedžer po asi 8-mesačnom rekreačnom behaní – dnes už neexistujúci Skloplasťácky polmaratón v Hrnčiarovciach nad Parnou – a dostal som riadnu facku. Od 15-teho km som sa v horúcom júnovom predpoludní riadne vytrápil a dobehol v čase 1:36:44. Vtedy som nechápal, ako môže niekto odbehnúť celý maratón. Potom však prišli letné prázdniny, začal som trénovať o niečo systematickejšie a na začiatku augusta som zabehol Dolnoorešanský polmaratón (tiež sa už neorganizuje – škoda) za 1:27:50. Mladé telo rýchlo reagovalo na pravidelné behanie a zlepšenie o 9 minút za jeden a pol mesiaca bolo povzbudivé. V mojej juniorskej bežeckej kariére som mal smolu, že všetky polmaratóny v okolí sa konali v lete a vždy bolo okolo 30 stupňov. Takže osobák som som mal (a vlastne stále mám) len 1:25:07 z roku 1992, ktorý som si zabehol v Dolných Orešanoch na členitej trati v teple ako 18-ročný čerstvý maturant. V roku 1995, keď som mal najlepšiu výkonnosť a zabehol som si osobáky na 10 km (Kľačany, 36:27) aj v maratóne (Trnava, 2:55:44), som v Dolných Orešanoch nebežal z prozaického dôvodu – vynechal autobusový spoj a ja som sa nemal ako dostať do dejiska pretekov. Mal som formu na čas okolo 1:22. Čo už, hlavne že sa nestalo niečo horšie. V ďalšom roku som sa zranil, neskôr som začal študovať popri zamestnaní a 18 rokov som sa neobjavil na žiadnom bežeckom podujatí.
Reštart som absolvoval v auguste 2014 – Čachtický polmaratón za 1:39:19, v podstate iba z rekreačného poklusávania. Atmosféra podujatia ma navnadila k návratu k výkonnostnému behaniu (na moje pomery) a postupne som odvtedy absolvoval 10 maratónov a 14 polmaratónov. Dva polmaratóny sa mi dokonca podarilo v slabšej konkurencii vyhrať – jeden celkovo a jeden vo vekovej kategórii. Z výsledného času som postupne ukrajoval minútku po minútke a zrazu ani tých 1:25 z mladosti sa mi nezdalo ako nedosiahnuteľná méta. Hoci so štyrmi krížikmi na chrbte je to už do značnej miery boj s biologickými hodinami, či skôr proti nim. V tomto veku už bežec musí skúšať rôzne „vychytávky“, aby sa dokázal ešte aspoň o kúsok posunúť. Alebo si aspoň zopár sezón udržať akú-takú výkonnosť.
Vrcholom mojej tohtoročnej sezóny bol Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach, o ktorom je môj predošlý článok. Po maratóne je dobré dať si jeden až dva týždne pauzu od behania, aby človek poriadne zregeneroval – fyzicky i mentálne (ak beží maratón na výkon, nielen pre účasť). PSA Trnava polmaratón ma však lákal aj napriek pre mňa nevhodnému termínu – dva týždne po maratóne. Bežal som ho pred rokom a v chladnom a veternom počasí som si zabehol veteránsky osobák – 1:26:13. Vtedy som však na jeseň nebežal maratón. Trať v areáli PSA je rovinatá, pozostáva z úvodnej 500-metrovej rovinky a štyroch kôl po 5,15 km. V dobrom počasí sa tu dajú zabehnúť rýchle časy, hoci okruh zahŕňa zopár kolmých zákrut. Navyše to mám do dejiska pretekov iba 10 minút cesty autom; pre mňa je to teda takmer domáce prostredie. Počas dvoch týždňov medzi maratónom a polmaratónom som sa snažil behať tak, aby som zregeneroval a zároveň si udržal formu na pokorenie minuloročného času. Väčšinu dní som ľahko klusal, absolvoval som len dva náročnejšie tréningy – dlhý beh v lese na 26 km (610 m prevýšenie) a intervalový beh 5 x 800 m (400 m medziklusy) v tempe 3:55/km. Plus k voľným behom nejaké tie 100-metrové svižné rovinky.
V deň polmaratónu bolo presne rovnaké počasie ako minulý rok – chladno (9 stupňov) a veterno (cca 25 km/hod). V prípade ideálneho počasia by som to rozbehol na čas pod 1:25, takto som si vytýčil cieľovú métu 1:26. Proti vetru, podobne ako na bicykli, stratíte viac ako získate po vetre. Minulý rok som prepálil prvý kilometer – nechal som sa potiahnuť lepšími bežcami a bežal som na svoje pomery prirýchlo za 3:50. Aj keď som sa potom „upratal“ do svojej zóny, v posledných km som si prepálený úvod riadne vytrpel. Teraz som si v prvých km podľa Garmin hodiniek kontroloval tempo na úrovni 4:05/km. Škoda, že som bežal sám; dúfal som, že v početnom štartovnom poli (140 bežcov a bežkýň) sa budem držať v závetrí v skupinke. Prvý kilometer som bežal spolu s tromi bežcami, potom však odpadli a skupinka predo mnou bola ďaleko a pre mňa prirýchla. Až 4 km pred cieľom som dobehol mladého chalana a spolu sme to ťahali až do cieľa, čo mi pomohlo k miernemu zrýchleniu – a nakoniec to vyšlo na výsledný čas 1:25:52. Symbolicky, po 26 rokoch som si tak zabehol na polmaratónskej trati svoj druhý čas v živote pod hranicu 1:26:00.
