„Vrahyňa“ v čarovnej rokline
Kythira je malý ostrov, ale ak chcete navštíviť jednotlivé dedinky alebo pláže, musíte mať auto. Autobusová doprava tu funguje len obmedzene. Cestovný poriadok je tajomstvom. Väčšina ciest je asfaltových, ale do odľahlejších obcí vedú makadamové. Do dediny Potamos, ktorá leží v severnej časti ostrova, vás dovedie kvalitná asfaltka. Potamos je najväčšia dedina na Kythire s pomerne veľkým počtom rôznych obchodov – sú tu taverny, bary, pekáreň a cesta z Kapsali sem trvá asi trištvrte hodiny. Vybrali sme sa sem v nedeľu, lebo sme chceli vidieť tunajší trh. Každú nedeľu sa tu schádzajú obyvatelia zo všetkých častí ostrova a ponúkajú na predaj zeleninu a ovocie, rôzne domáce zaváraniny, olivový olej, med, sušené bylinky, ale aj domáce syry.
Ráno o siedmej niet ešte na námestí živej duše, ale kaviarnička je, našťastie, otvorená. O pol ôsmej prichádzajú prví trhovníci a začnú vynášať z áut tovar. Prinesú si aj stoly, skladacie pulty a stoličky. Predavači sa navzájom poznajú, veselo sa prekrikujú, niektorí popíjajú kávu. Dvaja chlapi vynesú z auta stolík, stoličku a niekoľko fliaš medu a oleja. Jeden z nich pomôže vystúpiť starej žene v čiernej šatke. Podá jej dve barle a spolu s ňou pomaly kráča k stolčeku s tovarom. Babka si sadne a muž barle oprie o stôl. Chvíľu sa rozprávajú, potom obaja muži nastúpia do auta a odídu. O ôsmej už námestie hýri farbami, vôňami a hlasmi, medzi predavačmi sa prepletajú kupujúci, deti, turisti a mačky.
Kúpime si med od babky s barlami a odchádzame do dedinky Milopotamos. Láka nás najmä benátsky hrad, ktorý sa nachádza v časti Kato Chora a vodopád Neraida.
Milopotamos nazvali podľa dvadsiatich štyroch vodných mlynov, ktoré tu kedysi stáli. Pri vstupe do dediny sa nachádza záchytné parkovisko. Na malom námestí stojí kostolná veža so slnečnými hodinami a tu nájdete aj kaviarne, taverny a obchodíky so suvenírmi.
Kato Chora s ruinami benátskeho hradu je kúsok odtiaľto. Kastro postavili Benátčania v roku 1565 a dnes sú z neho ruiny. Zachovali sa časti poschodových budov, kostolov a časti hradného múru. V jednej z budov natrafíte aj na zvyšky kamenného lisu na olivy alebo hrozno. Nad hlavným vchodom do hradu je pekne zachovaný erb Benátčanov – okrídlený lev. Hrad mal vynikajúcu polohu s výhľadom na okolie a Jónske more. Na protiľahlej stene rokliny zbadáte biely kostolík, ktorý je sčasti zasekaný do skalnej steny a z diaľky vyzerá tak, že sa tam človek môže dostať iba vrtuľníkom:-). Na jeho streche sa vyhrievajú kozy. Je to kostol Agia Marina zo 17. storočia, dozvedám sa z mapy.
K vodopádu Neraida alebo Fonissa vedie z Mylopotamosu cesta k dnes už zničeným vodným mlynom. Na vodopád vás upozorní značka „Neraida, vodopád“. Príjemnou prechádzkou v tieni starých platanov sa dostanete na idylické miesto s takmer tropickou zeleňou, kde vás očarí bohatá vegetácia a potoky s krištáľovou vodou. Vodopád je ukrytý pod košatým mohutným platanom. Trblietavá voda padá z výšky dvadsať metrov a vytvára malé zelené jazierko, obrovský platan poskytuje tieň a hra svetla, ktoré preniká cez jeho korunu, umocňuje túto magickú atmosféru. Jazierko vyzerá lákavo, ale kúpať by sa tu mali naozaj iba otužilci.
Ako veľa miest a prírodných zaujímavostí v Grécku, aj vodopád na Kythire má dva názvy. Názov Fonissa znamená „vrahyňa“. Vodopád tak nazvali miestni ľudia podľa legendy o dvoch ženách, ktoré sa vraj nad ním pobili. Jedna z nich sotila druhú a tá pád z dvadsaťmetrovej výšky neprežila.
Prečo je dobré nosiť so sebou včelársky klobúk
Ďalšiu z čarovných pláží na Kythire – Kalami – nájdeme na jej západnom pobreží. Prístup k nej však nie je úplne jednoduchý. Autom sa dostaneme ku kláštoru Panagia Orfani. Aj tento kláštor je postavený v skalnej stene a jeho veľkú časť tvorí jaskyňa. Príroda všade okolo je divoká s úchvatnými pohľadmi na strmé útesy. Od kláštora k pláži vedie dosť úzka a strmá prašná cesta, preto ďalej musíme ísť pešo. Slnko je už pomerne vysoko a na ceste nie je ani náznak tieňa. Vyriešim to ľahkou šatkou, ktorú si omotám okolo hlavy. Manžel si v poslednej chvíli do cestovnej batožiny pribalil aj biely klobúk so sieťkou proti včelám. „Budem ho používať proti slnku,“ vysvetlil. Teraz prišla tá správna chvíľa, aby ho použil. Netušíme, akú zásadnú úlohu klobúk zohrá o niekoľko hodín. Z auta si vezmeme aj fľašu s vodou. Po niekoľkých minútach chôdze sa dostaneme na chodník, ktorý vedie lesom. Osvieži nás príjemný chládok, manžel ide prvý, ja občas zastanem, aby som sa poobzerala a urobila fotku.
„Dávaj si pozor, niečo tu lieta,“ kričí na mňa muž, ale v tej istej chvíli sa ma už zmocňuje panika a jačím – okolo hlavy mi krúžia dve obrovské osy.
„Neoháňaj sa, pomaly kráčaj ku mne!“
Na chvíľu sa prestanem hýbať, opatrne si stiahnem šatku viac do tváre a potom pomaly vykročím. Uvedomím si, že tie osy sú pravdepodobne sršne a že vlastne ani neútočia, udržiavajú si od mojej hlavy určitú vzdialenosť. Asi po desiatich metroch chôdze sa im moja spoločnosť zunuje a vrátia sa. Zrejme tam niekde majú hniezdo a strážia si svoje územie, povieme si. Cestou nazad budeme musieť ísť úplne potichučky.
Chodník končí na strmom útese asi pätnásť metrov nad nádhernou kamienkovou plážou, zbadáme tu skobu s pripevneným lanom. V duchu sa pochválim za to, že som si obula botasky a nie šľapky. Pláž je jedným z početných vyústení úzkych a dlhých roklín na ostrove, nie je veľká, ale je obklopená malebnými útesmi a voda je tu priezračná a teplá. Okrem nás sú tu iba traja kajakári. Uspáva nás slaná vôňa mora a absolútne ticho, ktoré narúša len špľachot vĺn. Horúce slnko nás však núti myslieť na návrat, pretože skaly navôkol už nevrhajú takmer žiadny tieň. Mám rešpekt zo sršňov, ale manžel ma presvedčí, aby som si dala na hlavu ten jeho včelársky klobúk. „Ja si prehodím uterák, keby niečo,“ povie.
Útes nad plážou za pomoci lana prekonáme na počudovanie celkom hravo. Ešte raz sa obzriem, aby som sa pokochala pohľadom na tú krásu pod nami, keď z lesa začujeme krik. Miešajú sa ženské, mužské hlasy, ale najprenikavejší je hysterický vresk nejakého dieťaťa. Tušíme katastrofu. Z lesa sa postupne vynára skupinka dvoch talianskych rodín s deťmi, panuje medzi nimi panika, jeden chlapec plače, zrejme ho poštípal sršeň. Vyhneme sa im, aby mali prístup k lanu. Chvíľu sa prekrikujú, ale nakoniec sa rozhodnú pre zostup. Čakáme, kým sú všetci dole, napokon sa aj chlapec utíši. Čo teraz, pozeráme sa na seba. Sršne v lese budú asi poriadne rozdráždené... ale inej cesty späť niet.
„Stiahni si na tvár sieťku,“ povie manžel. Tak idem – hlavu mi chráni včelársky klobúk, cez plecia si prehodím osušku. Manžel si dá osušku cez hlavu. Idem prvá. Čoskoro ich počujem a potom aj vidím. Vo výške asi dva metre nad zemou je vzduch zahustený kmitajúcim bzučiacim hmyzom, je to presne nad chodníkom, jasné že. Odrazu som nezvyčajne pokojná. Skrčím kolená a v podrepe pomaličky postupujem vpred. Sršne ma zbadajú a už mi krúžia okolo hlavy. Počujem prenikavé bzučanie a cez sieťku vidím iba husté tmavé mračno, neviem, kam stúpam. Zdá sa mi, že to trvá nekonečne dlho, ale opäť stačí prejsť desať alebo pätnásť metrov a zrazu je ticho. Odvážim sa vystrieť a obzriem sa. Manžel sa pohybuje rovnako ako ja, v podrepe a pomaly. Nad jeho hlavou v uteráku víri čierny kužeľ hmyzu.
Konečne je pri mne a po sršňoch ani chýru. Vtedy sa mi roztrasú kolená.
Kythira bola od staroveku až do polovice 19. storočia križovatkou obchodníkov, námorníkov a rôznych dobyvateľov. Jej architektúra je zmesou egejských a benátskych prvkov, ale aj pamiatok na britskú nadvládu. Ovplyvnili ju mnohé civilizácie a kultúry. Symbolika Afrodity a Kythiry zase ovplyvňovala umenie. Známy je obraz Vylodenie na Kythiru od Jeana-Antoina Watteaua. Grécky režisér Theodoros Angelopoulos nakrútil v roku 1984 film Cesta na Kythiru.
Nepodarilo sa nám navštíviť všetky zaujímavé miesta na ostrove. Jeho severnú časť sme vôbec nepreskúmali, nestihli sme navštíviť ani ruiny starého byzantského mesta Paleochora. Napriek tomu v nás ostrov zanechal nezabudnuteľný dojem. A nebolo to iba kvôli sršňom.. :-)
