Je tak veľa otázok a tak málo odpovedí. Možno aj to bolo dôvodom, prečo ma táto téma tak zaujala...možno na prvý pohľad smutnú, či hrozivú no pre mňa je to výzva, chcem sa dozvedieť niečo viac o téme od ktorej takmer každý odvracia zrak, ktorá na tvári nevyčaruje úsmev no skôr ju zmáča slzami...chcem nájsť niečo pekné aj v tom, čo sa na prvý pohľad ani z ďaleka ako pekné nejaví...nechcem sa báť niečoho čo nepoznám, lebo tak to robí každý...nik nevie aká vlastne smrť je a predsa sa jej každý bojí. Možno práve tá nevedomosť, nepoznanosť toho čo vlastne smrť je nás robí takými zbabelcami...ale strach nie je to, čo by malo vypĺňať náš život!
Samozrejme, že smrť sa týka každého z nás rovnako. Každý z nás sa jej raz dočká. Tak aký máme názor na to my? My, obyčajní smrteľníci...je to tak, že považujeme náš život za bezcenný, keďže raz príde čas kedy sa postavíme na prah smrti a všetko o čo sme sa v živote usilovali nám zrazu bude pripadať také nezmyselné, zbytočné? Alebo všetko čo robíme s láskou, bez pocitu zbytočnosti?
Mňa do rozlúštenia tejto hádanky zasvätil jeden veľmi blízky priateľ, ktorý jedno ráno povedal: „Láska si ma nájde tak, ako aj smrť.“ A v ten istý deň ho prešiel vlak. Zomrel. No vždy sa so mnou rozprával o smrti ako o obyčajnej veci. Niektorí ľudia sa bavia o počasí, niektorí o móde, my sme sa bavili takým istým štýlom o smrti.
Ja už viem, že sa nebojím smrti...nedovolím, aby bol strach tým čo vládne v mojom živote. Strach je prejavom slabosti, neistoty, nedôverčivosti. Tak načo napĺňať náš život takýmto pocitom? Odpoveď je veľmi jednoduchá: úplne zbytočne! Myslím, že človek má už v samotnom živote dosť dôležitých problémov, tak načo ešte aj smrť považovať za ďalší? Všetko je vždy tak ako to má byť.
