Júlia Mikulášeková
Catalonia is not Spain
Čo sa deje v Katalánsku? Prečo Slováci sú pre Kataláncov momentálne hrdinami? Prežila som si v tejto krajine svoje a preto si dovolím podeliť sa o svoje skúsenosti.
Som študentka, ktorá má v hlave plno myšlienok, ktoré sa len snaží dávať do súvislostí. Zoznam autorových rubrík: Verejné, Súkromné, Nezaradené
Čo sa deje v Katalánsku? Prečo Slováci sú pre Kataláncov momentálne hrdinami? Prežila som si v tejto krajine svoje a preto si dovolím podeliť sa o svoje skúsenosti.
Nikdy som vlastne nebola nejakým expertom, alebo aspoň človekom zaujímajúcim sa o politiku a hlavne potom ako som sa na prímačkách na politológiu stretla s deťmi "vyvolených" v našom štáte a tak ma vôbec neprekvapilo to, že ma neprijali aj napriek veľmi dobrému výsledku prijímacích skúšok, ale toto je iný príbeh. Príbeh o korupcii a do toho by som sa nechcela moc púšťať.
Už päť rokov tvrdím všetkým svojim známym, že najlepšie čo môžu urobiť preto, aby si zdvihli sebavedomie, je prežiť nejaký čas v Španielsku.
...všetko raz pobudne len láska tu je vždy...všetky pocity z nej vychádzajú a nakoniec pri nej skončia. Láska je to čo napĺňa náš život a tým nemyslím len partnerskú, ale aj rodičovskú, lásku k vlasti, k predmetom a zvieratám, či kamarátsku...
Technika neustále napreduje...úžasné! Len či je to také úžasné aj pre medziľudské vzťahy. Nie je to práve tak, že je to len akousi náhradou napríklad kontaktu z „očí do očí“.
Tvorivosť a spokojnosť sú dve veci, ktoré nie je možné kombinovať. Je to ako spájať vodu a oheň...tieto dve veci sa úplne vylučujú. Čo je vlastne za pocit, byť spokojný sám so sebou? To akože už nemusím robiť nič viac, mne to príde ako stagnácia. Zábrana v možnom pokroku. Keď je človek spokojný sám so sebou a svojim životom, nevidí žiadny dôvod, a nemá žiadnu motiváciu pokračovať a napredovať, obohacovať svoj život o niečo nové a možno v mnohých prípadoch o niečo lepšie...myslím, že zmyslom života nemá byť nikdy niečo jasné. Život si nemožno naplánovať do posledného detailu. Je dobré určiť si cieľ, no nie cestu k nemu...tá má byť predmetom nášho tvorivého ja. Nie plán...je na každom z nás ako zapojí svoju schopnosť kreativity, lebo tá je v každom z nás, u niekoho viac u niekoho menej potlačovaná racionalitou.
Kedy je človek naozaj sám? Je to vôbec možné? Je to len klamné poňatie zmiešaných pocitov, alebo ho máme na základe istej empírie? Dá sa s ňou bojovať? Bojovať proti neviditeľnému nepriateľovi...alebo u niekoho je to priateľ?
Kto by nechcel žiť tvorivý život? Život v ktorom to, do čoho sa pustí mu vyjde...všetko na čo siahne sa dá do pohybu tým správnym smerom?! A prečo si vlastne všetci myslia, že je to až také nemožné? Alebo to je nemožné? Ak to je nemožné tak prečo snívať o niečom čo je nedosiahnuteľné? A ak to nemožné nie je, v čom je ten háčik? Prečo sa nik nikdy nezamyslí nad tým, ako posunúť svoj život dopredu, len sa stále ľutuje? Dokázala by som vymyslieť tisíce otázok, na ktoré by mi každý človek odpovedal úplne inak...alebo možno by mi na ne nevedel odpovedať vôbec. Možno existuje nejaký recept, ako si pripraviť pre seba taký život, aký si predstavujeme a možno nie! Tak veľa otázok a tak málo odpovedí...odpovede treba hľadať. A nájsť ich môžeme jedine v sebe. Neexistujú správne a nesprávne odpovede. Pretože sem nejde o kvízové otázky so striktnou odpoveďou, je to o ľuďoch, o ich povahe, o mentalite človeka. A o tom či daný jednotlivec vôbec vie čo od života chce, ak nie, treba sa viac zamyslieť nad tým čo by sme vo svojom živote chceli...o ničom inom to nie je, len vedieť čo chceme a ísť za tým...