Hmm...tak to vám závidím...ja ten pocit nepoznám...niekedy mam pocit, že keby som sa všetkému nevenovala tak naplno ako to robím, keby som neobetovala všetko čo môžem a pomaly aj čo nemôžem, tak by sa to stalo skutočnosťou skôr ako keď sa o to snažím...najhoršie je ak si človek myslí, niekde v podvedomí to ma zapísané, že keď urobí pre to čo naozaj chce všetko tak to dosiahne...toto je ten idealistický pohľad na vec, a vôbec vnímanie celého sveta...ale časom prichádzam na to, že človek nikdy nedosiahne to čo vlastne chce, to čo chce úplne naozaj...
Jedna vec je, že meníme svoje priority a tým pádom keď dosiahneme to čo sme si mysleli že tak túžobne očakávame prídeme na to, že to vlastne vôbec nechceme a chceme niečo úplne iné čo sa nám zdá opäť ako niečo nedosiahnuteľné o čo sa so životom musíme opäť pobiť.
A druhá vec je, že sama netuším ako, ale vždy sa stavajú veci, ktoré najmenej očakávame a práve vtedy keď ich najmenej čakáme...takže v podstate ani nevieme po čom naozaj túžime pokiaľ si nás to samo nenájde...pokiaľ človek hľadá, tak úzkostlivo a neprestajne, tak nikdy nenájde to, čo si ho dokáže nájsť iba samo.
Tým samozrejme nemám na mysli to, že len ľudia čo sú celý život pasívny, bez energie do života sa dočkajú toho, že dosiahnu to čo naozaj potrebujú a chcú. Myslím, že náš život má byť celý akousi prípravou na to, že raz príde k nám naozajstné šťastie.
