Bolo to tuším v novembri 2002, kedy som o „Dune“ počul prvýkrát. Išlo však o jej počítačovú verziu – bol som u kamaráta, ktorý mi na klasické cédečko napaľoval ešte klasickejšie hry, no a medzi nimi nemohli chýbať skvosty svojej doby ako Doom, Wolfenstein 3D či kopec rôznych Dungeonov – čo boli fantasticky premyslené hry, ktoré mi dnes neskutočne chýbajú. (Dnes vznikne sem-tam už len nejaké RPG, čo je len taký odvar tohto klasického žánru počítačových hier.)
Hra, ktorá ma však najviac zaujala a z ktorej som bol doslova hotový (hltal som každučký moment keď som sledoval ako ju kamoš práve hral) bola realtime stratégia Red Alert 2, z jednej slávnej série Command and Conquer. (Séria rts stratégii ktoré sú už dnes legendou a pre mňa rozhodne neprekonanou PC zábavou.) Nakoniec som si ju od neho priniesol aj domov, no na mojej starej šunke sa mi túto pecku nepodarilo rozbehať. Počiatočné sklamanie sa mi podarilo rýchlo vyriešiť tak, že som začal pátrať po staršej verzii – nakoniec sa mi do rúk dostala o dva roky staršia hra Dune 2000. A moja cesta na Arrakis mohla začať...
Odvtedy snáď nebolo dňa, čo by som si podvečer nesadol ku PC a nebojoval medzi piesočnými dunami tejto vzdialenej planéty. Na svoju dobu stále príťažlivá grafika, úžasná hudba a strhujúca, aj keď podľa niektorých hráčov prehnane náročná akcia. Áno, vďačím práve tejto hre za prvé chvíle strávené s Dunou (alebo na nej?).
Časom však prišli lepšie hry – vrátane spomínanej Red Alert 2 a ostatných stratégii z tejto série a na kedysi nezabudnuteľnú Dunu som zabudol. Neskôr sa mi do rúk dostala celá zbierka originálnych českých časopisov Score (1994 – 97). Vďaka nim som si s radosťou pripomenul celú škálu nezabudnuteľných hier, pri ktorých som strávil celé hodiny. No a vďaka týmto brilantne podaným časopisom som sa dozvedel viac aj o predchodcoch Dune 2000 – Dune a Dune 2. Hlavne Dune 2 bola redaktormi tohto plátku donekonečna vychvaľovaná, no a aj keď som vedel, že ide o veľmi starú hru s nie práve najdokonalejším ovládaním, zohnal som si ju a zaspomínal si tak na časy strávené hraním Dune 2000. Dune 2 bola vlastne jej predchodca, prvá, ktorá si zaslúžila niesť označenie rts. Nemôžem jej vytknúť vôbec nič, no keďže som bol predsa odchovaný na lepšej zábave z Command and Conquer, už to nebol pre mňa zas až tak veľký zážitok.
Časom, ako som bol starší a starší bolo postupne čoraz menej chvíľ strávených hraním PC hier. Dnes ich už vlastne ani nehrám, len tak z nostalgie si zapnem niečo z čias minulých a pre mňa nezabudnuteľných (na kúsky ako Prince of Persia, Doom, Lands of Lore či práve Command and Conquer a Dune sa nedá zabudnúť).
PC zábava ustúpila iným cieľom, tá dnešná ma nedokázala osloviť a hlavne nebol čas. Keď som hľadal zábavu, radšej som si prečítal nejakú dobrú knižku a čuduj sa svete, jedného dňa sa ku mne dostala elektronická verzia knihy, ktorá nemala iný názov ako práve DUNA.
Celkom mi stačilo ju len zbežne prelistovať (teda skôr preklikať) a neskôr si na internete nájsť o nej viac informácií. To som už vedel, že PC hry vznikli na motívy práve tejto knihy, knihy, ktorú v 60. rokoch minulého storočia napísal a vydal istý Frank Herbert, knihy, ktorá sa rýchlo stala fenoménom.
Vždy som sa pokladal za milovníka Science Fiction, aj keď sa priznám, že som zhliadol viac filmov s touto tématikou ako prečítal kníh – no a medzi nimi mi stále chýbali tie najväčšie skvosty od najlepších autorov ako boli AC Clarke, Isaac Asimov, Douglas Adams či práve Frank Herbert.
Možno si poviete, že ten, kto nečítal aspoň niektoré zo slávnych diel ako Stopárov sprievodca po galaxii, 2001 alebo sériu o Dune, nemôže mať ani základný prehľad vo svete Sci-fi. Kedysi by som bol rázne proti, skôr by som sa pridal k tej skupinke, ktorej stačí vidieť v telke dvetisíci diel Hviezdnej brány či telenovelu menom Star Trek. Dnes je však môj pohľad na túto problematiku úplne odlišný – rozhodol som sa odhaliť dovtedy ukryté tajomstvá tohto fantastického sveta a začal lúskať jednu Sci-fi knihu za druhou. A po tejto skutočne dlhej dobe som sa konečne dostal aj tam, kde to všetko vlastne začalo – k Dune od Franka Herberta. A ako by on sám istotne povedal – Spáč sa prebudil.
Skôr ako som sa však pustil do čítania prvej (a podľa mnohých najlepšej) Duny, bol som mierne odrovnaný počtom strán. (Verte či nie, je ich viac ako 600) Aj keď som vďaka rôznym informáciám z internetu veril, že sa rozhodne pri čítaní nebudem nudiť alebo gúľať očami nad ľahko zvrátiteľnými nezmyslami (mnohé staršie Sci-fi pojednávajú a zobrazujú udalosti tak, že z nášho dnešného pohľadu sa nám vidia skôr smiešne), rozhodol som sa na všetko ísť tou najjednoduchšou cestou – vďaka zázraku zvanému internet som získal film Duna, režírovaný dnes už uznávaným režisérom Davidom Lynchom z roku 1984.
A znovu, film ma hneď po pustení prehrávania odrovnal svojou dĺžkou, no pre tentokrát som sa už dal do toho. Celý snímok (na ktorý sa v dnešnej dobe trochu nespravodlivo zabúda a môže za to hlavne nepodarene zostrihaná televízna verzia) je podaný v rovnako veľkolepom štýle ako kniha – a síce sa svojej predlohy presne nedrží, dokonale ma pohltil úžasnou Lynchovskou atmosférou, kvalitnými hereckými výkonmi (najviac ma prekvapilo účinkovanie Patricka Stewarta – áno, to je ten najobľúbenejší kapitán zo Star Treku a mladučkého Stinga – áno, to je ten známy spevák), a hudbou od skupiny TOTO, ktorá vytvorila jeden z najlepších soundtrackov k filmu vôbec.
Herná Duna ma priviedla k tomuto fantastickému svetu. Tá filmová mi ukázala ale niečo neskutočné – rozhodne najatmosférickejšie a najzvláštnejšie sci-fi aké som kedy videl. Bolo to takmer pred mesiacom, keď som poloslepý a polomŕtvy niečo pred pol štvrtou ráno vypol prehrávač vo svojom notebooku a dopozeral tento snímok. Hneď som musel vybehnúť na balkón, zapáliť si jednu cigaretu a pozrieť sa na mrazivo tichú nočnú oblohu, posiatu hviezdami. Teraz som už vedel, že ma naplno pochytila nová mánia.
Prešli dva dni a ja som bol plne rozhodnutý. Keďže sa mi nepodarilo zohnať originálne verzie ani v kníhkupectve, ani v našej Belopotockého knižnici, ostávala mi len tá elektronická – no a priečinok, v ktorom na mňa okrem prvej Duny čakala ešte aj jej pätica pokračovaní a pred pokračovania od Frankovho syna. No a odrazu, s úsmevom na tvári sa mi ani to nezdalo veľa – ako pred nejakým časom tých ukrutne veľa 600 strán.
No a po dopísaní predošlých riadkov som sa odmlčal. Dnes, len pred malou chvíľkou som dočítal prvú Dunu. Jedinečnú knihu, ktorá nevybočuje len z klasického rámca Sci-Fi, ale takmer každým svojim aspektom, každou pribúdajúcou stránkou, vybočuje a zďaleka presahuje všetko, čo som doteraz čítal. Celú tú predtým neskutočne dlhú knihu, som nahlas a predsa zo zatajeným dychom, doslova zhltol za necelé štyri dni. Štyri dni a noci, ktoré mi pripravili zatiaľ najlepšie podané fantazijne knižné dobrodružstvo.
Po prečítaní prvej Duny prišiel na rad ďalší film – televízna mini séria z roku 2000. Samozrejme som sa nemohol vyhnúť porovnávaniu z filmom. Na novej „Dune“ pokladám za najväčšie plusy hlavne technické spracovanie a takmer verné držanie sa knižnej predlohe. Zaujme aj celá plejáda známych českých hercov.
No a čo ešte dodať?
Nie, nebudem Dunu opisovať, ani jej dej, ani geniálneho autora či ostatné spojitosti. Všetko dôležité si nájdete v iných článkoch, recenziách či ďalšej kope informácií na internete. Snažím sa len pomocou vlastných myšlienok a klávesnice opísať svoje bezprostredné pocity, no akosi to nedokážem, akoby som bol omámený slnečnými lúčmi dopadajúcimi na rozpálenú Arrakiskú púšť. Alebo to vôbec nechcem – lebo úchvatný svet Duny musíte aj tak objaviť sami. Len tak dokážete objaviť jej prepracovanosť, komplikovanosť deja a rôzne zápletky, samostatne fungujúci svet (v čom Univerzum Duny presahuje len Star Wars a Pán Prsteňov) no a množstvo filozofických úvah – až nechápem ako Herbert dokázal do jedného príbehu tak funkčne zakomponovať toľko inteligentných a trefných názorov.
No a mne na záver neostáva dodať nič iné, ako vrelé odporúčanie. Nedajte sa oklamať prvým …, tiež objavte túto výnimočnú knihu. V dnešnej dobe plnej rôznych Twilightov či Evít nemôžte naraziť na nič pútavejšie, než ságu o Dune, ktorej kvalitu dosahuje snáď len Pán Prsteňov.
