Život je krásny

8. júla 2010 nemal byť celkom obyčajný deň – to som vedel už dávno vopred. V živote by ma nenapadlo, ako sa za pár hodín, ba čo pár chvíľ, dokáže môj život rapídne zmeniť. A to sa stalo. 8 júla 2010. V jeden vskutku neobyčajný deň...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Prebudenie.

Siedmeho. Zobúdzam sa do pre mňa celkom obyčajného rána. Je niečo pred pol ôsmou, ponaťahujem sa a potom utekám do kuchyne spraviť si kávu na prebudenie. Kým sa voda zoviera, čistím si zuby a oplachujem tvár. Hlasne cvak mi dá znamenie o tom, že je čas zaliať si horúcou vodou kávu. Opatrne prejdem s pohárom do svojej izby, položím ho na stolík, dokorán otvorím balkónové dvere nech sa vyvetrá a ľahnem si na posteľ, kde už na mňa čaká môj notebook. Potom ako sa naštartuje systém otváram priečinok s knihami a pokračujem v čítaní Deti Duny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už ti pískam pod oknom, signál známy len nám dvom...

Odrazu začujem hlasité pískanie. Pískanie mne dobré známe, prichádzajúce odkiaľsi spod balkóna. Kurzorom si zaznačím vetu, pri ktorej som skončil čítať a naboso vybehnem na balkón. Pod ním uvidím postávať presne toho človeka, ktorého som tam čakal.

Sotva meter osemdesiat vysoký chlapík, mierne zavalitej postavy s dohola vyholenou hlavou. Tvár má rovnako skalopevnú ako vždy, chladné modré oči na mňa upierajú svoj zrak a očakávajú ma.

Pousmejem sa a pozdravím ho. Nie je to nikto iný ako môj strýko Ivan, ktorý ma niekoľkonásobným mávnutím ruky volá von. Niežeby sa mi práve chcelo, no napokon súhlasím a zbehnem dole. Prehodíme pár viet, hlavne ma zaujíma ako sa má a kde bol. Potom kráčame na koniec paneláku, kde si sadneme na lavičku pri spadnutej vŕbe. Potom vytiahne dve cigarety, jednu si strčí do úst a zapáli si. Druhú si odkladám ja do vrecka, potom sa chvíľu rozprávame. Hlavnou témou je moja zajtrajšia cesta do Bratislavy – kam odchádzam s mamou na pracovný pohovor. Ivan pritom stále pokašliava, v týchto horúcich letných dňoch mu nie je práve najlepšie. Silná astma sa mieša s únavou z ťažkej práce – vypomáha pri kopaní kanálov a rúbaní dreva, no a to celé dni na priamom slnku. Keď dofajčí dôjdeme na chodník, tam prehodíme ešte zopár slov a potom sa lúčime. Tú cigu si zapáľ keď dôjdeš do Bratislavy – povie mi, aby som si spomenul na neho, keď tam už budem. Chcel ísť so mnou, ale pozajtra má ísť do ružomberskej nemocnice. Pousmejem sa na neho a potom každý odchádzame vlastnou cestou...

SkryťVypnúť reklamu

Ivan...

Nikdy predtým som si vlastne neuvedomil, ako najmä za ten posledný rok, pre mňa veľa znamenal Ivan. Keď som ostal bez práce, bol to práve on, kto so mnou trávil najviac voľného času. Hocikedy ráno sme sa zišli, buď prišiel za mnou, v izbe sme počúvali obľúbené pesničky na notebooku, či len tak sa rozprávali o živote. Niekedy sme si kúpili lacné vínko, zapálili si cigaretku a aspoň trocha sa tak odreagovali. Keď boli peniaze, sadli sme si do krčmičky, išli sa trochu zabaviť.

Každopádne, mali sme jeden druhého – chápali sme sa, vedel som, že mu môžem dôverovať a všetko povedať. Bol to chlap do nálady, na zábavu, no aj ten kto vedel vypočuť, dobre poradiť. Keď som bol sám, vždy som vedel že ráno budem počuť jeho pískanie. A Ivko príde.

SkryťVypnúť reklamu

Cesta do mesta...

Bolo siedmeho večer. Došiel som od priateľky domov, mama ma už čakala so zbalenými vecami. O druhej ráno išiel rýchlik do Bratislavy. Pre ňu to znamenalo návrat po dovolenke naspäť do hlavného mesta kde pracuje, pre mňa to znamenalo šancu na čas opustiť rodný Mikuláš a konečne sa zamestnať. Ako hodiny pribúdali, nervozita postupne pribúdala, no aj napriek tomu som sa cítil odhodlaný ako nikdy. Aj po príchode na stanicu sme mali obaja veľmi dobrú náladu, ktorú nemohla narušiť ani pre mamu typická cestovateľská horúčka. Keď vlak konečne dorazil, všetka nervozita opadla a ja som sa po dlhých mesiacoch čakania na túto chvíľu dočkal.

SkryťVypnúť reklamu

Ako sa krásny sen, dokáže zmeniť na nočnú moru...

Bolo šťastie, že sme v inak preplnenom vlaku našli jedno kupé, v ktorom sedel (teda vlastne spal) iba nejaký mladý chalan. Sadli sme si, vyložili veci, usmial som sa na mamu a vlak vyrazil zo stanice. Posilnený výbornou kávou z termosky (ktorú mi ešte predtým pripravila priateľka) čo najpohodlnejšie som sa usadil na svojom mieste, na kolená si položil knihu a na ňu zošit, v ktorom mám poznámky a niekoľko strán svojho nového románu. Perom s logom Tesca (to som tiež zinkasoval od priateľky, lebo tam pracuje) som pokračoval v písaní – no a presne na tomto mieste sa mi premýšľalo najlepšie. Vlaky milujem už od detstva, vždy neuveriteľne podnecovali moju fantáziu, no nemám šťastie takto často cestovať. Medzitým som si dával pauzy počúvaním hudby, najmä pri príjemných melódiách (dominovala Beethovenova siedma symfónia a Giacchinova The Constant). Cesta síce ubiehala veľmi pomaly, no bola akási až moc pokojná. Čo sa týka samotnej mamy, čas si krátila obľúbenými krížovkami či čítaním časopisov. No a občas samozrejme odbehla na záchod si jednu zapáliť. Práve v takých chvíľach, keď som ostal v kupéčku sám, oprel som si hlavu o okno a premýšľal. Nad Ivanom, prečo nemohol ísť so mnou, keď sme si to tak plánovali, nad mojou Wenkou, ktorá teraz doma sladko spinkala a zanechal som ju samú, nad všetkým čo bolo a čo ma tam niekde v ďialke čaká. Do toho niekde nad temnými mračnami svietil tajomný mesiac – tak veľký ako som ho už dávno nevidel a s nádychom krvavej červenej.

3:50 ráno – niekde pred Trnavou.

Nespal som už takmer jeden deň. No očakávania z príchodu do Bratislavy boli pre mňa omnoho väčším lákadlom než spánok. Únava na mňa vôbec nedoliehala, ponocovanie mám jednoducho v krvi – zvyk ešte z čias, keď som pracoval v hypermarkete. Vtedy som niekedy ťahal aj celý týždeň nočné zmeny a na minimum spánku som si dokonale navykol. No a teraz, keď som ostal doma ako nezamestnaný, v noci, keď som mal úplný pokoj a hlavne dostatok času, konečne som sa naplno mohol venovať svojej najväčšej záľube – písaniu.

Bolo niečo pred pol štvrtou ráno. Len pred malou chvíľkou som si vytiahol slúchadlá z uší a položil mobil na stolček. Bola to len chvíľa čo ma delila od osudného momentu. Dal som očiam oddýchnuť, zatvoril som ich a presne v ten moment mi začal vibrovať mobil. Prvé, čo mi napadlo bolo, kto mi môže preboha teraz volať. Po chvíľke premýšľania som sa rozhodol zodvihnúť. A to čo sa dialo potom, to ostane v mojej mysli zakorené veľmi hlboko už navždy...

V telefóne sa ozval roztrasený ženský hlas. Sprvu som netušil, ktože mi to volá. Bola to Ľubka, priateľka môjho strýka Ivana. Celé som si to vyložil tak, že mi volá preto, lebo nevie že Ivan išiel do tej nemocnice. No vedela to dobre. Vedela viac než ja. Sama netušila komu vlastne volá, našla číslo na niekoho domov, ktoré mal Ivan uložené v mobile. Stačilo málo aby sa odhodlala a s vypätím posledných síl odvetila – Ivko zomrel.

Don´t Cry...

Správa, ktorú som vôbec nečakal. Ktorú nečakal vôbec nikto. Totálny šok – ruky sa mi roztriasli, pocítil som neskutočný balvan v krku. Najhoršie to však bolo s nohami – ako keby ma silný magnet ťahal neuveriteľnou silou k zemi. Akosi tlmene som začul mamine slová – všimla si ako sa mi výraz v tvári za zlomok sekundy zmenil. Ako som zbledol čírou hrôzou nad ešte hrôzostrašnejšou správou. Ľubke som povedal že jej mama za chvíľku zavolá, zložil som a sklonil hlavu. Zhlboka som dýchal, doslova lapal po dychu. Topil som sa v čiernej temnote okolo mňa, vo vlastných myšlienkach.

Potom som sa pozrel na mamu. V jej očiach som videl číry strach, nepochopenie. Ako robot mechanickým hlasom som jej zopakoval to, čo som sa práve dozvedel. Brada sa jej zachvela, no podvedome sa bránila uveriť tomu. Netrvalo dlho a obaja šokovaní, trpkou bolesťou zrazení ľudia sa pevne objali. Bola to pravda. A hoci som sa bránil plaču, ten ma aj tak prekonal.

Tak predsa sme tu...

Svitalo. V diaľke bolo vidno Vinohrady, Bratislava bola čoraz a čoraz bližšie. Myslíš, že ešte stihnem ísť na záchod? Opýtal som sa mamy a tá súhlasne prikývla. Pomaly som prešiel uličkou, zamkol za sebou dvere a sadol si. Do úst som si strčil cigaretu, pripálil si a schuti vydýchol dym. Áno, bola to presne tá cigareta, ktorú mi dal Ivko. Zapáľ si, keď tam budeš, spomínal som na jeho slová. Keď som ja nemohol ísť s tebou... Z očí mi stekali slzy, vydychoval som dym a snažil sa aspoň na chvíľu nemyslieť. Nie, nešlo to. Veď dnes bolo ôsmeho, došiel som do Bratislavy kde sme mali ísť za prácou spoločne. Veď dnes bolo ôsmeho, Ivko mal meniny a zajtra, keď ho prepustia z nemocnice, sme ich mali ísť osláviť. Lebo dnes je ten deň, keď dotĺklo srdce Ivana Jaška, môjho strýčka. Od malička mi bol vždy nablízku – staral sa hlavne o dobrú náladu. Rodený srandista, posledný rok môj najlepší priateľ. Tak málo času sme mali na to, aby sme sa takto zblížili. A už je preč, v nenávratne. Dotĺklo srdce môjho priateľa, už netlčie ďalej jeho mocné mladé srdce a predsa vo vnútri tak zraniteľné. Tou chvíľou sa stal iba spomienkou, zomrel a časť zo mňa zomrela spoločne s ním...

Bratislava

Mama zacítila že som bol fajčiť. Aj keď sa jej to nepáči, nechce aby som bol v tomto rovnaký ako ona, chápala to. Vystúpili sme na Vinohradoch, horúci červený kotúč slnka pálil už takto skoro ráno. Opreli sme sa o zábradlie, chvíľu len tak mlčky postávali, boli sme ako dva telá bez života. Šokovaní, unavení, strápení. Bolo to nepochopiteľné. Bolestivé.

Veď Ivan mal iba 38 rokov. Mladý muž plný energie, vždy srandoval, rád si užíval života.

A potom tá spomienka na poslednýkrát, keď bol u nás. Nedopadlo to však najslávnejšie. Pohádal sa so sestrami – s mojou mamou a tetou Lidou. O to viac to bolelo, že ho obe videli naposledy vtedy, keď si navzájom vynadali.

Mama tá však mala svedomie čisté – povedali si iba pravdu. Horšie na tom však bola teta Lida, no a samozrejme ich otec, keďže vzťahy nemali v poslednom čase medzi sebou najlepšie. Ja som sa však zameriaval iba na nás dvoch. Zomrel človek ktorého som nadovšetko mal rád, zomrel ďalší z toho mála, ktorých mám naozaj rád. Už je takých ľudí len zopár, no a vždy keď niekto z nich odíde, zomrie časť zo mňa. Už je ich iba málo, tých anjelov nesúcich svetlo v mojom temnom živote. Bez nich by som bol stratený. Tak ako som sa postupne strácal tam, na mieste po ktorom som tak veľmi túžil.

Smútok sme nemohli zakrývať. Napriek tomu sme sa ale museli posnažiť myslieť čo najostrejšie. Snažili sme sa ten deň si urobiť čo najkrajším – dobre sme sa najedli, mama mi poukazovala všetky jej miesta. Útulný bytík, miesto kde pracuje, šli sme do mesta sa trochu odreagovať. Obzerali sme všetko zaujímavé čo sa len dá v Bratislave nájsť, boli sme aj na nákupoch. Za normálnych okolností by to bol skvelý deň. Bol skvelý, no úplne inak ako sme si to mohli predstaviť. Snažili sme sa, no smútok sršiaci z opuchnutých očí a strhaných tvárí sa nedal zakryť pod žiadnu masku.

Na pracovný pohovor som nakoniec nešiel. Mama to bola vybaviť za mňa, povedali že sa ozvú a mne neostáva dúfať v nič iné. Zvyšok dňa sme strávili chodením po meste, po obchodoch, reštauráciách. Snažili sme sa navzájom zlepšiť si deň, ako to len išlo.

Medzi najťažšie chvíle patrili telefonáty. Tie s rodinou vybavila mama. Tie s priateľmi som mal na starosti ja. Najprv, to ešte vo vlaku, som sa zúfalo snažil dovolať priateľke alebo najlepšiemu kamarátovi Palčimu. Nikto nedvíhal, bola predsa noc a ja som sa tomu vôbec nemohol čudovať. Do obedu mi zavolala moja Wenka, no a samozrejme tomu nechcela uveriť. Aj keď Ivana dobre nepoznala, ostala prekvapená. No ako keby automaticky sa ma snažila rozveseliť, rozprávala mi do telefónu príhody z práce, no aj čo doma napríklad vyviedol náš zajačik Looney.

Poobede, to práve keď sme s mamou sedeli na terase príjemnej reštaurácie, niekde v centre Bratislavy, práve keď som si trpko vychutnával chladené pivko, ktoré som si mal práve teraz dávať s Ivkom na jeho meniny, sa mi podarilo dovolať Palčimu. Povedal som mu to roztrasene a on zložil. To aby predýchal tú správu, aby mi zavolal hneď naspäť. Nikomu sa to nechcelo veriť. Najmä nie tým, ktorí Ivana dobre poznali. Ktorí ho milovali aj s jeho chybami, rovnako tak ako ja sám.

Návraty

Ešte ten deň sme sa vybrali naspäť domov. O polnoci išiel rýchlik do LM, dlhé čakanie na bratislavskej stanici sme si krátili pri pive, spomienkami na Ivana a rozprávaním sa o dnešnom dni. Na samotnej stanici nás rozosmialo zopár čudných individuí, ktoré sa tam potulovali a občas aj nejaký otravný bezďák – ale celkom iný, ako tí, na ktorých som zvyknutý z Mikuláša. Títo boli aspoň srandovní, a nie nepríjemní a nebezpeční. Jedného žobráka som sa snažil odbiť angličtinou, no zistil som, že ju ovláda lepšie ako ja sám. No a potom sa nezasmejte.

Keď sme sa konečne dostali do vlaku, cesta ubiehala omnoho rýchlejšie. V Ružomberku navyše nastúpil strýko Paľo, ktorý pricestoval len hodinu pred nami vlakom z Mladej Boleslavi. Vo vlaku sme sa tak všetci zvítali a Palko sa snažil o čo najlepšiu náladu. Príchodu domov som sa obával, každopádne to bolo lepšie ako som si myslel. Ten najťažší deň mal iba prísť...

Nastal čas lúčenia, no len na čas priateľ náš...

Nastal deň, keď som viac nemusel odvracať zrak od parte vyveseného na nástenke v našom vchode. Nastal deň, keď mal Ivan odísť. Deň pohrebu.

Posledné dni som si pripadal ako v inom svete, ako v inom živote. Všetko bolo odrazu také iné, s nádychom modrej nostalgie. Miesta, po ktorých sme sa s Ivanom len tak túlali, ba aj stolička na ktorej sedával v mojej izbe, keď sme kašľali na všetko a vychutnávali si našu hudbu pri pohári vínka a cigaretke, to všetko mi ho pripomínalo. Ako keby tu stále bol. Kým neodišiel, šťastný...

Ivan sa trápil. Zomrel mladý, stratil chuť do života. Potom ako mal autonehodu v Česku, potom ako zomrela v rovnakej dobe ich milovaná mama, moja starká, nič pre neho nebolo tak pekné v živote, aby mal chuť ísť ďalej. Stratil prácu, a aj keď nejakú mal, nebolo to bohviečo – skôr otrokárčina za málo peňazí. Žil len pre pár ľudí – vlastne len pre mňa a svoju Ľubku. Trápila ho silná astma, stále sa zhoršujúca. Dlhé prebdené noci, keď lapal po dychu a ani lieky nezaberali. No a astma sa mu stala aj osudnou. Zomrel v noci, v strašných bolestiach, pri astmatickom záchvate. Desať minút trápenia sa však nakoniec zmenilo na hotové vykúpenie – ostal mu úsmev na tvári, všetko to trápenie v biednom pozemskom živote sa konečne skončilo. Najhoršie to však muselo byť pre jeho priateľku. V noci sa prebudila na buchot, vošla do Ivanovej izby a našla hrozný dôkaz ešte hroznejšej pravdy. Periny boli rozhádzané kade tade, okno rozglabené dokorán – to ako sa márne snažil nadýchnuť. Celým telom jej prešla hrôza, keď vybehla na chodbu – všade bola tma, jediné svetlo vychádzalo z pootvorených dverí na toalete. Márne volanie jeho mena – neozýval sa. Našla ho mŕtveho. A ďalej už nemám chuť písať...

Deň pred pohrebom ho bola moja mama so strýkom Paľom pozrieť. Nakoniec sa z humánnych dôvodov rozhodli truhlu na pohreb uzatvoriť – aj keď telo bolo v hroznom stave, na tvári sa mu zračil priam detský úsmev. To mne aj mame stačilo na to, aby sme vedeli, že už mu je lepšie, že konečne je hore v nebíčku a mastí karty so svojou mamou, ako počas víkendov v dobe, ktorú už dávno odvial nezastaviteľný vietor času.

A koľko symbolických vecí sa s tým spája...

Cestou domov si bol strýko Paľo kúpiť v malej Jednote na Nábreží nanuk. Kúpil každému, teda mne, mame, sebe a bratrančekovi Lukáškovi, ktorý sa samozrejme potešil najviac. A mama si spomenula, že keď boli deti, spoločne sa na týchto miestach hrávali. Malý Ivanko tadiaľ jazdil na trojkolke, vystrájal prvé chlapčenské neplechy, hrával sa s mojou mamou. Potom neskôr v puberte tam chodievali s partiou, videla ho tam prvýkrát piť jeho obľúbený krabičák či prvýkrát fajčiť. Tam sa hrávali, tam vyrastali, vždy spolu...

Deň potom ako som došiel naspäť do Mikuláša, prešiel som sa po miestach, ktoré mi najviac pripomínali Ivana. Išiel som aj do Pubu, kde sme naposledy spolu sedeli na pivku. Jedno som kúpil pre seba, druhé pre neho a zapálil cigaretu. Pustil som na notebooku videoklip November Rain – pred tromi dňami sme ho tam pozerali. Kým jedna z jeho najobľúbenejších piesní dohrala, cigareta dohorela. Sama na popolníku, len pre neho. Rovnako ako pivo, ktoré ostalo na svojom mieste. A ja som čakal, no on už viac neprišiel...

A mnoho ďalších a ďalších zážitkov, o ktorých nielenže nedokážem hovoriť bez roztraseného hlasu, ale ani písať. Možno časom, keď to raz prejde.

Tak ako si si to zaslúžil

Na pohreb prišiel snáď každý, kto pre Ivana niečo znamenal, a kto ho mal rád. Okrem nás, teda jeho najbližšej rodiny, prišla rodina z Plošťína, Demänovej, no aj jeho priatelia, známi a dokonca aj celá rodina z Česka a rodina jeho priateľky. Bolo pekné vidieť tam všetkých tých ľudí, po dlhej dobe sa s nimi zvítať. Len keby to bolo za iných okolností.

Samotný pohreb bol krásny. Rukou som sa dotkol jeho truhly, spoločne s malým bratrancom sme na ňu položili bielu rúžu. Do truhly som mu predtým ešte vložil knihu Guns N Roses, jeho kapely, nech mu hrajú aj na onom svete. Príhovor aj reč boli napísané nádherne – krásne myšlienky, dokonale vystihujúce jeho život. Dojímavé, nádherné, pravdivé. No aj trpké, tak ako bol aj jeho život. Najťažšie to však bolo, keď hrali jeho piesne. Najmä tá posledná, na rozlúčku – od Elánu: Láska moja... to sa nedá ani opísať slovami.

Mama si oprela hlavu o moje plece, s roztraseným hlasom mi do ucha šepkala upokojujúce slová. Pri tónoch podmanivej skladby, tak dokonale vhodnej, som letmo sledoval jeho priateľku. Sedela vedľa mňa, oči sa jej ligotali slzami a ani ja som to už viac nevydržal. Vyprevádzali sme Ivana von, preč z tohto biedneho sveta, na miesto kde mu už je snáď lepšie. Kráčal som medzi prvými, jemne a naposledy pohladil truhlu a potom naveky odvrátil zrak. Zbohom Ivko, alebo skôr do videnia. Raz znovu budeme spolu, no a ty mi konečne povieš ako to všetko bolo.

Ostali len spomienky, no aj tie pomaličky miznú ako ty...

Tie najťažšie chvíle už máme všetci za sebou. Poslednýkrát som sa prešiel po našich miestach, poslednýkrát vykonal tie rituály, poukazujúce na naše spoločné chvíle. V čerstvej pamäti si uchovávam všetko pekné, lebo len to si mi dal. Aj to málo vždy budem nosiť v srdci. Postupne som strávil chvíle s každým, kto mi tu ešte ostal a poslednýkrát sa nemo zahľadel tam, kde kedysi pozerali jeho modré oči. Oči plné sĺz a trápenia, tie oči, ktoré som mal aj ja. Až kým som nekráčal ulicou, v úplnej tme a počúval pri chôdzi hudbu zo slúchadiel. Veselé tóny vďaka ktorým som pridával na kroku, ktoré ventilovali všetku tú zlosť a bolesť z posledných dní. Myslel som pritom na teba a vedel, vlastne snažil sa veriť tomu, že si naposledy predsa len vybabral a už ti je konečne dobre. Uvedomil som si že stratu netreba viac oplakávať. Že je to práve ten impulz do života, ktorý som potreboval. Usmial som sa, zoširoka a už nezastavil. Veď život je predsa krásny, že Ivan?

Obrázok blogu


Milan Banáš

Milan Banáš

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ak chceš vedieť aký som - spoznaj ma. Ak chceš vedieť ako píšem - čítaj ma :) Čo viac dodať? Som začínajúci autor z Liptovského Mikuláša. Zoznam autorových rubrík:  Liptovský MikulášÚvahaThe GameFilmyHokejVyjednávačZáhadyLegendyPoviedkaSpektrumSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu