Razom do tej nepriepustnej tmy zažiarilo aj niečo celkom iné – dvojica veľkých detských očí, v ktorých sa aj teraz zračil plamienok nevinnosti. Zvedavosť Veronkiných očí narušila pokoj, jej ťažký dych zahnal ticho. Také ticho, že bolo počuť každučký jej nádych, každučký tlkot jej srdca.
Malé dievča sa posadilo na posteli a rukou si z tváre odhrnulo pramienok svetlých vlasov. S každým ďalším nádychom sa jej ešte viac rozbúchalo srdce. Čosi zvláštne bolo vonku, niekde za oknom jej izby. Čosi tajomné ju prebudilo a kradlo jej spánok. Oprela sa o kolená a odhrnula záves, aj napriek neprekonateľnému strachu, ktorý cítila. Akoby jej nejaký vnútorný hlas hovoril, že keď tak urobí, všetok jej strach sa stane minulosťou.
Len chvíľka prešla odvtedy, ako sa malé dievča prebudilo vo vedľajšej izbe. Jej matka pokojne spala, ale len dovtedy, kým sa pokojnou nocou neprehnal strašný výkrik. Bleskovo skočila na rovné, bosými nohami sa dotkla dlážky a razom sa jej zvýšil tep. Od strachu sa jej rozochvelo celé telo, ten príšerný temný opar nevýslovného strachu jej stúpal od nôh čoraz vyššie.
Pásik mesačného svetla odrazu preťal všetky steny v izbe a o moment zmizol.
Veronka na nič nemyslela. Už ani zďaleka nemala podobný strach, ako to bolo ešte pred chvíľou. Pokojne sediac na posteli zhlboka predýchavala posledné vypäté minúty a pozerala na koniec chodby, končiacej neskutočne príjemným bielym svetlom. Rozoznávala matné obrysy postavy stojacej neďaleko od nej, priamo v tom svetle. Potom si uvedomila, že to nie je jej posteľ, na čom práve sedí. Začula šepot, no nemohla mu rozumieť. Pozrela na svoje chvejúce sa ruky a so slzou stekajúcou jej dole po líci, si všetko náhle uvedomila.
Zrútená žena nemo pozerala na otvorené okno, cez ktoré dnu fúkal silný vietor. Počula trepot vetrom namáhaných záclon, videla nočnú oblohu posiatu hviezdami, no nepočula viac hlas svojej dcéry. Mesačné svetlo dávno nevnikalo dnu do izby, neosvetľovalo jej steny, postieľka ostala prázdna a ona bezmocná. A po lícach jej stekali slzy...
Dievčatko nehybne sedelo na tej chladnej posteli. Postava, či skôr tajomný tieň v jasnom svetle, sa ani nepohla, no jej šepot bol čoraz zreteľnejší. Nevedela rozoznať akým jazykom k nej tá záhadná bytosť hovorí, no rozumela jej. Tak isto ako čoraz viac začínala rozumieť všetkému, čo sa v jej dlhom živote stalo.
„Bola si vybratá z celkom prostých dôvodov. Vieš veľmi dobre, prečo toto všetko robíme. Rovnako vieš, že strach nie je na mieste... Musela si zabudnúť, aby si si teraz mohla na všetko spomenúť..."
Miestami sa šepot akoby vytrácal do neznáma, ona nerozumela, strácala jeho slová. Mala sto chutí vykríknuť, jediné čo však dokázala bol plač. Plač tak trpký, ako slzy jej mamy. Ako jej slzy, ktoré teraz ronila.
Matka si rukou utrela slzy. Konečne prestala plakať, pokojne zatvorila okno a posadila sa na posteľ svojej dcéry. Rukou jemne prešla po starej fotke, ktorá bola pohodená na nočnom stolíku. Pousmiala sa, už jej vôbec nebolo tak zle ako predchvíľou. Pozrela sa na svoje ruky, s jemným úsmevom na perách, a potom sa jej pred očami zablyslo, znovu a znovu...
Pozerala sa na ruky, znovu na svoje detské ruky. Sedela na tej chladnej posteli, tajomná postava v tieni stála na svojom mieste, ale mlčala. Horké slzy boli navždy preč, rovnako ako všetky trpké spomienky. Konečne si všetko uvedomila a zoširoka sa usmiala.
„Potrebovali sme ťa, no a teraz konečne vieš na čo. Odpusť nám to, tak ako dokážu odpúšťať len ľudské bytosti. Teraz môžeš ísť. Len zatvor oči a budeš presne tam, kde to vtedy začalo. Začneš odznova, tak ako to malo vždy byť a ako to aj ostane. Na nič z toho si nebudeš pamätať, sľubujeme. A ďakujeme ti.“
Dievčatko sa usmialo a s tým sladkým úsmevom zakývalo na rozlúčku. Potom zatvorilo oči a cez spŕšku zábleskov, ktoré čoraz rýchlejšie mizli do neznáma, sa znovu ocitlo vo svojej izbe. Tam kde to vtedy začalo. Žiadny mesačný paprsok, len ticho a pokoj.
K tajomnej bytosti vo svetle sa postupne pridali ďalšie. Stále bolo vidno iba ich siluety. Nebolo možné rozoznať ich tváre či telá. Jedna z bytostí mlčala a počúvala slová tej prvej, vyslovené s neskutočným pokojom v hlase, takmer spevavým tónom akoby z iného sveta.
„Konečne sme blízko k prapoznaniu. Stačí už len tak málo, malý krôčik a objavíme ho. Tak ako ľudia dokázali nájsť v neskutočnej temnote vesmíru a svojho vlastného vnútra svetielko dobra, tak sme my konečne blízko k tomu, aby sme ho vypustili...“
